Stane sa z Turecka islamistický štát? Nachádza sa na ceste k zavedeniu islamského zákona známeho pod názvom Šária?
Na tieto otázky som kladne odpovedal pred mesiacom na sympóziu FrontPageMag.com. Napísal som, že turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan má v úmysle anulovať výsledky Atatürkovej sekulárnej revolúcie z rokov 1923/24 a nahradiť ich zákonom Šária. Predpovedal som, že vedenie jeho Strany spravodlivosti a rozvoja (známa pod tureckou skratkou AKP) bude používať demokratický proces len dovtedy, kým to bude vyhovovať jej zámerom. Keď príde tá správna chvíľa, obmedzí alebo dokonca ukončí politickú participáciu. Konečným výsledkom, ako som predpovedal, bude „Islamská republika Turecko“.
V slangu pozorovateľov Turecka som uviedol argumenty o tajných plánoch Erdoğana a AKP. Turecká tlač venovala mojim komentárom širokú publicitu, zväčša nesúhlasnú.
Náhodou sa stalo, že ma minulý týždeň Nixonovo centrum (Nixon Center) a Nemecký Marshallov fond (German Marshall Fund) pozvali, aby som sa pridal k členom Euro-Americkej skupiny pre intenzívne diskusie v Istambule a Ankare. Skupinu tvoria tureckí politici, novinári, intelektuáli a firemní lídri. Cesta bola o to pikantnejšia, že mnohí z účastníkov našej debaty poznali moje názory, spytovali sa na podrobnosti a venovali mi veľkú pozornosť.
Musím pripustiť, že ich argumenty oslabili moju predchádzajúcu istotu ohľadom zámerov pána Erdoğana.
Dôvody pre tajné plány vychádzajú zo skutočnosti, že Erdoğan spolu s mnohými kolegami začali svoju kariéru v islamistickej strane, s otvorenou snahou anulovať sekulárne usporiadanie Turecka. Stavali sa proti tomu, čo sa farbisto označuje ako „do hĺbky štrukturovaný štát“ (vojsko, súdnictvo a vláda úradníkov – ktorých kolektívne označujú za udržiadateľov Atatürkovho dedičstva). Erdoğan a jeho kolegovia často zle dopadli – niekedy boli odvolaní zo svojich funkcií a uvrhnutí do väzenia.
Bystrejší islamisti sa z tejto skúsenosti poučili a uskutočnili zmeny. Treba zdôrazniť, že tieto zmeny mali skôr taktický charakter (t. j. svoje ciele sledovali skôr jemnejšie a pomalšie), ako strategický (prijatie sekulárneho poriadku). Zodpovedá to známym príkladom islamistickej pretvárky (ďalším príkladom sú inštrukcie Al-Kájdy svojim adeptom).
Medzi snahy vyvolávajúce pochybnosti o zmene cieľov AKP od nástupu moci koncom roka 2002 patria pokusy o trestné stíhanie cudzoložstva, transformácia religiózneho učenia na verejných školách v záujme propagácie islamu a zmierňovanie pokút za nezávislé vyučovanie Koránu. Alarmujúce je tiež zavrhovanie kresťanstva ako polyteistického náboženstva (mnohobožstvo) a ospravedlňovanie členov Alevitskej menšiny pred vládnym Religióznym direktoriátom.
Dôvody proti existencii tajných plánov argumentujú tým, že politici sa poučili zo svojich chýb, dozreli a zmenili svoje ciele. Keď sa môžu vyvíjať iní politici (spomeňme si na nemeckého ministra zahraničných vecí Joshka Fischera, alebo izraelského premiéra Ariela Šarona), prečo by sa nemohlo aj vedenie AKP? Nie sú už horúcimi hlavami, usilujúcimi sa o zvrátenie systému, teraz pracujú v súlade s ním. Vyskytli sa síce určité snahy opačným smerom, ale AKP zásadne nespochybnila sekulárne usporiadanie.
Interpretovanie AKP môže získať kvalitu sofistikovanej intelektuálnej hádanky, kde tie isté svedectvá vedú k protichodným vysvetleniam. Tak napríklad horlivé úsilie AKP zamerané na prijatie Turecka ako právoplatného člena do Európskej únie zosúlaďovaním tureckých praktík so štandardami EÚ. Vyhovuje islamistickému programu rozširovanie práv na náboženské zvyky a zmenšovanie úlohy armády v politike? Alebo to vyhovuje sekulárnemu programu tým, že Turecko sa stane ešte plnšie časťou? O oboch možnostiach možno diskutovať.
Niektorí Turci sa netrápia špekuláciami o zámeroch AKP, zastávajú názor, že strana nemôže zvrátiť sekularizmus v Turecku kvôli rozličným príčinám: sekularizmus je pevne zakorenený a má širokú popularitu; „hlboký štát“ dokáže prekaziť islamistický program volenej vlády. A nakoniec sú tu limity samotnej AKP. K tomuto poslednému bodu patrí i skutočnosť, že v strane sú zastúpené rozličné proti sebe stojace frakcie a strana sa veľmi rýchlo rozrastá. Obe tieto skutočnosti naznačujú, že strana nemôže slúžiť ako disciplinovaný nástroj pre ambiciózny projekt zmeny existujúceho spoločenského poriadku.
S ohľadom na tieto argumenty teraz zisťujem, že nie je dostatok dôkazov na to, aby sme určili, ktorou cestou sa nakoniec vedenie AKP chce uberať – či chce naďalej zostávať v sekulárnom rámci Atatürkovho dedičstva alebo ho chce zvrhnúť. Veci by mohli byť jasnejšie v roku 2007, za predpokladu, že sa Erdoğan stane prezidentom republiky, so všetkými právomocami, ktoré vyplývajú z tohto úradu.
V tejto chvíli je sekulárny spoločenský poriadok v Turecku silný. Nemôžem si však pomôcť, v budúcnosti očakávam veľký boj o jeho budúce smerovanie.
