Predstavte si, že existuje centrálne islamistické komando – a vy ste jeho hlavným stratégom, s mandátom na šírenie plnej aplikácie islamského práva šaria, a to všetkými dostupnými prostriedkami, s konečným cieľom nastolenia celosvetového kalifátu. Akú radu by ste poskytli spolubojovníkom v čase, ktorý nastal po osemdňovej rebélii Červenej mešity v hlavnom meste Pakistanu, Islamabáde?
Možno by ste si premietli uplynulých šesť desaťročí islamistických snáh a prišli by ste k záveru, že máte tri hlavné možnosti: zvrhnutie vlády, prepracovanie systému, alebo kombináciu oboch.
Islamisti môžu na uchopenie moci použiť niekoľko katalyzátorov. (Priblížim to prostredníctvom článku „“ Waiting for the Other Shoe to Drop: How Inevitable is an Islamist Future?, Čakanie na čas, keď dopadne ďalšia rana: Nakoľko nezvratná je islamistická budúcnosť? od Camerona Browna).
- Revolúcia, znamenajúca širokoškálovú sociálnu revoltu: Úspešná len v Iráne, v rokoch 1978-79, pretože si vyžaduje špeciálne schopnosti.
- Štátny prevrat: Úspešný len v Sudáne v roku 1989, pretože vládcovia dokonale vedeli, ako sa majú chrániť.
- Občianska vojna: Úspešná len v Afganistane v roku 1996, pretože dominantné kruté štáty úplne potlačili rebélie (ako aj v Alžírsku, Egypte a Sýrii).
- Terorizmus: Nikdy nie je úspešný, a vôbec nie je pravdepodobné, že by niekedy mohol byť. Môže zapríčiniť obrovské škody, ale nespôsobí zmenu režimu. Mohli by sme si skutočne predstaviť, ako ľudia dvíhajú biele zástavy a ustupujú pred teroristickými hrozbami? Nestalo sa tak po zavraždení Anwara Sadata v Egypte v roku 1981, ani po útokoch 11. septembra 2001 v Spojených štátoch amerických, a ani po bombových atentátoch v Madride v roku 2004.
Šikovný stratég by na základe tohto prehľadu mohol dospieť k záveru, že zvrhnutie vlády zriedka vedie k víťazstvu. Naopak, nedávne udalosti ukazujú, že prepracovanie systému poskytuje lepšie výhody – pripomeňme si volebné úspechy islamistov v Alžírsku (1992), Bangladéši (2001), Turecku (2002) a Iraku (2005). Ako však ukazujú tieto príklady, prepracovanie systému má svoje obmedzenia. Najlepšou je kombinácia zdemoralizovania nepriateľa právnymi prostriedkami, po ktorých nasleduje uchopenie moci. Príklad takéhoto rýchleho po sebe nasledujúceho úderu (ako v boxe – pravý hák, ľavý hák) poskytuje Palestínska autonómia (2006), keď Hamas vyhral voľby a potom zinscenoval vzburu. Iný, úplne odlišný príklad takejto kombinácie sa nedávno stal v Pakistane.
Obrovský komplex Červenej mešity, známy tiež ako Lal Masjid, ktorý sa geograficky nachádza uprostred oblasti s pakistanskými vládnymi inštitúciami a pýši sa dlhotrvajúcimi konexiami s vládnou elitou, v sebe zahŕňa obrovské madrasy pre mužov i pre ženy. Študenti odetí do buriek a vyzbrojení samopalmi Kalašnikov, opierajúc sa o svojich mecenášov, sa v januári 2007 postavili proti vládnej polícii, aby jej zabránili v demolovaní ilegálne vybudovaných budov.
V apríli oznámil zástupca imáma tejto mega-mešity Abdul Rašíd Ghází zavedenie práva šaria „v oblastiach, ktoré sú pod našou kontrolou“ a ustanovil islamský súd, ktorý začal vydávať dekréty a súdne nariadenie ako konkurenciu vládnym nariadeniam.
Potom mešita vyslala niekoľkých z tisícok svojich študentov madrás, aby slúžili ako morálna polícia v Islamabáde a lokálne posilnili režim talibanského štýlu, s konečným cieľom jeho šírenia v celom svete. Študenti zatvárali holičstvá, obsadili detskú knižnicu, drancovali obchody s hudbou a videami, útočili na údajné verejné domy a mučili údajné madam, dokonca uniesli policajných dôstojníkov.
Vedenie Červenej mešity pohrozilo samovražednými atentátmi v prípade, ak sa vláda Parvíza Mušarráfa pokúsi stiahnuť svoju ponuku kvázi-suverenity. Bezpečnostné sily sa podľa očakávania držali bokom. Šesťmesačný nerozhodný výsledok kulminoval 3. júla, keď sa študenti z mešity, niektorí z nich maskovaní a ozbrojení zmocnili policajného stanovišťa, plienili blízke vládne ministerstvá a zapaľovali autá, pričom za sebou zanechali 16 mŕtvych.
Táto konfrontácia s vládou nebola ničím iným, než snahou o jej zvrhnutie. Zástupca imáma 7. júla vyhlásil: „Pevne veríme v Boha, že naša preliata krv povedie k (islamskej) revolúcii.“ Po tejto hrozbe vláda 10. júla zaútočila na mega-mešitu. Útok, ktorý trval 36 hodín, sa stretol s arzenálom samovražedných viest, automatických pušiek, zápalných bômb, granátometmi, protitankovými mínami – a listami s inštrukciami od vedenia al-Kájdy.
Mušarráf označil madrasu za „vojenskú pevnosť“. Celkovo mala táto revolta za následok viac ako 100 mŕtvych.
Mešity sa využívajú ako miesta na podnecovanie nenávisti, plánovanie operácií a skladovanie zbraní, ale jej využitie ako základne na zvrhnutie vlády vytvára precedens. Model Červenej mešity poskytuje islamistom silnú taktiku, takú, ktorú pravdepodobne skúsia znova, a to špeciálne v prípade, ako po nedávnych udalostiach, ktoré otriasli krajinou, bude nasledovať stiahnutie Mušarráfa z jeho funkcie.
Stručne povedané, náš imaginárny islamistický stratég môže teraz rozvinúť v snahe o dosiahnutie moci inú taktiku.
