Religiózna dôležitosť Jeruzalema pre moslimov v priebehu histórie narastala a uvädala v závislosti od politických okolností. V konzistentnom a predpovedateľnom cykle sa to zopakovalo v priebehu 14 storočí šesťkrát. Moslimovia zameriavali pozornosť na mesto vtedy, keď to slúžilo ich potrebám, a ignorovali ho, ak to tak nebolo.
Tento kontrast bol mimoriadne zreteľný v priebehu minulého storočia. Britská vláda nad mestom v rokoch 1917-48 oživila vášeň pre Jeruzalem, ktorá chýbala počas 400 rokov osmanskej vlády. Počas jordánskej vlády nad murovaným mestom v rokoch 1948-67 ho Arabi prevažne ignorovali. Tak napríklad jordánsky rozhlas nevysielal piatkovú pobožnosť z mešity Al-Aksa, ale z menšej mešity v Ammáne. Palestínska národná zmluva z roku 1964, ktorá je zakladajúcou listinou Organizácie na oslobodenie Palestíny (PLO), neobsahuje ani jedinú zmienku o Jeruzaleme.
Záujem moslimov o Jeruzalem sa oživil znova až po tom, ako Izrael dobyl Jeruzalem v roku 1967. Jeruzalem sa odvtedy stal ústredným bodom arabskej politiky a slúžil na zjednotenie frakčných elementov. V roku 1967 PLO doplnila svoju zmluvu tým, že nazvala Jeruzalem „sídlom Organizácie na oslobodenie Palestíny“. Samotný kráľ Saudskej Arábie označil mesto nábožensky ako „celkom ako“ Mekka – novota, ak nie dokonca blasfemická myšlienka.
Počnúc rokom 1990 sa islamská koncentrácia na Jeruzalem zvyšovala s takou surealistickou intenzitou, že Palestínski Arabi sa od oslavovania Jeruzalema dostali až k popieraniu svätého a historického významu mesta pre Židov. Establišment Palestínskych Arabov – vedci, duchovní a politici – zastávali toto nemožné, vylúčené tvrdenie tým, že vytvárali revizionistické konštrukcie, verné obrazy, skladajúce sa rovnakou mierou z výmyslov, klamstiev, falše a fikcií. Vymazávajú všetky židovské vzťahy k izraelskej zemi a nahrádzajú ich zdanlivými palestínsko-arabskými vzťahmi.
Palestínski Arabi teraz vyhlasujú, že Kanánci vybudovali Šalamúnov chrám, že starí Hebrejci boli súkmeňovcami beduínov, biblia pochádza z Arábie, židovský Chrám „bol v Nabluse či snáď v Betleheme,“ židovská prítomnosť v Palestíne sa skončila v r. 70 kresťanskej éry a dnešní židia sú potomkami Chazašských Turkov. Sám Jásir Arafat vytvoril len tak zo vzduchu existenciu Salema, kráľa Kanáncov a hnaný svojou fantáziou hovoril o „praotcovi“ Palestínskych Arabov.
Palestínsky Media Watch zhŕňa tento proces takto: Po tom, ako sa Kanánci a Izraeliti premenili na Arabov a judaizmus starého Izraela na islam, získava Palestínska autonómia „autentické židovské dejiny, ktoré sú dokumentované literatúrou v kontinuite tisícok rokov, vyškrtávajú slovo židovský a nahrádzajú ho slovom arabský.
Politické následky sú jasné: Židia postrádajú akékoľvek práva na Jeruzalem. reklamný slogan umiestnený pri ceste vyhlasuje: „Jeruzalem je arabský“. Židia nie sú vítaní.
Ako uvádza Yitzhak Reiter z Hebrejskej univerzity, túto bezuzdnú mytológiu transformovali do oficiálnej ideológie tri kľúčové elementy:
-
Židovská skupina The Temple Mount Faithful (Verní Chrámu) uskutočnila v októbri 1990 neúspešný pokus o položenie základného kameňa Tretieho Chrámu. Toto viedlo k vzbure moslimov, kde 17 z nich prišli o život. Táto udalosť zvýšila obavy Palestínskych Arabov z demolícií palestínskych chrámov, viedla k snahám dokázať, že Jeruzalem bol vždy moslimským mestom, mestom Palestínskych Arabov.
-
Dohoda z Oslo uzatvorená v septembri 1993 predložila po prvýkrát na rokovací stôl problém Jeruzalema. Palestínski Arabi odpovedali pokusmi o zdiskreditovanie židovských vzťahov k mestu.
-
Na summite v Camp David v júli 2000 izraelská vláda po prvýkrát nastolila svoje požiadavky týkajúce sa suverenity nad časťami Chrámovej hory. Americký diplomat Dennis Ross na summite uštipačne poznamenal, že Arafat pri rozhovoroch „nikdy neposkytol žiadne podstatné myšlienky, ani jediný raz.“ Ponúkol však „novú myšlienku, a to, že Chrám sa nenachádzal v Jeruzaleme, ale v Nabluse.“ Týmto sa stali pseudodejiny Jeruzalema formálnou politikou Palestínskej autonómie.
To, že Palestínski Arabi odmietajú židovské spojenie s Jeruzalemom má dva, pravdepodobne dlhodobé následky. Po prvé naznačujú, že palestínska koncentrácia na Jeruzalem dosiahla také zanietenie, že sa môže udržať nezávisle od politiky, čím prelomí tradíciu 14 storočí. Zdá sa, že Jeruzalem sa stal trvalým moslimským záujmom, vygenerovaným cítením toho, že majú naň právo, bez vzťahu k utilitárnym dôvodom.
Po druhé, toto odmietnutie výrazne zmenšuje vyhliadky na diplomatické riešenie. Zjavne pokrivená história Palestínskych Arabov odcudzuje ich izraelských partnerov v rozhovoroch a vznáša nárok na výhradné práva na celé mesto. Výsledkom je, že budúce rokovania o Jeruzaleme budú ešte viac emocionálne, pokrivené a náročnejšie než tie, ktoré sa uskutočnili v minulosti.
