Text prejavu, ktorý predniesol Daniel Pipes 20. januára 2007 v Londýne pri rozprave so starostom Londýna Kenom Livingstonom, tak ako ho zachytila Group 910 (Skupina 910) s pomocou ďalších, oficiálnych zapisovateľov na tomto stretnutí. Originálnu prezentáciu videa nájdete na YouTube, jednotlivé klipové verzie sú prezentované na Global Defense Group. Popis diskusie nájdete v bibliografii „My debate with London Mayor Ken Livingstone“.
Ďakujem veľmi pekne. Na začiatku by som sa rád poďakoval starostovi Livingstonovi za jeho láskavé pozvanie na dnešné stretnutie a ďakujem tiež Greater London Authority (Zastupiteľstvu mesta Londýna a širšieho okolia) za náročnú prácu, ktorú vložili do udalosti, ktorá je nesporne úspešná. Teší ma záujem, ktorý ste ako obecenstvo preukázali. A som vďačný svojim prívržencom, ktorí sem prišli z rôznych krajín, aby tu dnes boli so mnou.
Starosta je optimistickým mužom. Obyčajne ma pozývajú, keď ľudia chcú počuť niečo pesimistické či chmúrne, a ja, verný svojmu zvyku, vám to poskytnem (smiech publika).
Dovoľte mi, aby som začal svojím postojom k otázke celosvetovej civilizácie alebo zrážky civilizácií. Po prvé: Som za celosvetovú civilizáciu a odmietam argument „zrážky civilizácií“. Po druhé: Problémom nie je ani tak zrážka civilizácií, ale skôr zrážka civilizácie s barbarizmom.
Rád by som na začiatku upriamil pozornosť na myšlienku Samuela P. Huntingtona. Vo svojom článku z roku 1993 argumentoval tým, že základný zdroj konfliktu ... nebude v prvom rade ideologický alebo ekonomický. Veľké rozpory ľudstva a dominujúce zdroje konfliktov budú podmienené kultúrne.“ Celkovo vidí sedem alebo osem takýchto civilizácií, a to konkrétne „západnú, konfuciánsku, japonskú, islamskú, hinduistickú, slovansko-ortodoxnú, latinskoamerickú a možno aj africkú.“
Mojou odpoveďou je, že civilizácia je užitočná ako kultúrna koncepcia, ale nie ako politická. V súvislosti s nazeraním na civilizáciu ako na aktéra, ako ju popisuje Huntington, sa vynárajú tri problémy. Nemôže byť zodpovedná za napätie v danej jednotlivej civilizácii, ani za dohdy medzi civilizáciami, a ani za zmeny v priebehu času. Dovoľte mi uviesť tri krátke príklady. Vybral som ich z oblasti, ktorú som študoval, a to z oblasti moslimského sveta.
Poprvé, Huntingtonova teória nemôže byť zodpovedná za vzájomné násilie medzi moslimami, ktoré sa vyskytuje veľmi často: Mali sme tu občiansku vojnu v Libanone, vojnu medi Irakom a Iránom, islamistickú vzburu v Alžírsku, súčasný konflikt medzi sunnitmi a šítmi v Iraku, takmer občianska vojna v Palestínskej autonómii, sudánska vláda proti ľuďom z Darfúru. Za toto všetko nemôže niesť zodpovednosť civilizácia.
Po druhé, takýto prístup ignoruje dohody o hraniciach medzi civilizáciami. Rád by som uviedol príklad z Veľkej Británie, konkrétne dekrét, ktorý v roku 1989 vydal ajatolláh Chomejní týkajúci sa Salmana Rushdieho, ktorý v tom čase žil v Londýne. Pri prvom pohľade sa to zdalo byť problémom moslimov – na jednej strane, a obyvateľov Západu na strane druhej. Moslimovia pálili román Satanské verše, vyskytlo sa násilie v Indii a inde. Bližší pohľad ale ukázal, že sa jedná o niečo celkom iné, omnoho komplexnejšie, a že bolo mnoho Západniarov, ktorí mali nepriateľské postoje k Rushdiemu a mnoho moslimov, ktorí ho podporovali.
Dovoľte mi, aby som uviedol niekoľko citácií. Sir Geoffrey Howe, ktorý bol v tom čase ministrom zahraničných vecí Veľkej Británie, uviedol, že „Britská vláda, britský národ nie je vôbec naklonená Rushdieho knihe.“ Na druhej strane, egyptský minister zahraničia oznámil, že „Chomejní nemá právo na to, aby odsúdil Rushdieho na smrť.“ A ďalší egyptský minister povedal, že „Chomejní je pes, nie, to je preňho príliš dobré pomenovanie, je sviňa.“ (smiech obecenstva).
Tretím príkladom je, že Huntingtonova analýza nemôže byť zodpovedná za zmeny v priebehu času. A ja to môžem najlepšie ilustrovať citáciou z jeho článku z roku 1993, kde uviedol, že „Ekonomické väzby medzi Spojenými štátmi a Európou nie sú menej dôležité ako medzi Spojenými štátmi a Japonskom, ale nie sú natoľko politicky významné a emociálne intenzívne, pretože rozdiely medzi americkou a európskou kultúrou sú omnoho menšie, než medzi americkou a japonskou civilizáciou.“
Bolo to dostatočne oprávnené v roku 1993, ale v roku 2007 to znie nezmyselne, pretože v skutočnosti tu medzi Spojenými štátmi a Japonskom neexistuje žiadne napätie, a som si istý, že ste si vedomí toho, že existuje napätie medzi Spojenými štátmi a Európou. Nadávok či hanenia sa šíri omnoho viac ponad Atlantik, než ponad Pacifik.
Huntinton vzal niektoré udalosti daného momentu, a obrátil ich na niečo civilizačné, ibaže to nefungovalo. Krátko povedané, myšlienka o zrážke civilizácií zlyhala, nezodpovedá faktom a nie je dobrou cestou k pochopeniu sveta.
Ako to teda vyzerá so svetovou civilizáciou, môže vôbec existovať? Ak to definujeme tak, ako Huntington, ako kultúru, tak nie. Ako správne uvádza, „v relevantnej budúcnosti nebude existovať univerzálna civilizácia, ale namiesto nej tu bude svet rozličných civilizácií, a každá z nich sa bude musieť učiť koexistovať s tými ostatnými.“ Nemyslím si, že by mi niekto odporoval.
Svetová civilizácia však môže existovať, ak ju budeme definovať iným spôsobom. Civilizácia môže byť protipólom barbarstva. A civilizácia v takomto zmysle má dlhú históriu. V Biblii sa nachádza pasáž, „A budeš...hlásať slobodu v celej zemi pre všetkých, ktorí tam žijú.“ V Koráne sa hovorí, že „ste najlepším spoločenstvom, ktoré kedy v ľudstve vzniklo, obhajujete spravodlivosť a zakazujete zlo, veríte v Boha.“ Americké heslo znie: „usilovať sa o šťastie“, francúzske: „Bratstvo, rovnosť, sloboda“. Keď Winston Churchill v roku 1898 písal o Sudane, uviedol, že civilizácia je „chápajúca, milosrdná, tolerantná, pripravená k diskusii či argumentácii, posadnutá snahou vyhýbať sa násiliu, podriadiť sa zákonom, dosahovať kompromisy.“
Otázka teda znie: Môže tento stav bytia byť civilizovaným, existovať na celosvetovej úrovni?
Môže, pokiaľ sa tí, ktorí sú civilizovaní, postavia proti tým necivilizovaným. Svetová civilizácia sa skladá z civilizovaných prvkov v každej kultúre, ktoré sa spájajú, aby ochraňovali etiku, slobodu a vzájomný rešpekt. Skutočná zrážka nastáva medzi nimi a barbarmi. A teraz, čo chápem pod označením barbari? Nemám tým na mysli ľudí, ktorí majú nízky ekonomický status. Za barbarov považujem – a myslím si, že my všetci sme ich v uplynulých dvoch storočiach považovali za barbarov – sú to ideologickí barbari. Vynorili sa vo Francúzskej revolúcii koncom 18. storočia. A veľkým príkladom ideologického barbarizmu je fašizmus a marxizmus-leninizmus – ktoré počas svojho trvania zabili desiatky miliónov ľudí.
Teraz však existuje tretie, a to tretie totalitárne a tretie barbarské hnutie, radikálny islam. Je to extrémistická utopická verzia islamu. Nehovorím o islame ako náboženstve, hovorím o veľmi nezvyčajnom a modernom vnímaní islamu. Zapríčinil strádanie (už som spomenul Alžírsko a Darfúr), je tu samovražedný terorizmus, tyranské a brutálne vlády, útlak žien a nemoslimov.
Ohrozuje celý svet: Maroko, Turecko, Palestínsku autonómiu, Egypt, Saudskú Arábiu, Irak, Irán, Pakistan, ak chcete ďalej, Afganistan, Tunisko a nielen tradičný moslimský svet, ale aj Rusko, Francúzsko, Švédsko a trúfam si povedať, že aj Anglicko.
Otázkou dnešnej doby je, ako zabrániť tomuto hnutiu, príbuznému fašizmu a komunizmu, aby sa stávalo stále silnejším.
Verím, že sa so starostom zhodneme v otázke potreby odolať tomuto nátlaku, nedohodneme sa však na prostriedkoch, ktorými to možno dosiahnuť. On vsadil na multikulturalizmus, ja na vyhratie vojny. On chce s každým vychádzať, ja chcem poraziť strašného nepriateľa.
Starosta definuje multikulturalizmus ako „právo na pestovanie rozličných kultúrnych hodnôt s jediným obmedzením, že nebudú narážať na práva ostatných.“ Argumentuje, ako ste práve počuli, že to funguje, že Londýn je úspešným mestom. Nebudem diskutovať o jeho jednotlivých špecifikách, ale vidím to tak, že v dôsledku toho, že sa ignoruje nebezpečenstvo a narastajúca prítomnosť radikálneho islamu v Londýne, sa multikulturálne impulzy stávajú príčinou katastrofy.
Názorným príkladom tohto nebezpečenstva je skutočnosť, že vaše mesto a vaša krajina sa stávajú hrozbou pre zvyšné krajiny sveta. V roku 2003 minister vnútra David Blunkett prezentoval pre Special Immigration Appeals Commission (Špeciálna imigračná odvolacia komisia) zbierku dokumentov, v ktorých „uznáva, že Veľká Británia bola bezpečným prístavom pre tých, ktorí podporujú svetový terorizmus“ a v ktorých uvádza, že Veľká Británia zostáva „významnou základňou“ pre podporu terorizmu.
A je pravdou, že teroristi pochádzajúci z Veľkej Británie uskutočnili svoje operácie minimálne v pätnástich krajinách. Smerom od Východu na Západ sem patrí Pakistan, Afganistan, Keňa, Tanzánia, Saudská Arábia, Jemen, Irak, Jordánsko, Izrael, Alžírsko, Maroko, Rusko, Francúzsko, Španielsko a Spojené štáty. Uvediem príklad zo Spojených štátov: Je to Richard Reid, neskôr nazývaný topánkovým bombovým atentátnikom, koho mám na mysli v prvom rade, ale bolo tu aj britské podieľanie sa na 11. septembri, rovnako ako na Sprisahaní tisícročia (Millennium Plot), ktoré sa nakoniec neuskutočnilo v Los Angeles.
Egyptský prezident Husni Mubarak, ktorý bol frustrovaný, verejne obvinil Veľkú Britániu z „ochrany vrahov“. Po zmarenom leteckom megaútoku dňa 10. augusta na Heathrow, ktorý sa mal uskutočniť pred niekoľkými mesiacmi, uviedli dvaja americkí autori v The New Republic, že z hľadiska Ameriky „teraz môžeme argumentovať, že najväčšia hrozba pre bezpečnosť Spojených štátov neprichádza z Iraku či Afganistanu, ale skôr z Veľkej Británie.“
Verím tomu, že toto je vrcholom ľadovca a tiež verím, že to vyvracia Livingstonov spôsob nazerania cez ružové okuliare. Je tu problém, a problémom je radikálny islam, známy tiež ako fundamentalistický islam, politický islam alebo islamizmus. Znovu opakujem, nie je to islam ako náboženstvo, ale je to radikálny islam – ideológia.
Rád by som sa sústredil na tri aspekty tohto problému. Základom radikálneho islamu je naprostá oddanosť šarii, islamskému právu a jej šírenie do oblastí, v ktorých predtým nikdy neexistovala.
Po druhé, jeho základy sa nachádzajú hlboko v ideológii zrážky civilizácií. Rozdeľuje svet na dve časti, morálnu a nemorálnu, dobrú a zlú. Budem citovať Abdullaha el-Faisala, islamistu britského pôvodu, ktorý bol odsúdený a v súčasnosti je vo väzení. „Dnes existujú vo svete dve náboženstvá – správne a nesprávne. Islam verzus zvyšok sveta.“ Ťažko by ste našli základnejšiu orientáciu na zrážku civilizácií než je táto. Je tu nenávisť voči okolitému svetu, voči nemoslimskému svetu a najmä voči Západu. Je tu zámer odmietať akýkoľvek možný vonkajší vplyv.
Tretím charakteristickým znakom je jeho totalitárna povaha. Mení islam z jeho osobnej viery na ideológiu, na izmus. Ide o transformáciu osobnej viery na systém zameraný na získavanie moci a bohatstva. Radikálny islam je odvodený od islamu, ale je antimoderný, mileniaristický, mizantropický, mizogýnistický, protikresťanský, antisemitistický, triumfalistický, džihádistický, teroristický so svojou samovražednou verziou. Je to islamom okorenený totalitarizmus.
Podobne ako fašizmus a komunizmus, aj radikálny islam nanucuje také videnie sveta, ktoré môže zaujať inteligentného človeka – aby mu či jej ukázal úplne nový spôsob chápania života. Je radikálne utopistický, berie si svetské kvality každodenného života a premieňa ich na niečo obrovské a trblietavé.
Je tu pokus o prevzatie kontroly nad štátmi. O využívanie štátu na nátlakové účely, a pokus o dominanciu nad celým životom, jeho každým aspektom. Je to agresia voči susedom, a nakoniec je to kozmická konfrontácia so Západom. Ako uviedol v auguste 2006 Tony Blair, „Vedieme vojnu, a to nielen proti terorizmu, ale aj o to, ako by si mal svet vládnuť na začiatku 21. storočia, o globálne hodnoty.“
Ako by sme mali na to odpovedať?
Starosta je mužom ľavice, a ja som klasický liberál. Môžeme sa zhodnúť na tom, že ani jeden z nás si osobne nepraje byť podriadený šarii. Budem predpokladať, že Vy (pohľad na Kena Livingstona) ma opravíte, ak sa mýlim (krátky sporadický aplauz), že ani jeden z nás by nechcel takéto niečo vo svojom osobnom živote.
Naše názory sa však výrazne odlišujú v odpovedi na otázku, ako treba na tento fenomén odpovedať. Ľudia s mojou politickou orientáciou sú alarmovaní krokmi islamistov na Západe. Veľká časť ľavice pristupuje k problému omnoho uvoľnenejším spôsobom.
Prečo tento rozdiel? Prečo je vo všeobecnosti pravica zalarmovaná a ľavica naopak omnoho kľudnejšia? Je tu množstvo rozdielov a príčin, ja sa však sústredím na dve z nich.
Jednou je pocit zdieľania spoločného protivníka u oboch skupín – islamistov a ľavice. George Galloway v roku 2005 vyhlásil, že „progresívny pohyb vo svete a moslimovia majú rovnakých nepriateľov,“ a pokračoval tým, že za nich označil Izrael, Spojené štáty a Veľkú Britániu. A ak načúvate slovám, ktoré sa povedali, povedzme o Spojených štátoch, zistíte, že v tom je v skutočnosti podstata veci. Howard Pinter opísal Ameriku ako „krajinu, kde vládne banda kriminálnych bláznov.“ (veľký aplauz a výkriky). A Usáma bin Ládin (prestávka)... urobím všetko pre to, aby som získal váš aplauz (smiech). A teraz skutočne k nemu: Usáma bin Ládin označil Spojené štáty za „nespravodlivé, kriminálne a tyranské.“ (aplauz).
Noam Chomsky nazval Ameriku „vedúcim teroristickým štátom“. A pakistanský politický vodca Hafiz Hussain Ahmed ju nazval „najväčším teroristickým štátom“. (sporadický aplauz).
Takéto spoločné základy priťahujú ľavicu k tomu, aby pracovala s islamistami na spoločnej veci, a symbolom tohto by bola (obrovská, protivojnová) demonštrácia v Hyde Parku 16. februára 2003, ktorú zorganizovali ľavičiari a islamistické organizácie.
Inokedy zasa pociťovali ľavičiari spriaznenosť s islamistickými útokmi na Západe, odpúšťali a chápali, prečo sa tak stalo. Niekoľko známych citácií na túto tému. Nemecký skladateľ Karlheinz Stockhausen označil útoky z 11. septembra za „najväčšie umelecké dielo celého vesmíru“, a americký spisovateľ Norman Mailer vyhlásil, že „ľudia, ktorí to vykonali, boli skvelí.“
Takéto hodnotenie vážnej situácie zvádza ľavičiarov k tomu, aby nebrali islamistickú hrozbu Západu vážne. Spolu s Johnom Kerrym, bývalým uchádzačom o funkciu (amerického) prezidenta, odmietajú terorizmus ako púhu „nepríjemnosť.“
Toto je jedna z príčin, puto medzi oboma tábormi. Druhou príčinou je, že u ľavice vidíme tendenciu sústreďovania sa na terorizmus, a nie na islamizmus, nie na radikálny islam. Terorizmus je zodpovedný za také problémy, akými bol západný kolonializmus uplynulého storočia, západný „neoimperializmus súčasných dní, politika Západu – najmä na miestach ako je Irak a Palestínska autonómia. Alebo ide o problémy spôsobené nezamestnanosťou, biedou a bezvýchodiskovosťou.
Trvám na tom, že toto všetko má za následok agresívnu ideológiu. Uznávam úlohu ideí. Verím, že ich nerešpektovanie, odmietanie, nevenovanie im pozornosti, by bolo príliš blahosklonné a možno dokonca rasistické. Neexistuje spôsob, ako uchlácholiť túto ideológiu. Je to vážny problém, nie je tu možnosť vlievania peňazí, žiadne peniaze, ktoré by ho mohli vyriešiť, žiadna zmena zahraničnej politiky, ktorá by mohla tieto problémy odstrániť.
Dámy a páni, tvrdím, že proti týmto problémom sa musí bojovať a musia byť porazené, tak ako v roku 1945 a 1991, (aplauz) ako bola porazená nemecká a sovietska hrozba. V tomto prípade musí byť naším cieľom vznik islamu, ktorý bude moderný, umiernený, demokratický, humánny, liberálny a dobrý k susedom. Taký, ktorý bude rešpektovať ženy, homosexuálov, ateistov a všetkých ostatných. Taký, ktorý bude garantovať rovnaké práva pre nemoslimov a moslimov.
Na záver, pán starosta, myslím si, že súhlasíte so mnou v tom, že či už ide o moslima alebo nemoslima, o ľavicu alebo pravicu, je v záujme toho, aby sme takýto islam dosiahli, dôležité, aby sme pracovali spoločne. Naznačujem, že toto nemôžeme dosiahnuť za pomoci multikulturalistického vychádzania navzájom, ktoré navrhujete, ale tým, že budeme pevne držať so svojimi civilizovanými spojencami vo svete, a špeciálne s liberálnymi hlasmi v Kráľovstve Saudskej Arábie, s iránskymi disidentmi a reformátormi v Afganistane.
Navrhujem tiež to, aby sme držali spolu rovnako s ich protipólom na Západe, s jednotlivcami ako Ayaan Hirsi Ali (aplauz), ... bývalý holandský zákonodarca v súčasnosti žijúci v exile v Spojených štátoch, s kanadským autorom Irshadom Manji, (aplauz), so Sýrčanom žijúcim v exile v Spojených štátoch Wafa Sultanom, ktorý mal fenomenálne vystúpenie v al-Džazíre. Ľuďmi ako Magdi Allam, Egypťan, ktorý je teraz popredným talianskym žurnalistom, Naser Khader, členom parlamentu v Dánsku, Salim Mansur, profesor a autor v Kanade a Irfan Al-Alawi – tu vo Veľkej Británii. (aplauz).
A naopak, ak sa nepostavíme za týchto ľudí, ale namiesto toho pôjdeme spolu s tými, ktorí by ich chceli mučiť, s islamistami, s niekým, môžem uviesť ako je Yusuf al- Qaradawi (aplauz), potom stojíme za tými, ktorí ospravedlňujú smovražedné bombové atentáty, obhajujú tie najtyranskejšie formy islamistických praktík, ktorí obhajujú stanovisko vychádzajúce zo zrážky civilizácií.
Ak budeme všetci pracovať spoločne proti barbarizmu radikálneho islamu, potom svetová civilizácia naozaj existuje – taká, ktorá predstihuje otázky farby pleti, zemepisu, politiky a náboženstva.
Verím, pán starosta, že sa Vy a ja budeme môcť dohodnúť tu a teraz o spolupráci na takomto programe. (aplauz).
