Funguje terorizmus, teda, dosahujú tí, ktorí ho páchajú, svoje ciele?
To, že sa teroristické činy stali rutinou a objavujú sa takmer denne, špeciálne v Iraku, Afganistane a Pakistane, nám dovoľuje všeobecne predpokladať, že terorizmus funguje veľmi dobre. Napríklad, už nebohý Ehud Sprinzak z Hebrew University pripisoval prevahu terorizmu využívajúceho samovražedné atentáty jeho "strašlivej efektívnosti." Robert Pape z University of Chicago argumentuje, že samovražedný terorizmus narastá, "pretože teroristi zistili, že je výhodný." Profesor práv z Harvardu Alan M. Dershowitz nazval jednu zo svojich kníh Why Terrorism Works (Prečo terorizmus funguje).
Max Abrahms zo Stanford University namieta proti tomuto záveru, vyhlasuje, že títo pozorovatelia sa úzko sústredili na známe, ale zriedkavé teroristické víťazstvá – pričom ignorovali omnoho viac rozšírené a menej viditeľné modely zlyhania terorizmu. V snahe odstrániť tieto nedostatky venoval Abrahms bedlivú pozornosť 28 teroristickým skupinám zo zoznamu Ministerstva zahraničných vecí USA vedeného od roku 2001 a zaznamenal, koľké z nich dosiahli svoj cieľ.
Vo svojej štúdii "Why Terrorism Does Not Work," (Prečo terorizmus nefunguje), prichádza k záveru, že týchto 28 skupín malo 42 rôznych politických cieľov a len 3 z týchto cieľov boli dosiahnuté, čo je úbohých 7 percent úspešnosti. Týmito tromi víťazstvami boli: (1) Úspech Hizballáhu pri stiahnutí mnohonárodných mierotvorných síl z Libanonu v roku 1984, (2) Úspech Hizballáhu pri vytlačení izraelských jednotiek z Libanonu v roku 1985 a 2000, a (3) Čiastočný úspech bojovníkov Tamil Tiger pri získaní kontroly nad niektorými oblasťami Srí Lanky v roku 1990.
A to je všetko. Ďalších 26 skupín, od Organizácie Abu Nidal, al-Kájdy a Hamasu po Organizáciu Aum Shinrijyo, Kach a Svetlý chodník, i keď občas dosiahli obmedzený úspech, väčšinou kompletne zlyhali. Abrahms z toho vyvodzuje tri politické aspekty.
- Partizánske skupiny, ktoré útočia väčšinou na vojenské ciele, dosahujú úspechy častejšie než teroristické skupiny, ktoré útočia hlavne na civilné ciele (teroristi boli úspešní pri útoku v Madride v roku 2004).
- Pre teroristov je "extrémne ťažké zmeniť alebo rozdrtiť politický systém krajiny," preto tí, ktorí majú obmedzené ciele (ako dobytie teritórií), budú úspešnejší než tí, ktorí si stavajú maximalistické ciele (ako snahy o zmenu režimu).
- Terorizmus nie je len "neefektívnym nástrojom donucovania, ale … jeho nízke percento úspešnosti je spojené so samotnou taktikou terorizmu." Táto nedostatočná úspešnosť by mala "nakoniec odradiť potenciálnych džihádistov" od bombových útokov na civilistov.
Tento posledný aspekt, že časté zlyhania vedú k demoralizácii, naznačuje eventuálnu redukciu terorizmu v prospech menej násilných taktík. V skutočnosti sú už známky takejto zmeny očividné.
 Sayyid Imam al-Sharif |
Na obecnej úrovni 2005 Global Attitudes Project (Projekt globálnych postojov), ktorý realizoval Pew Research Center prichádza so záverom, že "podporovanie samovražedných bombových atentátov sa vo väčšine krajín s moslimskou majoritou znížilo," "rovnako ako dôvera vodcovi al-Kájdy Usámovi bin-Ládinovi." Podobne aj štúdia 2007 Program on International Policy Attitudes (Program postojov k medzinárodnej politike) zisťuje, že "Veľké majority vo všetkých krajinách sa stavajú proti politicky motivovaným útokom proti civilistom a považujú ich za protirečiace islamu. … Viacerí respondenti … si myslia, že politicky motivované útoky na civilistov, ako bombové útoky alebo atentáty nemôžu byť ospravedlnené."
Na praktickej úrovni sa teroristické skupiny vyvíjajú. Niektoré z nich – špecificky v Alžírsku, Egypte a Sýrii – znížili násilie a teraz fungujú vo vnútri politického systému. Ďalšie prevzali nenásilné funkcie – Hizballáh poskytuje medicínske služby a Hamas vyhral voľby. Ak Ajatolláh Chomejní a Usáma bin-Ládin reprezentujú prvé opakovanie islamu, Hizballáh a Hamas predstavujú prechodný stupeň, a turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan, ktorý je možno najvplyvnejším svetovým islamistom, poukazuje na výhody legitímnosti.
Ak však funguje politické smerovanie tak dobre, prečo islamistické násilie pokračuje a dokonca expanduje? Pretože nie sú vždy praktickí. Rita Katz z SITE Intelligence Group vysvetľuje: "džihádisti, ktorí sa zúčastňujú na posvätnej vojne, neposudzujú úspech podľa hmatateľných víťazstiev vo svojom živote, ale podľa večného božieho požehnania a podľa odmeny, ktorú získajú v posmrtnom živote."
V dlhodobej perspektíve ale islamisti možno spoznajú limity násilia a budú sa snažiť o dosahovanie svojich morálne neprípustných cieľov legitímnymi spôsobmi. Šance radikálneho islamu zvíťaziť nad nami nespočívajú bombových útokoch a v stínaní hláv, ale v učebniach, na súdoch, vo využití počítačových hier, televíznych štúdií a volebných kampaní.
Budeme dávať pozor.
