Ako sa môže Rade pre americko-islamské vzťahy (a ďalším inštitúciám orientovaným na vytváranie imidžu prenasledovaných islamistov) tak dobre dariť vo svojom sťažovaní sa na korporácie? Túto otázku kladie hviezdna žurnalistka z kanadského denníka Globe and Mail Margaret Wente v hĺbkovej analýze, odhaľujúcej množstvo dôsledkov.
Jej článok sa zaoberá vysoko viditeľným prípadom Jeffreyho Rubina, vedúceho ekonóma z Divízie svetových trhov (World Market Division) Kanadskej imperiálnej banky (Canadian Imperial Bank of Commerce). V správe pre klientov z apríla 2005 správne predpovedal, že ceny ropy sa budú zvyšovať:
Prvé dva ropné šoky (v 70. rokoch), keď politické udalosti podnietili ropných producentov k tomu, aby sa chopili plnej nadvlády nad svojimi zdrojmi a dočasne obmedzili dodávky, boli prechodné. Tentokrát sa nenájde žiaden kohútik, ktorý by nejaký ústupčivý mullah alebo šejk znovu otvoriť.
Reagujúc na výrok „nejaký ústupčivý mullah alebo šejk“ podal Riad Saloojee, výkonný riaditeľ kanadskej pobočky CAIR, protest proti CIBC.
Sme vážne znepokojení tým, že pán Rubin podporuje v publikácii CIBC stereotypizáciu moslimov a Arabov. Žiadame, aby pán Rubin a CIBC World Market uverejnili ospravedlnenie a podrobili sa tréningu pre väčšiu citlivosť k moslimom a Arabom.
Vo svojej neskoršej formulácii dal Saloojee najavo svoju nespokojnosť jednoduchšími slovami: „Mnohí moslimovia považovali uvedený komentár za nevhodný.“
Saloojeeho argumenty sú jednoducho nezmyselné, keďže mullahovia (v Iráne) a šejkovia (na Arabskom polostrove) sami robia kľúčové rozhodnutia o tom, či sa kohútik s ropou otvorí alebo zatvorí. To však CIBC nezaujímalo, rýchlo vyhovela požiadavke Saloojeeho, vydala verejné ospravedlnenie a požiadala Rubina (v CIBC označovaného za „jedného z popredných ekonómov súčasnosti“), aby sa podrobil tréningu medzikulturálnej rozdielnosti.
Wente prináša k priebehu tréningu niekoľko zaujímavých podrobností. Viedla ho Laraine Kaminsky, výkonná viceprezidentka z Graybridge Malkam so sídlom v Ottawe, špecialistka na rôznorodosť. Kaminsky pripravila osnovy špeciálne pre Rubina a CIBC zaplatila „iba“ 5000 kanadských dolárov za dvojhodinové sedenie s Rubinom. (V duchu žurnalistickej odvahy sa Wente dobrovoľne podrobila tréningu s rovnanými osnovami, aké mal Rubin. Oznámila, že informácie, ktoré získala, boli „čiastočne na zmierňovanie bolesti, čiastočne úplne samozrejmé a čiastočne zaujímavé“.)
Prečo takýto náhly ústup CIBC, keď Rubin napísal presný a zjavne neurážlivý text? Prečo banka nestála za svojím hviezdnym ekonómom?
Pre rovnakú príčinu, pre ktorú mnohé ďalšie korporácie kapitulujú pred požiadavkami CAIR a jej podobných organizácií? V roku 2000 som sledoval niektoré najväčšie korporácie (Anheuser-Busch, Burger King, Double Tree Hotels, Los Angeles Times, MasterCard International, Miller Brewing a Seagrams), ktoré uverejnili oznámenia považované islamistami za útočné. Disney držal na uzde dvoch svojich redaktorov, Michaela Grahama a Paula Harveya. Dve obchodné spoločnosti, Liz Claiborne a Warehouse One, stiahli či zastavili predaj ženského odevu pripomínajúceho arabské rúcho. Najhorší z týchto ústupkov sa stal v rokoch 1997-98, keď Nike utrpela poníženie na základe falošného obvinenia CAIR.
Wente uvádza viacero príčin takýchto prípadov zvýšenej bojazlivosti spoločností. Po prvé, oponovať islamistom znamená vystaviť sa úderu v oblasti vzťahov s verejnosťou:
pretože imidž a reputácia sú mimoriadne dôležité, veľké organizácie sú zraniteľné zo strany malých, ale hlasných záujmových skupín. Prezident spoločnosti nechce, aby sa jeho akcionárom, zamestnancom, zákazníkom a jeho predstavenstvu dostali do rúk noviny, v ktorých by boli titulky prehlasujúce, že niekto bojkotuje ich spoločnosť kvôli zaujatosti voči moslimom.
Po druhé: propagovanie svojej podpory pre rôznorodosť vytvára pozitívnu publicitu:
V deň, keď CIBC zverejnila informáciu o rekordnej strate za tretí štvrťrok, zapríčinenej pádom firmy Enron – 1,9 mld USD, pripomenul ľuďom vo svojich tlačových správach aj to, že v júni oslavuje Mesiac rôznorodosti už po 13. krát.
Po tretie, okrem vzťahov s verejnosťou ide aj o právnu stránku.
V Spojených štátoch, kde je zákon striktný a poroty prísne, môžu byť spoločnosti odsúdené z diskriminácie, donútené zaplatiť milióny. „Lepšie je zavolať najskôr mne, až potom právnikovi,“ s úsmevom hovorí pani Kaminsky.
Kaminsky sa tu zmieňuje o nápravnom rozmere svojej práce. Wente poznamenáva, že sedenie s Rubinom
je teraz formálne zaznamenané v jeho personálnej zložke, čo banku zbavuje viny v prípade, že by ju chcel niekto zažalovať neskôr, dovolávať sa nejakého zákona kvôli nenávisti či sťažovaním sa pred komisiou na ochranu ľudských práv. Prijala CIBC korektívne opatrenia voči svojim zamestnancom, ktorí sa previnili? Je CIBC skutočne citlivá voči otázkam rôznorodosti? Samozrejme!
Wente v závere usudzuje, že banka sa, inými slovami, „vydala na cestu menšieho odporu. Našla si cestu rýchleho a špinavého spôsobu odstránenia problému.“
Komentár: (1) Kenneth Timmerman vo svojej knihe Shakedown ukazuje, ako Jesse Jackson rozvinul toto vydieranie z praktík hlavných ulíc Chicaga. To, čo sa začalo pouličnými gangami, ktoré zastrašovali miestne obchody skončilo pôsobením na predstavenstvá korporácií a na Wall Street. Tieto praktiky sa v Spojených štátoch a v ďalších západných krajinách stávajú mocnou zbraňou. Islamisti s jej používaním len začínajú. Timmerman mi napísal, že „Jacskon si vytvoril zo zastrašovania lukratívny stroj na výrobu peňazí a pre seba a svoju politickú mašinériu. CAIR samozrejme študuje tieto taktiky a s úspechom ich používa.“
(2) Politicky sú vrcholoví pracovníci mnohých korporácií konzervatívcami, ich zastrašené správanie však z nich robí štrukturálnych liberálov. Akokoľvek silno v súkromí ľutujú, že sa museli ospravedlniť či zaplatiť, urobia to.
(3) Trhové prostredie zvýhodňuje tých s pozitívnou reputáciou u všetkých skupín zákazníkov a prispieva k tomu, že sťažovatelia získavajú moc nad korporáciami do budúcnosti. Nezáleží na tom, akú zlú povesť môže mať sťažovateľ (a často to tak je), korporácie radšej stiahnu svoje produkty, ospravedlnia sa alebo zaplatia, ako by mali bojovať. Toto zlaté obdobie predstavuje pre islamistov a ďalších majstrov vydierania prísľub peňazí aj pozornosti verejnosti. Najhoršie na tom je, že nevidím ani legislatívne, ani žiadne ďalšie spôsoby, ktorými by bolo možné zmeniť túto dynamiku.
