Bombové atentáty, ku ktorým došlo 7. júla v Londýne a v ktorých islamisti usmrtili 52 osôb a 700 osôb zranili, podnietili britské vládne orgány k spolupráci s moslimami, aby sa tak vyhli ďalšiemu násiliu.
Avšak namiesto toho, aby sa obrátili na antiislamistických moslimov, ktorí odmietali triumfálny cieľ aplikovania islamského práva v Európe, podnecovali nenásilných islamistov v nádeji, že títo budú presviedčať svojich súvercov, aby vyjadrovali svoju nenávisť voči Západu zákonnými spôsobmi. Tieto snahy predstavoval prominentný islamistický intelektuál Tariq Ramadan (nar. 1962). Napríklad Londýnska metropolitná polícia čiastočne finančne podporovala konferenciu na ktorej Ramadan vystupoval, a premiér Tony Blair sa s ním stretol na oficiálnej "pracovnej skupine na vysporiadanie sa s extrémizmom."
 Dwight Eisenhower (v strede) prijal moslimskú delegáciu. Said Ramadan stál vpravo, v ruke zvieral papiere. |
Využitie islamistov sa mohlo zdať originálnou a šikovnou myšlienkou, ale vôbec tomu tak nebolo. Vlády západných štátov sa v priebehu desaťročí bez úspechu spájali s islamistami. Dokonca boli v spojení aj s vlastnou Ramadanovou rodinou.
V roku 1953 prijal Dwight D. Eisenhower skupinu zahraničných moslimov, členom ktorej bol aj Said Ramadan (1926-95), vodca pravdepodobne najvplyvnejšej islamistickej organizácie dvadsiateho storočia, fanatického anti-západného Moslimského bratstva – a tiež Tariqov otec. Stretnutie Eisenhower-Ramadan sa konalo v kontexte nepretržitého úsilia vlády Spojených štátov sústrediť moslimov proti sovietskemu komunizmu, sčasti aj tým, že Saida Ramadana umiestnili na výplatnú listinu CIA. Talcott Seelye, americký diplomat, ktorý sa s ním v tomto čase stretol, vysvetľuje: "O islame sme uvažovali ako o protiváhe ku komunizmu."
Potom tu bol Hasan al-Banna (1906-49), starý otec Tariqa, zakladateľ Moslimského bratstva a recipient finančnej podpory nacistov. Americkí diplomati v Káhire mávali koncom 40. rokov "pravidelné stretnutia" s al-Bannom, považovali ho za "dokonale empatického," a jeho organizáciu vnímali ako "umiernenú", a dokonca "pozitívnu" silu. Britovia zjavne poskytovali al-Bannovi peniaze.
 Gerhard von Mende |
Vo vynikajúcom investigatívnom historickom výskume odhaľuje žurnalista Ian Johnson, nositeľ Pulitzerovej ceny, predtým pracujúci vo Wall Street Journal, nový vývin tejto drámy vo svojej nedávno vydanej knihe A Mosque in Munich: Nazis, the CIA, and the Rise of the Muslim Brotherhood in the West (Mešita v Mníchove: Nacisti, CIA a vzostup Moslimského bratstva na Západe, Houghton Mifflin Harcourt, $27).
Johnson začína prehľadom systematického nacistického úsilia naverbovať sovietskych moslimov spomedzi svojich vojnových zajatcov. Mnohí moslimovia cítili odpor ku Stalinovi; a 150 000 až 300 000 z nich bojovalo na strane Osi v Druhej svetovej vojne. Inými slovami, okrem ich nenaplnených propagandistických snáh nasmerovaných k Arabom, nacisti v skutočnosti postavili podstatnú časť vojska hlavne z tureckých moslimov pod vedením učeného nacistického fanatika Gerharda von Mende.
Po porážke Nemcov v roku 1945 Johnson sledoval von Mendeho a pokračovanie jeho antikomunistickej práce s bývalými sovietskymi moslimami, teraz v kontexte studenej vojny. Jeho sieť bývalých vojakov sa však v úlohe vyvolať nepriateľstvo moslimov voči Sovietskemu zväzu neukázala byť veľmi kompetentná. Jeho vedúci intelektuál napríklad slúžil ako imám divízie SS a pomáhal potlačiť Varšavské povstanie v roku 1944. Islamisti sa rýchlo ukázali byť omnoho viac kompetentní pri tejto politickej a náboženskej výzve. Johnson vysvetľuje, že "nosia obleky, majú univerzitné vzdelanie a môžu formulovať svoje požiadavky spôsobmi, ktorým môže rozumieť politik."
 Said Ramadan |
Johnson ukazuje, ako si v skutočnosti bez akéhokoľvek plánovania, Američania privlastnili Mendeho sieť a odovzdali ju Saidovi Ramadanovi. Táto vtedajšia americká podpora Moslimského bratstva, vysvetľuje Johnson, mu poskytla prostriedky na vytvorenie islamistického systému, práve v čase, aby mohol privítať nárast moslimskej imigrácie do Európy v 70. rokoch.
Takto islamisti ovládli európskych moslimov, mali dvoch skrytých pomocníkov, nacistov a Američanov. Ich začiatky v Operácii Barbarossa odhaľujú ohavný pôvod dnešnej sily islamistov. Hitler a jeho hrdlorezi to nemohli predpokladať, ale pomohli pripraviť scénu pre Eurábiu.
Americká podpora islamistov podnietila Johnsona k tomu, aby varoval pred bezúčelnosťou spojenectva s Moslimským bratstvom a ľuďmi jeho sorty – ako sa o to nedávno znovu pokúšal Tony Blair. Akokoľvek je to príťažlivé, trvale to škodí Západu. Ponaučenie je jednoduché: byť znalcom histórie a nenapomáhať islamistom.
