Islamistické hnutie sa môže javiť silnejším než predtým, ale bližší pohľad naznačuje dve slabiny, ktoré by ho mohli odsúdiť k zániku, a prípadne i rýchlo.
Jeho sila je zrejmá. Taliban, Al-Shabaab, Boku Haram a ISIS považujú islamizmus – za ideológiu, požadujúcu, aby bolo islamské právo uplatňované v plnom rozsahu a závažnosti – až k neznesiteľným extrémom, besniace a brutalizujúce na svojej ceste k moci. Pakistan by mohol padnúť do ich rúk. Iránski ajatolláhovia vďaka Viedenskej dohode chytili druhý dych. Katar má najvyšší príjem na obyvateľa na svete. Recep Tayyip Erdoğan sa stáva tureckým diktátorom. Islamist ickí operatívci sa zhlukujú na pobreží Stredozemného mora smerom k Európe.
 Viedenská dohoda z júla 2015 poskytla ajatolláhom druhý dych. |
Ale slabiny vovnútri, najmä hašterenie a prejavy nesúhlasu by mohli islamistické hnutie zahubiť.
Skrytý boj začal byť zlý v roku 2013, keď islamisti náhle zastavili svoj model vzájomnej spolupráce a namiesto toho začali svoj bratovražedný boj. Áno, islamistické hnutie ako celok zdieľa podobné ciele, ale obsahuje tiež rozličných intelektuálov, skupiny a strany s rozličnou etnickou príslušnosťou, taktikami a ideológiami.
Jeho vnútorné rozpory sa rozšírili rýchlo a ďaleko. Patrí sem spor medzi sunitmi a šiítmi, najmä v Sýrii, Iraku a Jemene; monarchiststi verzus republikáni, najmä v Saudskej Arábii; nenásilné verzus násilné typy, najmä v Egypte; modernizátori verzus stredovekí revivalisti, najmä v Tunisku; a všedné staré osobné rozdiely, najmä v Turecku. Toto členenie prekáža hnutiu tým, že otáča svoje zbrane smerom dovnútra.
Vládne tu starobylá dynamika: S tým, ako islamisti získavajú moc, bojujú medzi sebou o dominanciu, rozdiely, na ktorých sotva záležalo v divokej pustatine, nadobúdajú väčší význam v situácii, keď je stávka vyššia. Napríklad v Turecku politik Erdoğan a náboženský vodca Fethullah Gülen spolupracovali až dovtedy, kým odstavili z politiky svojho spoločného nepriateľa, armádu, potom sa obrátili proti sebe.
Najväčším rizikom pre hnutie môže byť druhý problém, ktorým je nepopulárnosť. Po tom, ako obyvateľstvo prežíva vládu islamistov z prvej ruky, začína ju odmietať. Jednou vecou je veriť v zhrnutie benefitov islamského práva, a úplne inou vecou je trpieť jeho nedostatkami, siahajúcimi od totalitných hrôz Islamského štátu až po pomerne mierne diktátorstvo vznikajúce v Turecku.
Známky tejto nespkojnosti platia pre veľkú väčšinu Iráncov, ktorí odmietajú Islamskú republiku, vlnu emigrantov zo Somálska a obrovské egyptské demonštrácie v roku 2013 protestujúce proti jedinému roku vlády Moslimského bratstva. Rovnako ako fašistická a komunistická vláda, vedie islamistická suverenita často k tomu, že ľudia vyjadrujú svoju nespokojnosť.
 Obrovský počet Egypťanov chcel ukončiť v júni 2013 vládu islamistov. |
Ak by sa tieto dve tendencie udržali, smeruje islamistické hnutie k problémom. Niektorí analytici už považujú islamistickú éru za ukončenú, a myslia si, že z jeho trosiek vznikne niečo nové. Napríklad sudánsky učenec Haidar Ibrahim Ali tvrdí, že éra "post-islamizácie" už začala, keď "vitalita a príťažlivosť islamizmu bola vyčerpaná aj u tých najhorlivejších priaznivcov a nadšencov."
Nepriatelia islamizmu majú pred sebou kus práce. Moslimovia musia bojovať proti tomuto hnutiu a vyvinúť presvedčivú alternatívu k jeho cieľu, ktorým je zavedenie islamského práva, konštruktívne vysvetľovať, čo znamená byť moslimom v roku 2016. Nemoslimovia môžu poslúžiť ako ich užitoční pomocníci, poskytujúci všetko, od pochvaly až po prostriedky na zbrane.
Zvyšujúce sa problémy islamizmu poskytujú základy pre dôveru, ale nie pre namyslenosť, pretože kedykoľvek v priebehu času môže prísť k ďalšiemu zvratu. Ak sa však udržia súčasné trendy, bude musieť byť islamistické hnutie obmedzené, rovnako ako predtým fašizmus a komunizmus, ktoré poškodili západnú civilizáciu, ale nezničili ju.
Akýkoľvek trend to bude, porážka islamizmu zostáva výzvou.
