Súčasný cyklus nepriateľstva medzi Izraelom a jeho nepriateľmi sa od predchádzajúcich odlišuje tým, že nejde o arabsko-izraelskú vojnu, ale o vojnu, v ktorej stoja proti sebe Irán a jeho islamistický zástupca Hamas a Hizballáh proti Izraelu.
Toto v prvom rade poukazuje na narastajúcu silu radikálneho islamu. Keď sa izraelské sily posledný krát (v r. 1982) stretli na takejto úrovni s teroristickou skupinou v Libanone, bojovali s Palestínskou organizáciou za oslobodenie – ľavičiarskou nacionalistickou organizáciou podporovanou Sovietskym zväzom a arabskými štátmi. Dnes sa Libanon snaží zavádzať islamské zákony a eliminovať Izrael prostredníctvom džihádu, s v pozadí sa čnejúcou Islamskou republikou Irán, ktorá horúčkovito buduje svoj nukleárny arzenál zbraní.
Ne-islamistickí Arabi a moslimovia sa cítia byť odstrčení. Strach pred postupmi islamistov, či už z podvratnej činnosti v ich vlastnej krajine alebo agresie z Teheránu, spôsobuje, že čelia zhruba rovnakým démonom akým čelí Izrael. Výsledkom je, že svoju reflexívnu anti-sionistickú odpoveď držia pod kontrolou. Akokoľvek sa to môže zdať byť nestále, to, čo nazýva Khaled Abu Toameh z The Jerusalem Post's "anti-Hizballáhovskou koalíciou" implicitne priaznivou pre Izrael, začalo existovať.
Začalo to 13. júna zarážajúcim vyhlásením Saudskej Arábie, odsudzujúcim „prenáhlené dobrodružstvo“, ktoré vytvorilo „mimoriadne nebezpečnú situáciu.“ Vyšlo najavo, že Rijád sa sťažoval na to, že arabské krajiny „boli vystavené ničeniu bez toho, že by k tomu mohli niečo povedať.“ Kráľovstvo prišlo k záveru, že „tieto elementy samotné nesú plnú zodpovednosť za tieto nezodpovedné činy a teda by mali znášať bremeno ukončenia krízy, ktorú vytvorili.“ Hovorca Georga W. Busha, Tony Snow na druhý deň uviedol, že prezident bol s vyhlásením Rijádu „spokojný“.
Saudská Arábia a niektoré ďalšie arabské štáty na mimoriadnom zasadnutí Arabskej ligy odsúdili 15. júla Hizballáh menovite za jeho „neočakávané, neprimerané a nezodpovedné činy.“ Jordánsky kráľ Abdullah 17. júla varoval pred „dobrodružstvom, ktoré neslúži arabským záujmom.“
Mnoho komentátorov začalo používať analogické argumenty, najvýraznejším príkladom je Ahmed Al-Jarallah, šéfredaktor kuvajtských Arab Times, autor jedného z najpozoruhodnejších výrokov, aký bol vôbec poblikovaný v arabských novinách: „Operácie Izraela v Gaze a Libanone sú v záujme ľudu arabských krajín a medzinárodného spoločenstva.“ V interview pre televíziu Dream 2 egyptský novinár Khaled Salah odsúdil Hassana Nasralláha z Hizballáhu: „Arabská krv a krv libanonských detí je omnoho drahocennejšia než vztyčovanie žltej zástavy (Hizballáhu) a obrázky Chomejního (najvyššieho iránskeho vodcu).
Vedúca vahábistická osobnosť v Saudskej Arábii vyhlásila za nezákonné podporovanie sunitských moslimov, modlenie sa za nich alebo pripájanie sa k Hizballáhu. Žiadny z dôležitých arabských štátov exportujúcich ropu nedáva najavo úmysel zadržiavať svoj export ropy alebo plynu zo solidarity s Hizballáhom.
Mnohí Libanončania vyjadrili svoje uspokojenie s tým, že sa zaútočilo na arogantnú a bezohľadnú organizáciu Hizballáh. Jeden z libanonských politikov sa súkromne zdôveril Michaelovi Youngovi z bejrútskeho Daily Star, že „Izrael teraz nesmie prestať ... na to, aby sa veci v Libanone zlepšili, musí byť Nasralláh aj ďalej oslabovaný.“ Premiéra Fuada Saniora citovali, ako sa sťažuje na Hizballáh, ktorý sa stal „štátom vo vnútri štátu“. Správa BBC citovala obyvateľa libanonského kresťanského mesta Bikfaya, ktorý odhaduje, že 95 percent mestskej populácie je rozzúrená na Hizballáh.
Palestínska legislatívna rada vyjadrila svoje zdesenie nad zdržanlivými reakciami Arabov, zatiaľ čo skupina žien pálila zástavy arabských krajín na uliciach Gazy. Hassan Nasralláh sa sťažoval, že „niektorí Arabi povzbudzujú Izrael k tomu, aby pokračoval v boji“, a obviňoval ich z predlžovania trvania vojny.
Tento názor analyzuje vo svojej rubrike v New York Sun Yossef Ibrahim. Píše o „intifáde“ proti „malým bradatým mužom v turbanoch“ šíriacich svoje „nie“ úsiliu Hizballáhu zameranému na započatie totálnej vojny s Izraelom. V závere uvádza, že „Izrael, na svoje prekvapenie zisťuje, že obrovská, vôbec nie mlčiaca majorita Arabov súhlasí s tým, že už naozaj stačilo.“
Môžeme dúfať, že Ibrahim má pravdu, ale ja som opatrný. Po prvé, Hizballáh sa tále teší širokej podpore. Po druhé, táto kritika môže byť ľahko zanechaná po tom, ako vzrastie hnev verejnosti na Izrael alebo kríza pominie. A nakoniec, ako poznamenáva Michael Rubin vo Wall Street Journal, chlad vo vzťahu k Hizballáhu nezahrňuje akceptáciu Izraela: „V Rijáde, Káhire či Kuvajte neprišlo k zmene postojov.“ A najmä, saudskí princovia naďalej finančne podporujú islamský terorizmus.
Arabské odvracanie sa od Hizballáhu nepredstavuje platformu, na ktorej možno budovať, ale len závan reality do obdobia iracionality.
