V roku 1991 schválila kanadská provincia Ontário zákon, ktorým sa v tom čase javil ako osvietený a multikulturálny. Dostal pomenovanie Rozhodcovský zákon (Arbitration Act), ktorý vyhradzuje právo najať si na vyriešenie občianskeho sporu komerčného, náboženského či iného rozhodcu v prípade, že sa na tom dve strany dohodnú. Úrady provincie potom rozhodnutie potvrdia, v prípade, že bude v súlade s kanadskými zákonmi.
„Ľudia môžu využiť ktoréhokoľvek rozhodcu, a môžu použiť religiózny systém, ak to im to bude vzájomne prijateľné,“ poznamenáva Brendan Crawley, hovorca Ministerstva spravodlivosti v Ontáriu a dodáva „Ak rozsudok nebude v súlade s kanadskými zákonmi, súd ho neschváli. Nie je možné porušovať kanadské zákony.“
V priebehu rokov sa pri riešení otázok rodinného práva využívali sprostredkovatelia medzi iným z radov Židov, katolíkov, svedkov Jehovových, menonitov a domorodých obyvateľov bez toho, aby bol použitý právny systém Ontária. Systém v tichosti fungoval. „Ak sa aj objavili nejaké problémy vyplývajúce z niektorého rozhodnutia rabínskeho súdu, nie sú mi známe,“ konštatuje predseda Kanadského židovského kongresu pre región Ontário, Joel Richler.
Neskôr, v októbri 2003 navrhla organizácia s názvom Islamský inštitút občianskeho práva (Islamic Institut of Civil Justice) vytvorenie Moslimskej rozhodcovskej komisie (Muslim Arbitration Board) (interný názov používajúci islamskú terminológiu je Darul-Qada). Ako vysvetlil zakladateľ inštitútu, Syed Mumtaz Ali, komisia, ktorá bude rozhodovať na základe islamského práva šaría, dovolí moslimom žiť v súlade s islamským „uceleným kódexom života“.
Prvý novinový článok venovaný tejto iniciatíve vyšiel v novembri 2003. V priebehu niekoľkých dní vyvolal na stránke WorldNetDaily.com („Kanada sa pripravuje na uplatňovanie islamského práva“) obrovskú diskusiu. Až doteraz nevýrazné opatrenie Ontária vyvolalo ostrú celonárodnú diskusiu a dokonca verejné demonštrácie v dvanástich kanadských a európskych mestách.
Zaujímavé je, že hlavný nesúhlas prichádzal z radov moslimských ženských skupín, ktoré sa obávali toho, že nevzdelané, izolované ženy sa podriadia právu šaría, namierenému proti ženám, ktorému nemožno uniknúť. Zákonom, ktoré umožňujú rodičom vydávať dievčatá v predpubertálnom veku, mužom ženiť sa s viacerými ženami, rozvádzať sa iba mužom, otcom dáva automatické právo na opatrovanie detí po dovŕšení určitého veku a synom dovoľuje dediť väčší podiel ako dcéram.
Kampaň proti šaríi bola úspešná. Jedenásteho septembra, po takmer dva roky prebiehajúcej verejnej diskusii, rozhodol premiér Ontária, Dalton McGuinty, že rozhodnutia vychádzajúce z religióznych základov, „ohrozujú naše spoločné základy.“ Oznámil, že „v Ontáriu nebude platiť právo šaría. V Ontáriu nebude existovať rozhodovanie na religióznych základoch. Bude jeden zákon pre celé Ontário.“
Jeho rozhodnutie znamená, že rozhodcovstvo založené na viere môže pokračovať, ako to bolo dávno pred rokom 1991, ale vláda už nebude uvádzať do platnosti jeho rozhodnutia.
Oponenti anti-šaríe samozrejme oslavovali. „Bola to tá najlepšia správa, akú som počul za posledných päť rokov,“ povedal Homa Arjomand. „Ešte stále tomu nemôžeme uveriť. Je to však taká dobrá správa. Je to pozoruhodné,“ komentoval to Nuzhat Jafri. „Som jednoducho nadšený!“ reagoval Tarek Fatah (pred tým, ako sa mu začali vyhrážať smrťou).
Rohodnutie McGuintyho má však háčik. Podľa správneho predpokladu, že s islamom sa musí zaobchádzať rovnako ako s ostatnými náboženstvami, rozhodol, že ak moslimom bude odoprené štátne vynucovanie rozhodcovského rozhodnutia na základe religiozity, bude rovnako odoprené aj všetkým ostatným. McGuinty teda povedal, že jeho vláda zavedie „čo najskôr“ legislatívu, ktorá zruší Rozhodcovský zákon z roku 1991.
Tento vedľajší účinok vyvolal bolestnú reakciu u tých, ktorí sa spoliehali na to, že štát bude uplatňovať ich rozhodcovské rozhodnutia. Richler to označil ako „reflexívnu reakciu proti otázke práva šaría“. Rabín Reuben Poupko z Montrealu smutne dodáva, že „vláda Ontária bola prinútená vyliať dieťa aj s vaničkou“.
Ortodoxní Židia a ďalší môžu stratiť kvôli novému trendu, kvôli snahám integrovať moslimov do Západu, narúšajúcim priaznivý stav. Ďalšie príklady z nedávnej minulosti:
- Francúzske mníšky museli kvôli zákonu proti hidžábu po prvýkrát odhaliť svoje závoje pri fotografovaní sa na občianske preukazy či pasy. Podobne nesmú francúzski žiaci nosiť do školy krížiky či Dávidove hviezdy.
- Mnoho obyvateľstva – britskí cestujúci metra, americkí leteckí pasažieri, ruskí návštevníci divadla – sa musia kvôli moslimským teroristom podrobiť rozsiahlej bezpečnostnej prehliadke.
- Dánski občania, ktorí sa ženia či vydávajú za cudzinca, musia pri snahe priviesť svojho partnera do Dánska, čeliť rozsiahlym obmedzeniam kvôli imigračným podvodom (problém „ľudských víz“) moslimov.
- Mikuláš, oslavy narodenia Ježiška, vianočné koledy a Biblia sú v západných krajinách zakázané, aby nezraňovali moslimskú pocity.
Bez toho, aby to väčšina ľudí na Západe spozorovala, prítomnosť islamu začala meniť spôsob ich života.
