Pomáhajú teroristické zverstvá páchané na Západe, ako boli útoky z 11. septembra 2001, alebo na Bali, v Madride, Beslane a Londýne radikálnemu islamu pri dosahovaní jeho cieľa – získaní moci?
Nie, sú kontraproduktívne. Dôvodom je to, že radikálny islam má dve oddelené krídla – jedno násilné a ilegálne, druhé politické, dodržiavajúce zákon – a navzájom existujú v stave napätia. Stratégia dodržiavajúca zákon sa ukázala byť efektívnou, ale násilný prístup je prekážkou, stavajúcou sa do cesty.
Násilné krídlo je reprezentované v prvom rade utečencom číslo 1 v celosvetovom merítku – Usáma bin Ládinom. Krídlo, dodržiavajúce zákon reprezentuje turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan. Aj keď „al-Kájda má viac odporcov štátu ako ktorákoľvek iná moc v histórii,“ ako zisťuje Daniel C. Twining, politickí imámovia, ako Yusuf al-Qaradawi, poučujú divákov prostredníctvom televízie al-Džazíra a navštevujú starostu Londýna Kena Livingstona. Zatiaľ čo sa šítsky klerik Muqtada al-Sadr potuluje po Iraku hľadajúc si rolu, politickému životu krajiny dominuje Ayatollah Sistani.
Áno, teroristi zabíjajú nepriateľov, vštepujú strach a rozvracajú ekonomiku. Áno, dvíha to morálku a regrutuje nemoslimov do islamu a moslimov do islamizmu. Vytvára islamistom možnosti bojovať za svoje obľúbené témy, ako je eliminácia Izraela alebo odsun koaličných jednotiek z Iraku. Ako uvádza Mark Steyn, poskytuje spravodajské informácie o nepriateľovi. A nakoniec, podnecuje politicky korektné rozhovory o islame, ktorý je „náboženstvom mieru“, s moslimami vyobrazenými ako obeťami.
Existujú ale dve hlavné príčiny, prečo terorizmus radikálnemu islamu prináša viac škody než dobrého.
Po prvé, alarmuje a burcuje Západniarov. Napríklad, bombové útoky zo 7 júla sa uskutočnili počas summitu G8 v Škótsku, kde sa svetoví vodcovia sústreďovali na otázky globálneho otepľovania, pomoci Afrike a makroekonomické otázky. A minúta v Londýne stačila na to, aby politici presmerovali svoju pozornosť na protiterorizmus. „Akokoľvek malé boli zvyšky rozhodnosti v ochablej západnej civilizácii,“ ako uvádza Mona Charen, teroristov to posilnilo.
Ešte ďalej ide Twinning, keď poznamenáva, že „Nárast vlyvu al-Kájdy pomohol vytvoriť spojenectvo veľkej sily, aké nevzniklo od čias Viedenského kongresu – európskej dohody z roku 1815.“ (A aj bombardovanie v Madride, ktoré bolo zjavnou výnimkou, viedlo k zreteľnému posilneniu protiteroristických opatrení v Španielsku a ďalších európskych krajinách.
Po druhé, terorizmus stavia prekážky pokojnej práci politického islamizmu. V pokojných časoch organizácie, ako Moslimská rada Veľkej Británie (Muslim Council of Britain) a Rada pre americko-islamské vzťahy (Council on American-Islamic Relations) vykonávajú efektívne svoju prácu, verbujú za svoju agendu – spraviť islam dominantným a zaviesť dhimmizmus (kde nemoslimovia akceptujú islamskú nadvládu a moslimské privilégiá). Západniari vo všeobecnosti odpovedajú tak, ako možno očakávať od žiab variacich sa vo vode, ktorá sa zohrieva postupne – takže nič nezbadajú.
Takto sa Moslimská rada Veľkej Británie teší z udeľovania rytierskeho rádu od kráľovnej, ako aj nadšenej podpore premiéra Blaira, vplyvu na Britské ministerstvo pre zahraničie a Commonwealth a 250 000 librám z peňazí daňových poplatníkov od Ministerstva pre obchod a priemysel.
Na druhej strane Atlantiku sa CAIR zalieča celému radu dôležitých severoamerických inštitúcií, vrátane FBI, NASA a kanadského denníka Globe and Mail. Získala si podporu
vysokých politikov z oboch strán – republikánov (floridský guvernér Jeb Bush) a demokratov (vodca demokratov v snemovni Nancy Pelosi). Zorganizovala stretnutie moslimov s kanadským premiérom Paulom Martinom. Zariadila v hollywoodskom štúdiu zmenu scenára hraného filmu a prinútila televíznu sieť k tomu, aby začalo s vysielaním informácií pre verejnosť. Podnietila rozhlasovú stanicu k tomu, aby prepustila moderátora talk-show.
Terorizmus prekáža tomuto pokroku, pretože podnecuje nepriateľstvo voči islamu a moslimom. Dostáva islamské organizácie do situácie nechcenej pozornosti zo strany médií, vlády a organizácií vykonávajúcich zákony. CAIR a MCB potom musia potom viesť ústupové vojny. Bombardovanie 7. júla dramaticky (i keď len dočasne) narušilo pokroky „Londonistanu“, britského upadnutia do multikulturálnej apatie a nechopnosti bojovať proti teroru.
Niektorí islamisti tento problém pripúšťajú. Jeden britský autor na svojej webovej stránke varoval svojich kolegov – moslimov: Neviete, že islam v Európe upevňuje svoje pozície??? Tak čo sa kruci do toho miešate??? Podobne vyhlasuje moslimský hodinár v Londýne: „Nepotrebujeme bojovať. Už to preberáme!“ Soumayya Ghannoushi z University of London s horkosťou poukazuje na to, že hlavné výdobytky al-Kájdy spočívajú v prelievaní nevinnej krvi a rozdúchavaní plameňov nenávisti k islamu a moslimom.
Veci nie sú také, akými sa zdajú byť. Terorizmus škodí radikálnemu islamu a pomáha jeho oponentom. Nenávisť a agónia obetí spôsobujú, že je to ťažko viditeľné, ale bez výchovy vraždou by islamistické hnutie dodržiavajúce zákony urobilo väčšie pokroky.
