V piatok, 28. júla okolo 16. hodiny, krátko pred začiatkom Sabatu, donútil Naveed Afzal Haq, moslimský terorista pakistánskeho pôvodu 14-ročné dievča, držiac jej zbraň pritisnutú na chrbát k tomu, aby mu zabezpečila prístup do budovy Jewish Federation of Greater Seattle (Židovská federácia pre Seattle a okolie). Potom vytiahol dve poloautomatické pištole veľkého kalibru, ktoré si kúpil krátko pred tým a vydal sa na svoju vražednú púť. Haq zabil jednu ženu, 58 ročnú zástupkyňu riaditeľa federácie Pam Waechter a päť ďalších osôb zranil, medzi nimi bola žena v 17. týždni tehotenstva.
Očití svedkovia udávajú, že Haq vyhlásil: "Som moslimský Američan. Som nahnevaný na Izrael." Potom začal strieľať. Polícii povedal, že "šlo o únos rukojemníka a že chcel, aby sme stiahli naše zbrane z Izraela" a že je veľmi rozhnevaný kvôli tomu, čo sa deje v Izraeli. Dispečerovi tiesňového volania na číslo 911 oznámil: "Chcem, aby títo židia zmizli. ... Som rozhnevaný na našu zahraničnú politiku. Toto sú židia. Som unavený zastrašovaním a tým, že naši ľudia sú zastrašovaní situáciou na Blízkom východe. .. Som aj Američan, ale jednoducho chcem, aby naši ľudia zmizli z Iraku."
Sotva dvanásť minút po tom sa Haq (30) pokojne prihlásil na polícii. Nachádza sa vo väzení bez možnosti kaucie, bol obžalovaný z poburujúcej vraždy prvého stupňa.
Táto krutosť podnecuje k niekoľkým úvahám.
Po prvé, zákonodarcovia, ako to býva zvykom, ignorujú to, čo je samozrejmým prípadom radikálneho islamského terorizmu. David Gomez z FBI v Seattle to komentoval: "Veríme... že ide o osamoteného páchateľa, ktorý konal podnietený nepriateľstvom. Nie je tu nič, čo by poukazovalo na spojenie s terorizmom." Tak ako v iných prípadoch, ak polícia nemôže dokázať spojenie teroristu s al-Kájdou alebo nejakou inou skupinou, nepovažuje ho za teroristu.
Po druhé, moslimská nenávisť a násilie poukazujú na to, že zlatý vek amerického židovstva
sa chýli ku koncu. Je iróniou, že v apríli 2002 som práve v tej istej budove, kde Haq prejavil svoju zúrivosť, na túto skutočnosť poukázal pre publikom zloženým zo židovských vedúcich pracovníkov, ktorí, ako sa zdalo, môjmu posolstvu nevenovali pozornosť. Prezident
Jewish Federation of Greater Seattle, Robin Boehler, ukázal, ako málo k nim prenikli moje varovania, keď k útoku Haqua povedal: "Neverili sme, že by sa niečo také mohlo stať."
Po tretie, Haq nie je človekom, ktorý by vzbudzoval podozrenie, že vykonáva džihád. Jeho rodičia, Mian a Nahida prišli do Spojených štátov v sedemdesiatych rokoch, a Haq sa narodil tam. Jeho otec pracoval v nukleárnom zariadení v Hanforde (Hanford Site). Na vysokej škole získal Naveed cenu $250 za druhé miesto v súťaži esejí, ktorú sponzoroval americký Institute of Piece. Štúdium biológie na Renssealer Polytechnic Institute ukončil s vyznamenaním a získal ďalší diplom elektroinžiniera z Washington State University. Študoval tiež na University of Pensylvania.
Haq osamotene popíjal pri bare alkohol a navštevoval webové stránky umožňujúce nadväzovať sociálne kontakty. Jeho záznamy na polícii pozostávajú z neuzatvorených prípadov obvinení zo vzbudzovania verejného pohoršenia, napríklad v marci sa v nákupnom stredisku v rozopnutých nohaviciach odhaľoval pred mladými ženami. Opakovane stál viackrát pred súdom za dopravné priestupky a priestupky týkajúce sa podpory v nezamestnanosti. Najprekvapujúcejším zo všetkého bolo, že sa v kostole Word of Faith dal pokrstiť, krátko na to sa však vrátil k islamu.
Po štvrté, čin Haqua je jasným príkladom "Náhleho syndrómu džihádu", podľa ktorého nemožno predvídať, že sa normálne vyzerajúci moslimovia stanú násilnými. Jeho útok potvrdzuje moju často opakovanú výzvu k tomu, aby boli moslimovia špeciálne pozorovaní. Pretože nemožno vopred predvídať, kto bude ďalším vraždiacim džihádistom, musia byť moslimovia pozorovaní vo zvýšenej miere. To, že píšem tieto slová, ľutujem rovnako, ako neradi ich vy čítate. Treba ich však povedať a podľa toho aj konať.
Po piate, náhly syndróm džihádu nikdy nevypukne izolovane, ale je výsledkom neustáleho kŕmenia antisemitistickými, antisionistickými, antikresťanskými a antiamerickými podnetmi prichádzajúcimi z islamistických mešít, škôl, dobrovoľníckych organizácií a médií. K problému prispieva tiež ľavičiarske démonizovanie Izraela.
Ľudia, ktorí Haqua poznajú, potvrdili, že tento prúd vplyvov formoval jeho názory. "Haquovi sa nepáčil prezident Bush," poznamenáva niekto. Iný hovorí, že Haq "prejavoval črty antisemitizmu a niekedy robil na adresu židov kruté poznámky." Sťažoval sa, že židia vládnu médiám," a veril, že židia kontrolujú americké hospodárstvo.
Vina za Haquov strašný zúrivý čin padá na samotného kata a na islamistov a ľavičiarov, ktorí zmanipulovali jeho zmätenú myseľ a ľahko ovplyvniteľný charakter.
