Uvítala by vláda Spojených štátov v amerických voľbách kandidátov al-Kájdy, ak by sa táto zriekla terorizmu? Stal by sa Hitler prijateľným kancelárom pre Nemecko, ak by nacisti boli verejne odsúdili násilie? Pravdepodobne nie, pretože taktiky al-Kájdy a nacistov hrajú menej dôležitú úlohu ako ich ciele.
Podobne aj Hizballáh a Hamas sú neakceptovateľné kvôli svojim cieľom. Tieto organizácie sú dôležitými prvkami islamistického hnutia, ktoré chce vytvoriť celosvetové totalitné zriadenie, podobné tomu, aké už bolo vytvorené v Iráne, Sudáne a Afganistane za Talibanu. Vidia sami seba ako súčasť vesmírneho konfliktu medzi moslimami a Západom, po ktorej víťaz ovládne svet.
Washington sa pokúša byť dôsledný vo svojom úsilí o demokraciu a radšej ignoruje tieto ciele a schvaľuje zapojenie Hizballáhu a Hamasu do politického procesu v prípade, ak uskutočnia niekoľko menších zmien.
Tieto signály sa začali minulý týždeň, keď prezident Bush vyhlásil, že dúfa, že hoci je libanonské hnutie Hizballáh „teroristickou organizáciou“, zmení svoju orientáciu tým, „že zloží zbrane a nebude ohrozovať mier.“ Hovorca Bieleho domu Scott McClellan neskôr rozviedol toto vyhlásenie špecifikovaním dvoch alternatív: „Organizácie ako Hizballáh si musia vybrať či byť teroristickou, alebo politickou organizáciou.“
Samotný Bush o deň neskôr vysvetlil, čo tým myslel, keď prezentoval voľby ako metódu zmeny teroristickej orientácie:
Páči sa mi predstava ľudí kandidujúcich vo voľbách. Ak kandidujete, má to pozitívny účinok. Možno niekto príde kandidovať a povie, voľte mňa, teším sa na to, že vyhodím Ameriku do vzduchu. Neviem, neviem, či sa to stane niekoho volebným programom. Nemyslím si to však. Myslím si, že ľudia, ktorí obvykle kandidujú vo voľbách, povedia: voľte mňa, teším sa na to, že opravím diery na vozovke, či postarám sa o to, aby bol na vašom stole chlieb.
Ministerka zahraničných vecí Riceová poznamenala, že aj palestínska organizácia Hamas by sa po tom, ako vstúpi do demokratického procesu, mohla vyvíjať správnym smerom:
Keď ľudia začínajú získavať hlasy vo voľbách a musia sa začať obávať o svojich voličov, nie o to, či je počuť ich ohnivú rétoriku proti Izraelu, ale o to, či deti voličov z vlastnej ulice budú môcť navštevovať dobrú školu, či bude opravená cesta, alebo či sa život stane lepším, potom sa veci začínajú meniť.
Teória tu naznačuje, že kandidatúra o mandát – zdôrazňovaním takých každodenných otázok, ako sú diery na cestách a dobré školy – pozmení Hizballáh a Hamas.
Považujte ma za skeptického.
Záznamy z histórie nepodporujú takýto optimizmus. Keď sa politicky schopní totalitári dostanú k moci demokratickou cestou, skutočne opravujú cesty a zlepšujú situáciu v školách – avšak len ako prostriedok transformácie svojej krajiny v súlade so svojou utopickou víziou. Takéto zovšeobecnenie sa najvýraznejšie vzťahuje na známe prípady z histórie (Adolf Hitler v Nemecku po roku 1933, Salvador Allende v Chile po roku 1970) ale platí aj pre dnešok (Khaleda Zia v Bangladéši od roku 2001 a Recep Tayyip Erdogan v Turecku od roku 2002).
Potom je tu otázka ich nedemokratických úmyslov. Josef Goebbels v roku 1935 vysvetlil, že nacisti používali demokratické metódy „len na to“, aby získali moc. Ak sa pozrieme sa islamistov, vtedajší zástupca ministra zahraničných vecí pre Blízky východ, Edward Djerejian v roku 1992 vyhlásil: „Hoci veríme v princíp 'jedna osoba, jeden hlas', nepodporujeme myšlienku 'jedna osoba, jeden hlas, jedenkrát'.“ Chomejního Irán naznačuje, že islamisti skutočne manipulujú voľby, aby sa udržali pri moci.
Washington by mal zaujať principiálne stanovisko, ktoré vylúči z demokratického procesu nielen teroristov, ale aj totalitárov, ktorí využívajú systém na to, aby sa dostali k moci a udržali si ju. Nestačí, ak sa islamistické organizácie zrieknu násilia; keďže sú nenapraviteľne autokratické, musia byť vylúčené z účasti na voľbách.
Vo svojom slávnom nesúhlasnom stanovisku pred najvyšším súdom v roku 1949 argumentoval známy sudca Robert H. Jackson za uväznenie neonacistického buriča v Chicagu na základe toho, že ak sa tak nestane, zmení sa ústavná Listina práv na sebevražedný pakt.“ Rovnaká potreba sebaochrany platí aj v medzinárodnej politike.
Ak by aj Hizballáh a Hamas prisľúbili zmenu svojej taktiky, nemala by ich Amerika – a keď už sme pri tom, ani Izrael či ostatné západné krajiny – akceptovať ako legitímne politické strany.
