Veľká časť sveta považuje britskú vládu vďaka vojne v Iraku za rezolútnu a tvrdú, a francúzsku za ústupčivú a slabú. Opak je ale pravdou v inej vojne, vojne proti terorizmu a radikálnemu Islamu: Francúzsko je najodvážnejšou krajinou na Západe, omnoho viac než Amerika, zatiaľ čo najväčším smoliarom je Veľká Británia.
Teroristi, ktorí majú sídlo vo Veľkej Británii, vykonávajú operácie v Pakistane, Afganistane, Keni, Tanzánii, Saudskej Arábii, Iraku, Izraeli, Maroku, Rusku, Španielsku a Amerike. Mnohé vlády – Jordánska, egyptská, marocká, španielska, francúzska a americká – protestujú proti tomu, že Londýn odmietol odstránenie svojej islamistickej teroristickej infraštruktúry či vydanie hľadaných aktérov. Frustrovaný egyptský prezident Husní Mubarak verejne odsúdil Veľkú Britániu za „ochraňovanie vrahov“. Jedna americká bezpečnostná skupina žiadala, aby bola Veľká Británia uvedená na zozname štátov, podporujúcich terorizmus.
Protiteroristickí experti Britmi pohŕdajú. Roger Cressey označil Londýn za „proste najdôležitejšie džihádistické centrum v Západnej Európe“. Steven Simons sa o situácii v britskom hlavnom meste zmieňuje ako o „barovej scéne z Hviezdnych vojen“ islamských radikálov. Omnoho brutálnejšie hovorí o minulotýždňových útokoch pracovník tajnej služby: „Teroristi prišli domov. Je to čas odplaty za ... nezodpovednú politiku.“
Zatiaľ čo Londýn prijíma teroristov, Paríž vlastní prísne tajné protiteroristické centrum s kódovým názvom Aliančná základňa (Alliance Base). Správu o jeho existencii nedávno priniesli Washington Post. V Aliančnej základni sa od roku 2002 delilo šesť najdôležitejších západných vlád o informácie tajnej služby a vykonávali protiteroristické operácie – čo robí operáciu unikátnou.
Ešte ďalej šiel prezident Chirac, keď len pár dní po 11. septembri 2001 nariadil francúzskym tajným službám, aby sa o údaje o terorizme podelili so svojimi americkými kolegami, „akoby to boli vaše vlastné služby“. Táto kooperácia funguje: Bývalý vrchný riaditeľ CIA, John McLaughlin označil bilaterálny zväzok tajných služieb za „jeden z najlepších na svete“. Briti možno majú „špeciálny vzťah“ s Washingtonom pokiaľ ide o Irak, Francúzi však majú zväzok, týkajúci sa vojny proti terorizmu.
Francúzsko poskytuje tým, ktorí sú podozriví z terorizmu, menej práv než ktorýkoľvek iný západný štát. Povoľuje výsluchy bez účasti sudcu, dlhé uväznenie pred súdnym procesom a dôkazové materiály získané za pochybných okolností. Evan Kohlmann, autor publikácie Džihád Al-Kájdy v Európe (Al-Qaida´s Jihad in Europe), hovorí, že ak by bol podozrivý z terorizmu, „bol by prinajmenej radšej väznený francúzskym systémom.“
Nespočet francúzsko-britských rozdielov v zaobchádzaní s radikálnym Islamom možno zhrnúť v popise toho, čo si môžu obliekať moslimské dievčatá v štátnych školách:
V strednej škole Denbigh nachádzajúcej sa v Lutone, 30 míľ severozápadne od Londýna, predstavujú 80 % študentskej populácie moslimovia. Už pred rokmi vyhoveli ich požiadavkám na oblečenie, vychádzajúcim z ich náboženstva a ich dedičstva. Týka sa to ženských študentských uniforiem, ktoré tvoria pakistánske nohavice „shalwar kameez“, krátky kožený kabátik a pokrývka hlavy „hijáb“. Keď však Shabina Begum, tínedžerka z balgladéšskejho pôvodu trvala v roku 2004 na tom, aby sa nosil „jilbab“, ktorý pokrýva celé telo s výnimkou tváre a rúk, vedenie školy Denbig povedalo nie.
Táto hádka sa skončila súdnym sporom, a odvolací súd nakoniec rozhodol v prospech slečny Begumovej. Výsledkom je, že britské školy teraz musia podľa zákona akceptovať jilbab. A nielen to, ale manželka premiéra Blaira Cherie Booth, bola pri odvolacom súse právničkou Begumovej. Pani Boothová označila výsledok za „víťazstvo pre všetkých moslimov, ktorí si chcú zachovať svoju identitu a hodnoty napriek predsudkom a bigótnosti.“
Protikladom je reakcia francúzskej vlády. V roku 2004 zrušila nosenie moslimskej pokrývky hlavy – hijábu vo verejných vzdelávacích inštitúciách, bez ohľadu na zúrivú opozíciu islamistov vo Francúzsku, ale aj na celom svete. Protestujúci v Teheráne volali „Smrť Francúzsku!“ a „Smrť sionistovi Chiracovi!“. Ikrima Sa´id Sabri, mufti Palestínskej autonómie vyhlásil, že „francúzske zákony zakazujúce hijáb znamenajú vojnu proti Islamu ako náboženstvu.“ Saudský hlavný mufti, Abdul Aziz al-Sheikh to nazval porušením ľudských práv. Keď „Islamská armáda v Iraku“ uniesla dvoch francúzskych novinárov, vyhrážala sa ich popravou, ak nebude zrušený zákaz nosenia hijábu. Paríž zostával pevný.
Čo stojí za týmito protichodnými odpoveďami? Briti zjavne stratili záujem o svoje dedičstvo, zatiaľ čo Francúzi na tom svojom trvajú: Tak ako Briti zakazujú lov na líšky, Francúzi zakazujú hijáb. Tí prví prijímajú multikulturalizmus, druhí zostávajú hrdí na svoju historickú kultúru. Tento kontrast v záležitostiach identity robí Veľkú Britániu najzraniteľnejším západným štátom voči pustošeniu radikálneho Islamu, zatiaľ čo Francúzsko si, napriek všetkým svojim politickým chybám, zachováva sebauvedomenie, ktoré ho môže cez toto preniesť.
