Typické islamisticko-ľavičiarske divadlo určené na delegitimizáciu Izraela, Tureckom sponzorovaná flotila "Slobodná Gaza" koncom mája bola len nudným opakovaním. Ako ilustrácia toho, že Izraelčania nerozumejú spôsobu vojny, v ktorej teraz musia bojovať, výsledok bol smutne predvídateľný. Vyhlásenie tureckých politikov, ako aj výhľad budúcnosti islamistického hnutia sú však nové a plné dôležitosti.
 Najlepší priatelia? Erdoğan (vľavo) s Ahmadinedžádom. |
Atatürk nikdy nezískal pre svoju víziu celú tureckú populáciu a časom sa jeho laická republika musela stále viac prispôsobovať moslimskému náboženskému cíteniu. Atatürkov poriadok ale pretrvával až do 90. rokov, ochraňovaný vedením armády, pre ktoré bolo prioritou zachovať jeho pamiatku a zaviesť sekularizmus.
Islamisti prvýkrát získali reprezentáciu v parlamente začiatkom 70. rokov, keď ich vodca Necmettin Erbakan už po tretíkrát zastával funkciu podpredsedu vlády. Po tom, ako turecké politické strany hlavného prúdu premárnili svoju legitímnosť hanebným mixom egoizmu a korupcie, sa Erbakan stal na jeden rok, 1996-97, premiérom, až kým sa armáda presadila a zvrhla ho.
Niektorí z Erbakanových agilnejších a ambicióznejších dôstojníkov pod vedením Recep Tayyip Erdoğana, vytvorili v auguste 2001 novú islamistickú politickú stranu Adalet ve Kalkınma Partisi alebo AKP (Strana porozumenia a rozvoja). Len o rok neskôr získala prenikavú väčšinu 34 percent hlasov a kvôli vrtochom tureckých volebných predpisov získala v parlamente dominanciu 66 percentami kresiel.
Erdoğan sa stal premiérom a s pomocou dobrého vládnutia získala AKP výrazný nárast počtu hlasov v opätovných voľbách v roku 2007. S obnoveným mandátom stále viac odsúvala armádu na vedľajšiu koľaj a agresívne uskutočňovala prepracovanú falošnú konšpiračnú teóriu, pokutovala politickú kritiku sumou US$2.5 miliárd, nahrávala na video opozičných vodcov v kompromitujúcich sexuálnych situáciách, a teraz plánuje zmenu ústavy.
Zahraničná politika v rukách ministra zahraničia Ahmeta Davutoğlua, ktorého ašpiráciou je znovuzískanie bývalej vedúcej pozície Turecka na Blízkom východe, zachádza ešte omnoho ďalej, Ankara nielenže zaujala očividne agresívnejší prístup k Cypru, ale nezodpovedne sa vložila do takej citlivej politickej témy, ako je iránske budovanie nulkeárneho programu a arabsko-izraelský konflikt. Najprekvapivejšou zo všetkého je jej podpora IHH, a domácej tureckej "charity" so zdokumentovanými väzbami ku al-Kájde.
Ak má nezodpovedné správanie Ankary starosti vzbudzujúce následky pre Blízky východ a islam, má to aj zmierňujúci účinok. Turkovia sú v popredí vývoja, ktorý nazývam Islamizmus 2.0, ľudovej, legitímnej a nenásilnej verzie toho, čo sa Ajatolláh Chomejní a Usáma bin-Ládin pokúšali dosiahnuť násilne prostredníctvom Islamizmu 1.0. Predikoval som, že Erdoğanova rafinovaná forma islamizmu "môže ohroziť civilizáciu dokonca viac ako to robí brutalita verzie 1.0'."
 Fethullah Gülen neschvaľuje. |
Po prvé, Turecko má najsofistikovanejšie islamistické hnutie na svete, také, ktoré zahŕňa nielen AKP, ale aj masové hnutie Fethullah Gülen, propaganistickú mašinériu Adnan Oktar, a ďalšie. Nové zverstvá AKP zapríčinili nezhody; napríklad Gülen verejne odsúdil frašku "Slobodná Gaza" a navrhol oslabenie taktík vnútornej bitky, ktoré by mohli nastať.
Po druhé, ak raz iba malá skupina analytikov odhalila Erdoğanovo islamistické založenie, stala sa teraz táto skutočnosť samozrejmou a očividnou, takže ju môže vidieť celý svet. Erdoğan zámerne odložil svoj starostlivo pestovaný imidž prozápadného "moslimského demokrata," čím zjednodušil to, že ho môžeme brať ako spojenca Teherán-Damašok, ktorým naozaj je.
V súlade so snahami Davutoğlua sa Turecko vracia do centra Blízkeho východu a ummy. Nezaslúži si však ďalšie plné členstvo v NATO a podporu si zaslúžia jeho opozičné strany.
