Po celom Západe si moslimovia kladú nové a dôrazné požiadavky, a v niektorých prípadoch spochybňujú samotné základy európskeho a severoamerického spôsobu života. Ako na to reagovať?
Tu je všeobecná rada: poskytnúť im plné práva, ale odmietnuť zvláštne privilégiá.
Ako príklad spomeňme dve momentálne sporné záležitosti v Kanade. Prvá sa týka zriadenia dobrovoľného súdu podľa šárie (islamského zákona) v Ontáriu. Túto myšlienku podporujú zvyčajné skupiny islamistov , ako Rada pre americko–islamské vzťahy v Kanade (Council on American – Islamic Relations – Canada) a Kanadský islamský kongres (Canadian Islamic Congress). Najvýraznejšími oponentami sú ženské moslimské skupiny pod vedením Homa Arjomand, ktoré sa obávajú, že islamský súd, napriek tomu, že bude zriadený na princípe dobrovoľnosti, bude využitý na potláčanie práv žien.
Som proti akejkoľvek roli, ktorú by mohol mať stredoveký právny kódex šária v dnešnom verejnom živote. Avšak dovtedy, kým skutočne nepríde k potláčaniu žien (bude potrebný ombudsman, aby sa to dalo s určitosťou stanoviť?) a pokiaľ islamské súdne rozhodnutia ostanú podriadené Kanadskej listine práv a slobôd, nevidím dôvod, aby bolo moslimom odopierané právo využiť súkromnú arbitráž súd rovnako, ako to môžu urobiť ostatní Kanaďania.
Na druhej strane je poburujúca a neprijateľná skutočnosť, že moslimovia požadujú pre seba vyhradiť modlitebnú miestnosť na McGillovej univerzite v Montreali. Univerzita ako sekulárna inštitúcia z princípu neposkytuje žiadnej náboženskej skupine vo svojom areáli stále miesto na bohoslužby. Napriek tejto univerzitnej politike trvá Moslimská študentská asociácia, ktorá je časťou wahábistickej lobby, práve na zabezpečení takéhoto miesta a v prípade nevyhovenia sa vyhráža podaním žaloby za porušovanie ľudských práv. Mc Gill Univerzita sa musí pevne držať svojho stanoviska.
Kľúčovou otázkou je, či možno požiadavky moslimov zahrnúť do už existujúceho systému, alebo nie? V prípade, že áno, nájde sa pre ne miesto, tak ako o tom svedčia nasledujúce prípady:
- Školy a univerzity zostávajú počas sviatkov Eid al-Adha zatvorené.
- Zamestnancom – mužom je v New Jersey povolené nosenie brady.
- Vybudovanie islamského cintorína v Tennessee.
Prívrženci ostatných menšinových náboženstiev môžu dostať deň voľna, nosiť bradu, alebo pochovávať svojich mŕtvych na súkromných cintorínoch – prečo by tak nemohli robiť aj moslimovia?
Naopak, medzi zvláštne privilégiá pre islam a moslimov, ktoré sú neprijateľné, patrí:
- Vytvorenie vládneho poradného výboru špeciálne pre moslimov v Amerike.
- Povolenie výlučne moslimských obytných štvrtí či organizovanie výlučne moslimských akcií v Amerike a Veľkej Británii.
- Zriadenie osobitného bazénu vyhradeného ženám na verejnom kúpalisku vo Francúzsku.
- Vylúčenie Hindov a Židov z poroty pri súdnych pojednávaniach s moslimami vo Veľkej Británii.
- Zmena zákonov o hlučnosti v meste Hamtramck (štát Michigan) tak, aby bolo možné vysielať adhán (zvolávanie na modlitbu).
- Udelenie práva, doteraz bez precedentu v štáte New York, na to, aby sa väzni pri prehliadkach nemuseli vyzliekať.
- Využívanie škôl a rozhlasových zariadení financovaných americkými daňovými poplatníkmi na konvertovanie nemoslimov.
- Povolenie žiakom v školách v New Jersey (financovanými daňovými poplatníkmi) využívať prázdne učebne na modlenie.
- Posudzovanie „hanobenia náboženstva“ islamu v Austrálii ako protizákonné.
- Trestanie protiislamských názorov v Kanade súdne nariadeným školením vykonávaným islamistami.
- Vydanie zákazu rodinám zasielať bravčové mäso a produkty z neho vyrobené americkým vojakom slúžiacim v Iraku.
- Požiadavka, aby americké vojačky v Saudskej Arábii nosili abáju - odev zahaľujúci ženu od hlavy po päty – pridelenú americkou vládou.
- Uplatňovanie „Rushdieho nariadení“ t.j. umožniť moslimom, aby umlčali kritiku islamu a moslimov.
Deliacou čiarou v každom prípade je to, či moslimovia akceptujú svoje začlenenie do existujúceho usporiadania, alebo sa ho snažia pretvoriť. Práca vnútri systému je v poriadku, nie však prevzatie kontroly. V americkom kontexte: moslimovia musia akceptovať ústavu daného systému a nie pretvárať ju.
Tento prístup znamená, že požiadavky moslimov musia byť posudzované na základe predchádzajúcich činov a súčasného správania sa, a nie v abstraktnej rovine. Najdôležitejší je kontext.
Je preto v poriadku, keď alsaská regionálna rada vo Francúzsku pomáha financovať Veľkú mešitu v Štrasburgu, pretože rovnako pomáhala pri financovaní renovácie štrasburgskej katedrály a mestskej Veľkej synagógy. Je to však niečo úplne iné, ako keď mesto Boston v Massachusetts predáva pôdu na výstavbu islamského komplexu budov hlboko pod trhovú hodnotu a pritom ostatné náboženské skupiny takúto dosiaľ neslýchanú výhodu nedostanú.
Je potrebné, aby západné vlády a ostatné inštitúcie naliehavo signalizovali moslimom, že musia akceptovať svoje postavenie ako jednej z mnohých náboženských skupín a že ich snahy o získanie dominancie sa skončia neúspechom. Pokiaľ chcú vlády dosiahnuť tento cieľ, musia prijať principiálnu a dôslednú politiku a presne určiť, ktoré moslimské privilégiá sú prijateľné a z akých dôvodov.
