V nedávno uverejnenej zaujímavej vynikajúcej knihe „Understanding Jihad“ (Pochopenie džihádu, University of California Press) odmieta David Cook z Rice University vášnivú diskusiu na nízkej úrovni, ktorá sa rozpútala po 11. septembri okolo povahy džihádu – o tom, či ide o formu ofenzívne vedenej vojny, alebo o (omnoho lepšia možnosť) spôsob morálneho sebazdokonalenia.
Cook odmieta tvrdenie Johna Esposita, že džihád predstavuje „snahu viesť dobrý život“, ako „patetické a smiešne“. V priebehu histórie a aj v súčasnosti, ako jednoznačne ustanovuje Cook, tento pojem znamená v prvom rade „vedenie vojny so duchovného významu.“
Úspech jeho práce spočíva v sledovaní džihádu od Mohameda až k Osamovi a zisťovaní, ako sa menila jeho koncepcia v priebehu štrnástich storočí. Zhrnutie v tomto článku neposkytuje dostatočne podrobne výsledky Cookovho rozsiahleho výskumu, ani neuvádza množstvo jeho príkladov či hlboké analýzy. Aj takéto zhrnutie však dokáže naznačiť vývin džihádu.
Korán nabáda moslimov k tomu, aby položili svoje životy výmenou za záruku raja.
Hadith (popis výrokov a činov Mohameda) je podrobným výkladom Koránu, podrobne popisuje nariadenia týkajúce sa dohôd, odmien, koristi, zajatcov, taktík a mnohého ďalšieho. Moslimská právna veda upravuje tieto pravidlá do znení zákona.
V priebehu rokov, keď bol prorok pri moci, uskutočnil v priemere deväť vojenských výprav za rok, alebo – inak povedané – jednu každých päť až šesť týždňov. Takýmto spôsobom pomohol džihád definovať islam od obdobia jeho vzniku. Podmanenie a pokorenie nemoslimov bolo hlavnou črtou prorokovho džihádu.
Počas prvých storočí islamu „bola interpretácia džihádu nehanebne agresívnou a expanzívnou.“ Keď dobývanie odznievalo, nemoslimovia sotva predstavovali hrozbu a k vojenskému významu džihádu pribudlo sufijské videnie džihádu ako spôsobu sebazdokonaľovania.
Križiaci a ich storočia trvajúce európske úsilie o ovládnutie Svätej zeme dali džihádu novú naliehavosť a a podnietili vznik toho, čo Cook nazýva „klasickou“ teóriou džihádu. Pocit, že sú v defenzíve, viedol k tvrdším moslimských postojov.
Mongoli si svojimi vpádmi v trinástom storočí podrobili veľkú časť moslimského sveta. Išlo o katastrofu, ktorá bola len čiastočne zmiernená paušálnym prestupom Mongolov na islam. Jeden z mysliteľov, Ibn Taymiya (zomrel v r. 1328), osobitne rozlišoval medzi pravými a falošnými moslimami a dal tak džihádu nové prominentné postavenie vo forme hodnotenia platnosti viery jedinca podľa jeho pripravenosti viesť džihád.
V devätnástom storočí sa uskutočnili v rôznych regiónoch „očistné verzie džihádu“ proti spoluvercom. Najradikálnejší a najdôležitejší z hľadiska dôsledkov bol wahábistický džihád na Arabskom polostrove. Vychádzal z myšlienok Ibn Taymiya, odsúdil väčšinu ne-wahábistických moslimov ako bezvercov a viedol proti nim džihád.
Európsky imperializmus vyvolal džihádistický odpor, najmä v Indii, na Kaukaze, v Somálsku, Sudáne, Alžírsku a Maroku, nakoniec však vo všetkých týchto krajinách skončil neúspechom. Táto katastrofa zvýraznila potrebu nového myslenia.
Nové islamistické myslenie sa začalo rozvíjať v dvadsiatych rokoch 20. storočia v Egypte a Indii, ale džihád získal svoju súčasnú povahu orientovanú na radikálne vedenie vojny až v súvislosti s egyptským mysliteľom Sayyidom Qutbom (zomrel v r. 1966). Qutb rozvinul myšlienky Ibn Taymiya o rozlišovaní pravých a falošných moslimov tým, že neislamistov považoval za nemoslimov a vyhlásil proti nim džihád. Skupina, ktorá v roku 1981 zavraždila Anwara El-Sadata, potom pridala chápanie džihádu ako cesty k ovládnutiu sveta.
Protisovietska vojna v Afganistane viedla k (zatiaľ) poslednému kroku v tomto vývoji. V Afganistane sa najprv zhromaždili džihádisti z celého sveta, aby bojovali za islam. Palestínec Abdullah Azzam, ktorý sa v osemdesiatych rokoch stal teoretikom celosvetového džihádu, a dal mu doteraz bezpríkladnú ústrednú úlohu, posudzoval moslimov výlučne podľa ich prínosu pre džihád a džihádu prisúdil úlohu záchrany moslimov a islamu. Z takýchto základov už potom rýchlo vznikol samovražedný terorizmus a bin Ládin.
Z Cookovej erudovanej a aktuálnej štúdie vyplývajú mnohé dôsledky, medzi nimi napríklad:
- Súčasné chápanie džihádu je omnoho extrémnejšie, než bolo kedykoľvek v histórii islamu.
- Tento extrémizmus znamená, že moslimský svet prechádza fázou, v ktorej musí vytrvať a prekonať ju, analogicky k hroznému obdobiu v Nemecku, Rusku a Číne.
- Džihád sa až doteraz neustále vyvíjal a bude sa nepochybne vyvíjať i naďalej.
- Vyhranená forma džihádu, ktorú svojho času uplatňovala Al-Kájda a ďalší, ako predpovedá do určitej miery Cook, vedie k jej „rozhodnému odmietnutiu“ väčšinou moslimov. Džihád by sa potom mohol zmeniť na nenásilnú koncepciu.
Veľkou výzvou pre umiernených moslimov (a ich nemoslimských spojencov) je, aby prišli k takémuto odmietnutiu a to veľmi rýchlo.
