Mohol by byť moslimský sionizmus silnejší ako židovský?
Hoci táto otázka môže vyznieť ako absurdná, v skutočnosti nie je.
Židovský sionizmus sa vyvíjal z pevnej a vytrvalej lásky k Jeruzalemu trvajúcej tri tisícročia, ktorá prekvitala napriek diaspore (rozptýleniu), ktoré premiestnilo židov ďaleko od ich svätého mesta. Táto láska k Sionu inšpirovala vznik toho najvýnimočnejšieho nacionalistického hnutia 20. storočia, ktoré motivovalo široko rozptýlené obyvateľstvo k tomu, aby sa premiestnilo do svojej dávnej domoviny, vzkriesilo mŕtvy jazyk a vytvorilo novú politickú jednotku – a urobilo tak napriek intenzívnej opozícii.
Naopak, moslimský sionizmus má podmienenú a nestálu históriu, založenú na inštrumentálnom vnímaní mesta. Zakaždým, keď sa Jeruzalem počnúc siedmym storočím zjavil ako ohniskový bod moslimského náboženstva a politických záujmov, bolo to odpoveďou na špecifické účelové potreby. Keď Jeruzalem slúžil moslimským teologickým alebo politickým cieľom, mesto bolo v centre úcty a emócií moslimov. Keď potreby pominuli, záujem moslimov promptne poklesol. Táto cyklická schéma sa v priebehu 14 storočí zopakovala šesťkrát.
Prvým takýmto príkladom je výrok Koránu, ktorý hovorí o tom, ako Boh prikázal v r. 622 Mohamedovi, aby sa modlil za Jeruzalem, a o 17 mesiacov neskôr mu prikázal nový smer – modliť sa za Mekku. Pramene z arabskej literatúry sa zhodujú v tom, že jeruzalemská medzihra bola zlyhaným pokusom získať židov pre nové náboženstvo islamu.
V moderných časoch pretrváva rovnaká utilitárna schéma. Zanedbávanie Jeruzalema Osmanskou ríšou v 19. storočí podnietilo francúzskeho románopisca Gustava Flauberta k tomuto opisu: „Všade ruiny a všade zápach hrobov. ... Sväté mesto troch náboženstiev bolo spustošené v dôsledku nudy, dezercie a zanedbávania.“ Palestínski Arabi znovuobjavili Jeruzalem až po tom, keď si ho v roku 1917 podrobili Briti, a využili ho na vyburcovanie postojov moslimov proti britskej nadvláde. Avšak po tom, ako mesto v roku 1948 obsadili jordánske vojská, záujem opäť rýchlo poklesol.
Znovu ožil až v roku 1967, keď celé mesto prešlo pod izraelskú kontrolu. Moslimské nadšenie pre Jeruzalem v priebehu posledných štyroch desaťročí prudko stúplo, až tak, že moslimský sionizmus úzko napodobňoval sionizmus židovský. Všimnime si dve podobnosti:
-
Emočný význam: Terajší premiér Izraela Ehud Olmert v roku 1997 povedal, že Jeruzalem predstavuje „to najčírejšie vyjadrenie všetkého, o čo sa židia modlia, o čom snívajú, pre čo plačú, a pre čo umierajú už 2 000 rokov od zničenia Druhého chrámu.“ Prezident Palestínskej autonómie Jásir Arafat zopakoval jeho slová v roku 2000, keď vyhlásil, že Jeruzalem „je v najhlbšom vnútre nášho cítenia, cítenia našich ľudí a všetkých Arabov, moslimov a kresťanov.
-
Večné hlavné mesto: Izraelský prezident Ezer Weizman pripomenul pápežovi Jánovi Pavlovi II. počas jeho návštevy Jeruzalema v marci 2000 že mesto zostáva „večným hlavným mestom“ Izraela. O deň neskôr Arafat privítal pápeža v „Palestíne a jej večnom hlavnom meste Jeruzaleme.“ Židovský a moslimský náboženský vodca hovorili o Jeruzaleme pri stretnutí s pápežom rovnako ako o svojom hlavnom meste.
Všeobecne povedané, analytik Khalid Durán v roku 1999 zistil, že „existuje pokus o islamizáciu sionizmu ... v tom zmysle, že význam Jeruzalemu pre židov a ich oddanosť k nemu si teraz uzurpujú palestínski moslimovia.“ (Je zaujímavé, že sa to riadi širším modelom palestínskeho nacionalizmu napodobňujúceho židovský nacionalizmus).
Tieto snahy sú účinné len potiaľ, že kým sa sekulárni Izraelčania cítia byť stále menej a menej ovplyvňovaní Jeruzalemom, moslimský sionizmus je emočne i politicky omnoho vášnivejší než jeho židovský originál. Všimnite si príklad súperenia s Dňom Jeruzalema.
Izraelský Deň Jeruzalema pripomína pamiatku zjednotenia mesta pod svojou kontrolou v roku 1967. Ako však uvádza Israel Harel v Ha´aretz, tento hold upadá, a z celonárodného sviatku sa stáva len „sviatkom náboženských komunít“. Naopak, moslimská verzia sviatku Dňa Jeruzalema - ustanoveného o 11 rokov neskôr Ajatolláhom Chomejním v roku 1979 – priťahuje zástupy v počte až 300 000 ľudí vo vzdialenom Teheráne a slúži ako základňa pre rozvášnené kázanie a neprestajne si získava podporu moslimského sveta.
Prieskum verejnej mienky z roku 2001 ukázal, že 60 % Izraelčanov by chcelo Jeruzalem rozdeliť. Len v uplynulom mesiaci Olmertova vláda oznámila svoje plány na rozdelenie mesta, len s malými protestami.
Preto vyvodzujem záver, že využitie Sionu zo strany moslimov predstavuje dnes omnoho mocnejšiu silu než je židovská láska k nemu.
