Práve v čase, keď Organizácia Severoatlantickej zmluvy oslavuje 60. výročie, čelí úplne novému problému – problému radikálneho islamu vo vlastných radoch, reprezentovanému Tureckou republikou.
Ankara vstúpila do NATO v roku 1951 a krátko nato turecká armáda odvážne bojovala spolu so spojencami v Kórei. Turci po celé desaťročia stáli pevne proti Sovietskemu zväzu. Turecko má po Spojených štátoch v poradí druhý najvyšší počet vojenských síl v aliancii.
Po ukončení Studenej vojny sa poslanie NATO zmenilo a niektorí videli islamizmus ako nového strategického nepriateľa. Už v roku 1995 generálny sekretár NATO Willy Claes prirovnával islamizmus k historickému nepriateľovi: "Fundamentalizmus je prinajmenej natoľko nebezpečný, ako bol komunizmus." Po tom, ako skončila Studená vojna, dodáva, "sa islamská militantnosť stala snáď najvážnejšou hrozbou pre alianciu NATO a pre bezpečnosť Západu."
Samozrejme, NATO ako prvé uviedlo do platnosti 5. článok svojej ústavy vyzývajúci ku "kolektívnej sebaobrane", keď požadovalo, aby sa v roku 2001 viedla vojna proti Talibanu v Afganistane, ako odpoveď na útoky z 11. septembra, ktoré boli vedené z tejto krajiny.
Len nedávno španielsky premiér José María Aznar vyhlásil, že "islamistický terorizmus je novou spoločne zdieľanou hrozbou globálneho charakteru, ktorá ohrozuje samotnú existenciu členov NATO," a zasadzoval sa za to, aby sa aliancia sústredila na porážku "islamského džihádizmu a rozširovania zbraní hromadného ničenia." Vyzýva k tomu, aby bola "vojna proti islamskému džihádizmu v centre stratégie aliancie."
Claes a Aznar majú pravdu, ale ich vízia je teraz ohrozená, pretože islamisti prenikli do aliancie 28 štátov, ako to bolo dramaticky ilustrované v posledných dňoch.
 Premiér Recep Tayyip Erdoğan (vľavo) a Anders Fogh Rasmussen v roku 2002. |
V čase, keď sa blíži nástup Fogha Rasmussena na post v NATO, pokračoval Erdoğan vo vyjadrovaní svojej nevôle, vyhlasoval, že jeho vláda sa pozerá "negatívne" na kandidatúru Fogha Rasmussena, pretože, ako vysvetľoval Erdoğan, "Žiadal som o stretnutie s islamskými vodcami jeho krajiny, aby som im vysvetlil, čo sa deje, ale on si udržiaval odstup. Ako teda môžem od neho očakávať, že nejako prispeje k mieru?"
Koniec koncov, Fogh Rasmussen bol vybraný na základe konsenzu, ale za vysokú cenu. Dán získal túto funkciu až po tom, keď sa intenzívne angažoval v rokovaniach s tureckým prezidentom Abdullahom Gülom, ktoré organizoval Barack Obama. Fogh Rasmussen sľúbil, že vymenuje do vysokých funkcií v Bruseli najmenej dvoch Turkov, a že sa verejne vyjadrí k obavám moslimov týkajúcim sa svojej reakcie na karikatúry. Okrem toho Erdoğan vyhlásil, že Obama "nám poskytol garancie" vzťahujúce sa na turecké obavy z Fogha Rasmussena.
Na to, čo si musel Fogh Rasmussen vytrpieť, aby získal podporu Ankary, možno usudzovať z jeho hrbenia chrbta a vyjadrení v štýle dhimmi (nemoslimovia pod vládou moslimov, ľudia v druhotriednom postavení, podriadení), aby získal nomináciu: "Ako generálny sekretár NATO podniknem, pokiaľ ide o moslimský svet, rozhodné kroky, aby som zabezpečil kooperáciu a zintenzívnil dialóg s moslimským svetom. Považujem Turecko za veľmi dôležitého spojenca a strategického partnera a budem s ním spolupracovať v našom úsilí o zabezpečenie lepšej kooperácie s moslimským svetom."
Zdá sa, že sme sa stali svedkami vzniku nie robustného NATO, ktoré by zodpovedalo modelu Claes-Aznara, vedúceho k boju proti radikálnemu islamu, ale inštitúcie, ochromenej zvnútra, neschopnej postaviť sa najsilnejšej strategickej hrozbe, pretože má obavy z toho, že urazí vládu jedného z členských štátov.
Islamizmus nie je jediným problémom, ktoré má NATO s Tureckom. V tom, čo sa vyvíja ako studená vojna na Blízkom východe, kde jednu stranu vedie Teherán a druhú Rijád, stojí Ankara opakovane na strane Teheránu – ako hostiteľ Mahmúda Ahmadínedžáda, obhajuje iránsky nukleárny program, sprístupňuje iránske ropné náleziská a prepravuje iránske zbrane Hizballáhu, otvorene podporuje Hamas, kruto odsudzuje Izrael a podnecuje tureckú verejnú mienku proti Spojeným štátom.
Novinárka Caroline Glick všímajúc si tieto zmeny, nalieha na Washington, aby "prijal myšlienku odstránenia Turecka z NATO." Nezdá sa, že by Obamova administratíva k takémuto kroku pristúpila. Ale predtým, než Ankara spôsobí, že sa NATO stane bezzubým, by nezaujatí pozorovatelia mali o tomto argumente dôkladne porozmýšľať.
