Reuel Gerecht je človek, prácu ktorého obdivujem – Je to produktívny autor, ktorý umožňuje hlboký pohľad na problémy Blízkeho východu, stály člen American Enterprise Institute a častý prispievateľ týždenníka Weekly Standard. V roku 1997 som jeho knihu Know Thine Enemy (Poznaj svojho nepriateľa, ktorú napísal pod pseudonymom Edward Shirley), nazval „naprosto briliantnou špionážnou správou“.
Gerecht sa však v poslednom čase stal tým najprominentnejším hlasom pravicového tábora, ktorý sa zasadzuje za uvítanie príchodu radikálneho islamu k moci. V rámci tohto cieľa ponúka aforizmy typu „bin-Ládinizmus môžu zničiť jedine fundamentalisti“ a „Umiernení moslimovia nie sú odpoveďou. Našou záchranou pred budúcim 11. septembrom sú šítski klerikovia a sunnitskí fundamentalisti“.
V útlej publikácii The Islamic Paradox: Shiite Clerics, Sunni Fundamentalists and the Coming of Arab Democracy (Islamský paradox: Šítski klerikovia, sunnitskí fundamentalisti a nastupujúca arabská demokracia) Gerecht vysvetľuje svoje názory. Na rozdiel od stúpencov politiky chlácholenia a zmäteného myslenia nevyvodzuje prenáhlené závery, ani neklame sám seba. Jeho analýza je praktická a triezva, dokonca bystrá. Jeho závery sú však v samotných základoch chybné.
Ako by mal Washington reagovať na pokračujúci nárast radikálneho islamu medzi arabsky hovoriacimi sunnitskými moslimami? Gerechtova odpoveď má svoj pôvod v odlišných dejinách Iránu a Alžírska.
V Iráne vládnu islamisti od roku 1979, čo zapríčinilo nárast šírenia sa nespokojnosti s radikálnym islamom, ktorý už dosiahol na najvyššie priečky religióznej hierarchie. Časopis Time nedávno citoval mladého Iránca, ktorý nazýva svoju spoločnosť „naprostou katastrofou“ a vysvetľuje, že mladí sa tam snažia správať tak, akoby islamská republika vôbec neexistovala. Slovami Gerechta, „Dvadsaťšesť rokov po páde šacha iránska džihádistická kultúra končí.“
Islamizmus sa ukázal byť svojím vlastným protijedom (nie je žiadnou náhodou, že tomu tak bolo aj v komunizme).
Na druhej strane v Alžírsku, ako zisťuje Gerecht, viedli represie proti radikálnemu islamu ku katastrofe. V roku 1992, keď islamisti kráčali k volebnému víťazstvu, zakročilo vojsko a zrušilo voľby. Toto viedlo k rokom občianskej vojny. Washington sa rozhodol pripojiť k tomuto štátnemu prevratu. Dôvodom bolo to, čo Gerecht nazýva vierou v myšlienku, že „diktátorské režimy, ktoré sme podporovali, bez ohľadu na to, aké môžu byť nepríjemné, sa budú oveľa pravdepodobnejšie vyvíjať politicky v takom smere, v akom si želáme, než tomu bude u volených fundamentalistov, ktorí v skutočnosti neveria v demokraciu.“
Pri pohľade späť považuje Gerecht alžírsku politiku za chybnú. Volebné víťazstvo islamistov v roku 1992 „mohlo odvrátiť vášeň a energiu,“ mnohých Alžírčanov, ktorí pristúpili k násiliu. Rovnako ako v Iráne, keby sa dostal k moci islamizmus, pravdepodobne by stimuloval odmietanie simplicistickej ideológie, podľa ktorej má islam odpovede na všetky otázky.
Uzatvára, že Washington by mal dať bokom svoje pochybnosti a povzbudiť sunnitských islamistov k súťaži vo voľbách. Nechajte ich, aby sa dostali k moci, diskreditovali sa, aby sa od nich odvrátili ich poddaní, a potom budú odhodení do popolnice histórie.
Na moje heslo „Radikálny islam je problémom, umiernený islam je riešením“ Gerecht odpovedá: „Umiernení moslimovia nie sú odpoveďou“. Jeho názor možno zhrnúť slovami „radikálny islam je problémom a zároveň aj riešením“. Tento homeopatický prístup má nepochybne určitú logiku. Pokiaľ ide o spoločenský model, je na tom Irán v porovnaní s Alžírskom lepšie.
Uchopenie moci islamistami v Iráne si však vyžiadalo obrovské ľudské a strategické straty. Teherán v priebehu šiestich rokov (1982-1988) uskutočňoval ofenzívne vojenské operácie proti Iraku a v súčasnosti sa intenzívne usiluje o vyvinutie atómovej zbrane. Alžírsko nepredstavuje porovnateľný problém. Ak by sa islamisti dostali k moci v Alžírsku, boli by negatívne odozvy rovnako ničivé.
Pripúšťajúc hrôzy islamistickej vlády je Gerecht zbytočne defetistický. Namiesto toho, aby sa Washington pasívne zmieroval s desaťročia trvajúcou totalitárnou vládou, by mal aktívne pomáhať moslimským krajinám pri ich prechode od autokracie k demokracii, bez toho, aby museli prejsť islamistickou fázou.
Toto je skutočne možné dosiahnuť. Ako som napísal už pred desiatimi rokmi v odpovedi na alžírsku krízu, mala by americká vláda namiesto toho, aby sa sústreďovala na rýchle voľby, z ktorých takmer vždy majú úžitok islamisti, sústrediť svoje úsilie na pomalšie a hlbšie ciele: „politickú participáciu, vládu práva (vrátane nezávislého súdnictva), slobodu prejavu a náboženstva, právo vlastniť majetok, práva národnostných menšín, právo vytvárať nezávislé organizácie (špeciálne politické strany).“ Voľby by mali nasledovať až po dosiahnutí týchto cieľov. Pri realistickom pohľade môže dosiahnutie tohto cieľa trvať niekoľko desaťročí.
Voľby by mali byť kulmináciou, a nie začiatkom demokratického procesu. Mali by byť oslavou úspechov, ktoré dosiahla občianska spoločnosť. Ak už raz takáto občianska spoločnosť existuje (ako je tomu v Iráne, nie však v Alžírsku), je nepravdepodobné, že by voliči hlasovali za to, aby sa k moci dostali islamisti.
