Pre vonkajší svet nie je také ľahké spozorovať signifikantný a rapídny nárast objemu financií, s ktorými sa teraz hospodári v súlade s islamským zákonom šaria. Podľa jednej zo štúdií „do konca roka 2005 hospodárilo v súlade so zákonom šaria s aktívami v celkovej hodnote 700 miliárd až 1 biliarda USD viac ako 300 inštitúcií vo viac ako 65 jurisdikciách.“
Islamská ekonomika získava stále väčšiu silu k tomu, aby mohla zápoliť s rýchlo sa rozvíjajúcimi portfóliami exportérov ropy a znásobujúcim sa rozsahom islamských finančných nástrojov (ako napríklad bezúročné hypotéky a sukuk bondy – islamský ekvivalent cenných papierov). Čo to však znamená? Môžu nástroje operujúce v zhode so šariou predstavovať výzvu pre existujúce medzinárodné finančné postupy? Mohol by islamský hospodársky režim, ako entuziasticky vyhlasuje, skutočne priniesť koniec nespravodlivosti, prostredníctvom „štátnych opatrení na zabezpečenie blahobytu celého národa?“
![]() Timur Kuran, profesor hospodárskych a politických vied na Duke University. |
|
Kuran, ktorý v súčasnosti prednáša na Duke University, vychádza z toho, že islamská ekonomika sa nevracia späť k Mohamedovi, ale predstavuje „vytvorenú tradíciu“, ktorá vznikla koncom 40. rokov v Indii. Poňatie ekonomickej disciplíny, „ktoré je vyslovene a uvedomujúc si samé seba ako islamské, je úplne nové.“ Dokonca aj tí najvzdelanejší moslimovia už pred storočím by boli ohromení „islamskou ekonomikou.“
Primárna myšlienka bola duchovným dieťaťom islamistického intelektuála Abul-Ala Mawdudi (1903-79), pre ktorého islamská ekonomika slúžila ako mechanizmus na dosahovanie mnohých cieľov: minimalizovanie vzťahov s nemoslimami, posilnenie kolektívneho vedomia moslimskej identity, rozšírenie islamu do nových oblastí ľudských aktivít a modernizácia bez westernizácie.
Ako akademická disciplína odštartovala islamská ekonomika uprostred 60. rokov. Inštitucionálnu váhu si získala počas ropného boomu v 70. rokoch, keď Saudská Arábia a ďalší moslimskí exportéri ropy po prvýkrát vlastnili značné sumy peňazí a poskytli projektu „obrovskú podporu.“
Zástancovia islamskej ekonomiky operujú dvomi základnými vyhláseniami: existujúci kapitalistický poriadok zlyháva a islam poskytuje nápravu. Pri hodnotení týchto tvrdení venuje Kuran intenzívnu pozornosť pochopeniu aktuálneho fungovania islamskej ekonomiky a sústreďuje sa na jej tri hlavné vyhlásenia: že ruší peňažný úrok, dosahuje ekonomickú rovnosť a zavádza vyššiu etiku obchodu. Vo všetkých troch bodoch to hodnotí ako totálne zlyhanie.
1) „Nikde nie je úrok očistený od ekonomických transakcií, a nikde sa islamizácia neteší masívnej podpore.“ Všetky exotické a úplne neziskové spoločné zdieľania techník, ako sú ijara, mudaraba, murabaha a musharaka majú v sebe priehľadne zamaskované platenie úrokov. Banky, ktoré o sebe vyhlasujú, že sú islamské, v skutočnosti „sa omnoho viac podobajú ostatným moderným finančným inštitúciám, než čomukoľvek z islamských tradícií.“ Stručne povedané, v islamskom bankovníctve nie je takmer nič islamského – čo prispieva k vysvetleniu toho, že Citybank a ďalší západní velikáni majú omnoho viac vkladov podporujúcich islam, než výslovne islamské banky.
2) „Nikde nebolo úspešné redukovanie nerovnosti uložením dane zakat. V skutočnosti Kuran túto daň hodnotí tak, že „nie je bezpodmienečné, že poskytuje zdroje pre chudobných, ale môže presúvať zdroje smerom preč od nich.“ Ešte horšie, zisťujeme, že v Malajzii daň zakat, o ktorej sa predpokladalo, že bude slúžiť ako podpora pre chudobných, slúži ako „výhodná zámienka pre široké islamské ciele a pre napĺňanie vreciek náboženských predstaviteľov.“
3) „Obnovené zdôrazňovanie ekonomickej etiky nemá výrazný účinok na ekonomické správanie.“ Vychádza to z príčiny, že, rovnako ako v socializme, „určité prvky islamskej ekonomickej agendy sú v konflikte s ľudskou povahou.“
Kuran odmieta celú koncepciu islamskej ekonomiky. „Neexistuje typicky islamský spôsob stavania lodí, alebo dobývania území, liečenia epidémií, či predpovedania počasia,“ tak prečo by tomu tak malo byť v prípade peňazí? Prichádza k záveru, že význam islamskej ekonomiky nespočíva v ekonómii, ale v identite náboženstva. Takáto schéma „podporuje šírenie antimoderného … toku myšlienok v celom islamskom svete. Podporuje tiež prostredie napomáhajúce islamistickej militantnosti.“
V skutočnosti islamská ekonomika pravdepodobne prispieva ku globálnej ekonomickej nestabilite tým, že „bráni inštitucionálnym sociálnym reformám nevyhnutným pre zdravý ekonomický vývoj.“ A hlavne, ak by sa moslimom skutočne zakázalo ne-úročenie, boli by vypovedaní „na okraj medzinárodnej ekonomiky.“
Stručne zhrnuté, islamská ekonomika má triviálny ekonomický význam, ale má v sebe značné a škodlivé politické nebezpečie,