Zo všetkých odhalení na WikiLeaks môže byť najfascinujúcejšie to, z ktorého sa dozvedáme, že niekoľko arabských vodcov vyzvalo vládu Spojených štátov, aby podnikla útok na iránske nukleárne zariadenia. Najznámejšou je výzva kráľa Abdullaha zo Saudskej Arábie, ktorá vyzýva Washington, aby "odrezal hlavu hadovi." Podľa takmer všeobecného konsenzu tieto výroky demaskujú skutočnú politiku Saudov a ďalších politikov.
Je to ale bezpodmienečne takto? Existujú dva dôvody na pochybnosti.
Po prvé, dôvtipne poznamenáva Lee Smith, môžu Arabi hovoriť Američanom to, čo podľa ich mienky chcú počuť. "Vieme, čo Arabi hovoria diplomatom a novinárom o Iráne," píše, "ale nevieme, čo si v skutočnosti myslia o svojom perzskom susedovi." Ich výzvy by mohli byť časťou diplomatického procesu, ktorý v sebe zahŕňa odzrkadľovanie obáv a túžob spojenca, ako svojich vlastných. Takže, keď Saudi vyhlasujú Iráncov za svojich smrteľných nepriateľov, majú Američania nekritickú tendenciu akceptovať túto zhodu záujmov; Smith však tvrdí, že "slová Saudov vyslovené americkým diplomatom nie sú určené na to, aby nám poskytli transparentné okno do kráľovského myslenia, ale aby nás manipulovali k tomu, aby sme slúžili záujmom Domu Saudov." Ako môžeme vedieť, že hovoria pravdu, len preto, že sa nám páči, čo hovoria?
 Gamal Abdel Nasser, silný muž Egypta, bol majstrom podvodu. |
Arabsko-izraelský konflikt by napríklad mohol byť dávno ukončený, keby sme verili dôverným oznámeniam určeným obyvateľov Západu. Vezmime si príklad Gamala Abdel Nassera, silného muža Egypta v rokoch 1952 až 1970 a pochybného politika, ktorý najsilnejšie uvrhol Izrael do dlhotrvajúcej posadlosti politikov Blízkeho východu.
Podľa Milesa Copelanada, operatívca CIA, ktorý bol v spojení s Abdelom Nasserom, tento považoval palestínsku otázku za "bezvýznamnú." Na verejnosti však Abdel Nasser neúnavne podporoval anti-sionistickú agendu, riadil ju tak, aby stal najmocnejším arabským vodcom svojej éry. Inými slovami, jeho dôverné oznámenia Copelandovi sa ukázali byť úplne klamné.
Rovnaký vzor platí pre špecifiká. Hovoril súkromne so západnými diplomatmi o pripravenosti na rokovania s Izraelom; keď sa však obrátil na svet, odmietol púhu existenciu židovského štátu, rovnako ako akýkoľvek kompromis s ním. Po vojne v roku 1967, napríklad Abdel Nasser tajne signalizoval Američanom ochotu podpísať s Izraelom zmluvu o neútočení "so všetkými jej konzekvenciami", zatiaľ čo verejne odmietol rokovania a trval na tom, že "To, čo bolo zobraté násilím, bude znovu vzaté násilím." Ako zvyčajne, verejné vyhlásenie definovalo jeho súčasnú politiku.
Výkriky Abdela Nassera ponúkajú nielen omnoho presnejšiu príručku jeho konania než to, čo šepká, on rovnako mlčky priznáva, že povedal Johnovi F. Kennedymu, že "niektorí arabskí politici robili tvrdé verejné vyhlásenia týkajúce sa Palestíny a potom kontaktovali americkú vládu v snahe zmierniť svoju tvrdosť tým, že vyhlasovali, že ich výroky boli určené lokálnej arabskej konzumácii." Takto Abdel Nasser presne popísal svoje vlastné správanie.
 Rovnako aj palestínsky vodca Jásir Arafat. |
Je prirodzené uprednostňovať dôveryhodné pred neskrývaným, a súkromné pred verejným. Politika Blízkeho východu však opakovane ukazuje, že lepšie sa čítajú tlačové správy a počúvajú sa prejavy, než je spoliehanie sa na diplomatické depeše. Dôverné názory môžu byť úprimnejšie, ale, ako uvádza Dalia Dassa Kaye z Rand Corporation, "to, čo hovoria arabskí vodcovia predstaviteľom Spojených štátov, a čo by mohli urobiť, nemusí vždy znamenať stopu." Masy počúvajú politiku; vysokopostavení Západniari načúvajú zvádzaniu.
Toto pravidlo vztýčeného palca vysvetľuje, prečo vzdialení pozorovatelia často vidia to, čo diplomati a novinári, ktorí sú nablízku, nezbadajú. Tiež to vyvoláva pochybnosti o užitočnosti zásob dát na WikiLeaks. A nakoniec, mohlo by nás to skôr zmiasť v tom, čo vieme o arabskej politike, než si to vyjasniť.
