Pri spätnom pohľade sa päť rokov, ktoré uplynuli od útokov 11. septembra 2001 javí ako nepretržitý workshop, na ktorom Američania diskutujú o povahe svojho nepriateľa a o tom, ako ho poraziť.
Počas tohto obdobia urobili množstvo chýb, počnúc bývalým ministrom zahraničných vecí Colinom Powellom, ktorý vyhlásil, že na 11. september „by sme nemali nazerať ako na niečo, čo urobili Arabi alebo vyznavači islamu,“ až po zákaz vstupu na palubu lietadla Arabovi, pretože mal na sebe tričko s arabským nápisom“. Čo však na mňa robí dojem je, ako Američania nepretržite, i keď pomaly, zlepšujú svoje pochopenie nepriateľa, ako to môžeme vidieť vo všetkých oblatiach od prezidentských prejavov až po bezpečnosť lietadiel. Mnohé z toho je improvizovné – používajú sa existujúce nástroje novým spôsobom, zachovávajú sa staré zákony, ale aplikujú sa za nových okolností.
Tu je jeden z takýchto prípadov: Hamid Hayat, 23 ročný balič čerešní z Lodi v Kalifornii, bol v apríli 2006 obvinený z poskytovania významnej podpory teroristom tým, že sa zúčastnil na paramilitárnom tréningovom tábore v rokoch 2003-04 v Pakistane. Počas policajného výsluchu na otázku, kto ďalší navštevoval tento teroristický tábor Hayat označil svojho 18 ročného bratranca Ismaila Jabera, narodeného v USA. Povedal, že „chodil pred dvoma rokmi.“ Navštevoval Jaber ten istý tábor ako on? „Nie som si istý, ale povedal by som, že chodil do tábora.“ Hayat neskôr modifikoval svoje rozprávanie a povedal, že Ismail a ďalší príbuzní „ so mnou nehovorili o chodení do tábora, alebo o niečom ďalšom. Ale viete, som si istý, že chodili do tábora ... pretože sa učili naspamäť Svätý Korán.“
Ismail v skutočnosti žil v Pakistane, spolu so svojím otcom Muhammadom, 45 ročným naturalizovaným americkým občanom narodeným v Pakistane, svojou matkou a dvoma súrodencami, štyri roky. Možno predpokladať, že Jaber popisoval svoje pakistanské roky ako pokojné. „Učil som sa naspamäť Korán, pretože to bolo dôležité pre moju mamu.“ Jaber a Muhammad Ismail si boli s Hayatom až natoľko blízki, že ho uviedli vo svojich pasoch ako kontakt v naliehavom prípade.
Na spiatočnej ceste lietadlom z Pakistanu do Lodi 21. apríla rodina presadala v Hong Kongu. Traja členovia rodiny dostali povolenie na pokračovanie v ceste, Jaber Ismail a jeho otec však boli zastavení a museli sa vrátiť do Pakistanu. Keď sa o to pokúsili znovu o dva týždne, dozvedeli sa, že hoci neboli obvinení zo zločinu, nachádzajú sa na americkom vládnom zozname hľadaných teroristov a že do Spojených štátov môžu vstúpiť len po získaní „potvrdenia o colnom odbavení“ z ambasády v Pakistane. To znamená podrobenie sa vyšetrovaniu FBI a vyšetreniu detektorom lži, čo oni odmietli urobiť.
American Civil Liberties Union (Americká únia pre občianske slobody) spolu s U.S. Department of Homeland Security (DHS, Ministerstvo vnútornej bezpečnosti) podali 9. augusta sťažnosť, v ktorej vyhlasovali, že Isamailovcom boli odňaté ich občianske práva. Právnička ACLU, Julia Harumi Mass, vyhlásila: „Chcú sa dostať domov a majú absolútne právo na to, aby sa domov dostali. Nemôžu byť donútení vzdať sa svojich ústavných práv pod hrozbou vyhostenia.“ Riaditieľ programu leteckej bezpečnosti a ochrany na University of Southern California, Michael Barr, považoval za „úplne bezprecedentné“ pre amerických občanov, aby im odňali občianstvo takýmto spôsobom. Dvatsaťročný Usama Ismail sa sťažuje, že s jeho bratom a otcom sa zaobchádzalo „ako s cudzincami alebo niekým podobným.“
Je odmietnutie vstupu Ismailovcom legálne?
V záujme získania výkladu federálneho právneho základu som sa obrátil na bývalého šéfa Sekcie národnej bezpečnosti Úradu pre imigráciu a vymáhanie cla v Miami, Florida, Williama Westa. „Je to zriedkavé rozhodnutie, ale bez právnych nejasností,“ vysvetlil mi.
„Paragraf 215 Zákona o imigrácii a štátnom občianstve, 8 USC (Zákonník Spojených štátov) 1185 umožňuje „kontrolu cestujúcich“ pri vstupe a odchode cudzincov z krajiny. Občania Spojených štátov používajú svoje pasy v rámci predpisov, regulácii a zákazov, o ktoých rozhoduje a ktoré vydáva prezident. Reštrikcie sa pri cestovaní občanov Spojených štátov používajú len zriedka (a zvyčajne v záujme zabrániť podozrivým zo zločinu alebo ohrozenia národnej bezpečnosti využiť leteckú dopravu). Zákon však môže samozrejme povoliť vstupnú kontrolu.“
West očakáva, že Ismailovcom „bude nakoniec dovolené vrátiť sa späť do krajiny. Krátko povedané, DHS má právny základ na ich výlučenie.“
DHS nevyužíva zákony len na podrobné prehliadanie možných nebezpečných islamistov, ale ich činnosť naznačuje možný koncepčný pokrok signalizujúci, že vláda Spojených štátov považuje „národnosť“ radikálneho Islamu za nekompatibilnú s americkým občianstvom. Takto Američania improvizujú a robia postupný pokrok vo svojej vojne proti teroru.
