Dva dni po tom, ako britské úrady zmarili predpokladaný komplot, cieľom ktorého bolo vyhodiť nad Atlantickým oceánom do vzduchu viacero lietadiel, uverejnilo spoločenstvo „moderovaných“ (umiernených) moslimov vo Veľkej Británii agresívny otvorený list premiérovi Tonymu Blairovi.
Navrhuje sa v ňom, že Blair by mohol lepšie bojovať proti terorizmu, ak uzná, že súčasná britská vládna politika, najmä „čo sa týka debaklu v Iraku,“ poskytuje „muníciu extrémistom.“ Pisatelia listu požadovali, aby premiér zmenil svoju zahraničnú politiku, aby sme „my všetci boli bezpečnejší.“ Jeden prominentný signatár, člen parlamentu za labouristov Sadiq Khan dodal, že Blairova neochota kritizovať Izrael zvyšuje podiel ľudí, z ktorých by sa mohli regrutovať teroristi.
Inými slovami, islamisti pracujúci vo vnútri systému využili zmarený islamistický teroristický komplot na to, aby vytvorili tlak na britskú vládu v záujme presadenia svojich požiadaviek a zmeny britskej politiky na Blízkom východe. Islamisti, ktorí dodržiavajú britské zákony, pripravovanou blízkou smrťou tisícov ľudí nehanebne vyvinuli tlak v záujme presadenia svojich cieľov.
Napriek tomu, že Blairova vláda vyhlasovala, že má strach z pouličných moslimských nepokojov, list zanietene odmietla. Štátna tajomníčka Ministerstva zahraničných vecí Margaret Beckett nazvala list „tou najvážnejšou chybou“. Minister zahraničných vecí Kim Howells ho odmietol ako „povrchný“. Minister vnútra John Reid považuje za „hrozný chybný úsudok“, ak si niekto myslí, že „zahraničná politika, či ako celok, alebo jej časť, môže byť formovaná na základe hrozby teroristickou činnosťou.“ Minister dopravy Douglas Alexander odmietol list ako „nebezpečný a hlúpy.“
Spoločenstvo „moderovaných“ moslimov nebojácne vyvíja stále väčší tlak na domácom fronte. Na stretnutí s vysokými predstaviteľmi vlády vrátane zástupcu premiéra 14. augusta stanovilo dve ďalšie požiadavky: aby sa dva náboženské islamské sviatky stali oficiálnymi sviatkami a aby boli vo Veľkej Británii prijaté islamské zákony týkajúce sa manželstva a rodinného života. Moslimovia, ktorí sa na stretnutí zúčastnili, potom varovali vládu pred akýmikoľvek plánmi na profilovanie leteckých pasažierov, pretože takýto krok bude ešte viac radikalizovať moslimskú mládež.
Prečo tieto ultimáta a prečo práve teraz? Podľa Daily Mail vedúci moslimskej delegácie, ktorá sa zúčastnila na stretnutí 14. augusta, Syed Aziz Pasha vysvetlil spôsob uvažovania svojej skupiny: „ak nám poskytnete náboženské práva, budeme, čo sa týka schopnosti presvedčiť mladých ľudí o tom, že sa s nimi zaobchádza rovnako ako s ostatnými občanmi, v lepšej pozícii.“ Omnoho ostrejšie tlačil Pasha na vládnu špičku: „Sme pripravení spolupracovať, ale malo by to byť partnerstvo. Mali by rozumieť našim problémom, potom budeme rozumieť aj my ich problémom.“
Tlač reagovala na tieto požiadavky rozzúrene. Polly Toynbee z Guardian´s odsúdila otvorený list ako „nebezpečne blízky tomu, že naznačuje, že vláda si dostala len to, čo si zaslúžila.“ Sue Carroll z Daily Mirror popísala Pashov postoj ako „nebezpečne blízky vydieraniu.“
Nebol to prvý takýto pokus „moderovaných“ britských moslimských vodcov v politickom ju-jitsu, presadiť islamistické násilie do politického zápasu. To isté sa stalo, aj keď agresivita bola menšia, po londýnskych bombových útokoch v júli 2005, priživili sa na smrti 52 nevinných, keď požadovali, aby bolo z Iraku stiahnuté britské vojsko.
Tento nátlak bol úspešný, a to dvoma spôsobmi. Po prvé, že Ministerstvo vnútra hneď potom vydalo správu, ktorú pripravili „moderovaní“ moslimovia „Preventing Extremism together“ (Zabráňme extrémizmu spoločne), ktorá formálne prijala prístup založený na ústupkoch. Ako v záverečnom hodnotení tochto dokumentu uvádza Dean Godson z „Policy Exchange“ (stredopravý think-tank, orientovaný na politický výskum), islamistický teror „poskytuje nádhernú, nečakanú možnosť pre týchto moderovaných k tomu, aby požadovali od štátu viac moci a peňazí.“
Po druhé, podľa výsledkov nedávneho prieskumu verejnej mienky 72 % britských poddaných teraz už akceptuje názor, že Blairova „podpora konania v Iraku a Afganistane“ zapríčinila, že Veľká Británia sa stala silnejším cieľom teroristiov, zatiaľ čo iba 1 % hovorí, že politika zvýšila bezpečnosť krajiny. Verejnosť sa jednotne stavia za islamistov, a nie za premiéra.
Argumentoval som, že terorizmus vo všeobecnosti bráni napredovaniu radikálneho islamu na Západe tým, že stimuluje nepriateľstvo k moslimom a vystavuje islamské organizácie neželanej kontrole. Musím však priznať, že dôkazy z Veľkej Británie – kde teror zo 7. júla vyvolal viac sebaobviňovania než zúrivosti voči džihádu – naznačujú, že násilie môže tiež posilniť islamizmus dodržiavajúci zákony.
A tu je ďalšia úvaha: Zatiaľ čo ja zastávam názor, že budúcnosť Európy – či už bude pokračovať vo svojej historickej kresťanskej identite, alebo sa stane príveskom moslimskej Severnej Afriky – zostáva naďalej otvorenou otázkou. Správanie sa britskej verejnosti, ktorá oslabuje články západnej reťaze naznačuje, že je prinajmenej príliš zmätená na to, aby unikla svojmu osudu Londonistanu.
