"Podľa Boha je váš vek napísaný na vašom čele."
Arabské príslovie"Sadnite si do včelína a povedzte si, že je to osud."
Iné arabské príslovie[1]
 Napriek opakovanej masovej panike a ďalším katastrofám počas každoročnej moslimskej cesty do Mekky, sa každý rok tisícky z nich vydávajú na túto cestu. Mnohí kritici hovoria, že saudská vláda by mala robiť viac, aby zabránila takýmto tragédiám, ale Saudovia často odpovedali tým, že to pripisovali "Božej vôli." |
Po tom, ako sa 11. septembra 2015 zrútil stavebný žeriav na Veľkú mešitu v Mekke, usmrtil 114 a zranil 394 osôb, imám mešity Abdul Rahman Al Sudais navštívil zranených a po tom, ako sa s každým z nich stretol, povedal im: "Je to Božia vôľa."[2]
Podobne, vo februári 2004, potom, čo v masovej panike zomrelo v Mine, meste neďaleko Mekky minimálne 244 hajjis (pilgrimov, pútnikov), saudský minister pre hajj Iyad Madani oxymoronicky odpovedal: "Boli prijaté všetky opatrenia pre to, aby sa zabránilo takémuto incidentu, ale je to vôľa Božia."[3]
A keď v júli 1990 pútnici spadli z mosta nad prechodom al-Mu'aysim Passageway plnom zástupov, vznikla panika a o život prišlo takmer 1 400 pútnikov, kráľ Fahd (r. 1982-2005) nielenže neprevzal zodpovednosť za zlú konštrukciu mosta, ale ani sa neospravedlnil rodinám. Namiesto toho udalosť pripísal "Neprekonateľnej vôli Boha."[4]
Saudský a iránsky pohľad
Títo saudskí vodcovia odpovedali ako fatalisti—myslia sa tým tí, ktorí čakajú na to, že príde k zmene "bez toho, aby niečo urobili pre to, aby k takejto zmene prišlo", alebo veria, že čo sa má stať, sa musí stať, bez ohľadu na to, čo človek pre to urobí. Presne tak zodpovedajú moslimskej viere v maktub (arabský pojem pre "Je to napísané") a kismat (arabský pojem pre "osud predurčený od Boha"[5] alebo "časť osudu, dobrého alebo zlého, špecificky pridelený a predurčený každému mužovi").[6]
Treba poznamenať, že fatalizmus sa väčšinou používa negatívne, len na vysvetlenie toho, čo je nežiadúce. "Je to napísané" ospravedlňuje poľnohospodárov, ak zlyhali v prípravách na sucho, rodičiov v prípadoch detskej obrny, kupcov za oheň. Saudskí predstavitelia však nevzývajú na vysvetlenie Božiu vôľu, napríklad keď ide o bohatstvo lacných vyťažiteľných zásob ropy na svojom území.
Oficiálnym saudským fatalizmom však príbeh nekončí. Nemenej zbožní iránski vodcovia tento fatalizmus odmietajú s ostrým pohŕdaním. "Nie je to vôľa Božia," odpovedá Fahdovi president Ali Akbar Hashemi Rafsanjani; áno, zemetrasenie zodpovedá popisu "Neprekonateľnej Božej vôle", ale nie kolaps mosta, vyrobený človekom.[7] Šéf iránskeho súdnictva Ajatolláh Mohammed Jazdí zosmiešňoval Fahdovo vyhlásenie, zatiaľ čo iránske médiá súťažili v posmievaní sa saudským autoritám. Kayhan International poukázal na úmysel spáchať trestný čin v pozadí incidentu, nazval to "nie nehodou, ale pogromom,"[8] a spytoval sa, či bola tragédia Božou vôľou alebo činom Veľkého Satana (t.j., vlády Spojených štátov).[9] Editoriál v denníku Resalat, opakujúci tradičnú šiítsku zášť voči sunitom, sa vysmieval celému pojmu fatalizmu:
Fahd pripisoval incident bezbožnosti, neschopnosti a neefektívnosti "božej vôle," hovoril, že "boli veľmi šťastní, že môžu zomrieť na tomto svätom mieste, pretože nadišla ich hodina a mohli by zomrieť na mieste, ktoré nie je sväté (?!)." Pripomína to jeden z "fatalizmov" vo filozofii vykonštruovanej kňazmi na kráľovských dvoroch na ospravedlnenie zločinov spáchaných skorumpovanými moslimskými vodcami počas 1 400 rokov [moslimskej histórie].[10]
V interpretácii iránskeho vedenia je potom fatalizmus nástrojom zosnovaným moslimskými
despotami zameranými na vlastné záujmy, a nie niečím, čo by bolo inherentné k náboženstvu.
V reakcii na tieto útoky hovorca saudskej vlády chabo odpovedal: "Je akákoľvek ľudská bytosť od svojho stvorenia schopná zabrániť času smrti daného Božou vôľou a vyrytého na tabuli prikázaní Boha? Bola to Božia vôľa. Jeho súd a rozhodnutie nemožno odvrátiť."[11] Saudi dokoca tvrdili, že tí, ktorí hľadajú pozemské vysvetlenie katastrofy mosta "neveria v Božiu vôľu."[12]
Tento antagonizmus medzi dvomi hlavnými moslimskými krajinami s islamskými vládcami vyvoláva širšiu otázku: Sú moslimovia zreteľne viac fatalistickí než nemoslimovia? Alebo je fatalizmus len pohodlnou zámienkou, ako vyhlasuje Teherán, "na ospravedlnenie zločinov"? Alebo snáď, je orientalistickým stereotypom?
Filozofická a teologická diskusia
Otázka kontroly človeka nad jeho osudom bola témou filozofickej diskusie už počnúc starovekým Gréckom. Dilema vyzerá takto: Ak majú ľudia schopnosť robiť rozhodnutia, znižuje to univerzálnu Božiu právomoc. Ale ak robí všetky rozhodnutia Boh, nemajú ľudia žiadnu zodpovednosť za svoje vlastné skutky, negujú také predstavy ako spravodlivosť a trest.
Táto polemika prekvitala v klasickom islamskom období, keď ju prevzalo vedúce filozofické a teologické myslenie.[13] Objavili sa dve hlavné islamské školy myslenia: Qadariya, ktorá argumentuje v prospech slobodnej vôle, a Jabriya, ktorá podporuje tézu, že Boh jedná prostredníctvom človeka a jedinec do toho nemá čo hovoriť.[14] Vo svojej najradikálnejšej podobe (podporovaná rannou sektou Jahmiya), ďalší prístup hovorí, že ľudia konajú "len metaforicky, tak ako 'zapadá' slnko."[15] Historik Bernard Lewis opakuje tento argument v analógii:
Vo veľkej diskusii medzi stredovekými moslimskými filozofmi k otázke predurčenia alebo slobodnej vôle, niekedy slúžili [šach a back-gammon] ako symboly a prototypy. Je život hrou v šachy, kde majú hráči možnosť výberu každého pohybu, kde im môže priniesť úspech zručnosť a predvídavosť? Alebo je skôr ako backgammon, kde iba troška zručností môže urýchliť alebo oneskoriť výsledok, ale kde je finálny výsledok určený opakovaným hodom kockou?[16]
Výskumník As'ad Abu Khalil poznamenáva, že "v islame nikdy nebol monolitický pohľad na predurčenie a slobodnú vôľu. V skutočnosti táto veľmi ťažjá otázka týkajúca sa zodpovednosti Boha a ľudí za činy spočíva v srdci všetkých rozporov v islamskom myslení."[17]
Táto diskusia pokračuje i dnes[18] a plodí značný rozsah sekundárnej literatúry. Napríklad jedna kniha analyzuje úzku tému "koncepcie osudu v arabskom svete, ako sa odráža v modernej arabskej literatúre."[19] Ale táto diskusia tu teraz nepredstavuje tému. Otázkou skôr je: Sú Arabi viac fatalistickí ako nemoslimovia?
Zisťovanie fatalizmu
Mnohí moderní nemoslimovia zistili, že moslimovia veria v nemenný osud, zmapovaný už vopred. Niekoľko vybraných príkladov:
V roku 1810 francúzsky cestovateľ do Arábie, Louis de Corancez napísal, že Orientálci "sú vždy spokojní so svojím súčasným stavom" zásluhou "absolútnej rezignácie," ktorá, ako zistil, je "charakteristickou vlastnosťou" ich charakteru.[20] Vo svojom diele z roku 1836 zistil veľký anglický etnograf Egypta Edward Lane niečo podobné:
Muži, ovplyvnení svojou vierou v predurčenie ukazujú v časoch tiesnivej neistoty exemplárnu trpezlivosť, a po každej udalosti, ktorá ich zasiahne, pozoruhodný stupeň rezignácie a statočnosti, blížiacej sa takmer k apatii. ... Zatiaľ čo sa kresťanská spravodlivosť obviňuje takmer za každú nepríjemnú udalosť, o ktorej si myslí, že ju na seba uvalila, alebo ktorej sa mohla vyhnúť, moslimovia majú pozoruhodný pokoj mysle pri všetkých ranách osudu. ... Rovnaká viera v predurčenie naprosto zbavuje moslima predpokladania jeho budúcich činov alebo budúcich udalostí.[21]
 Brit zistil u moslimov natoľko charakteristickú vieru v predurčenie, že slovo arabsko-perzsko-tureckého pôvodu, kismet, bolo po prvýkrát prevzaté v angličtine v roku 1849 na vyjadrenie "osudu, šťastia." Broadwayský muzikál Kismet z roku 1953 zasadený do fiktívneho Bagdadu hovorí o básnikoch a kalifoch. Vo veršoch jednej piesne je nárek: "Osud! Osud môže byť pascou na našej ceste/ Pohárom naších sĺz/Vaším vínom trestu." |
Tak charakteristicky konštatoval Brit moslimskú vieru v predurčenie, že slovo arabsko-perzsko-tureckého pôvodu, kismet, bolo po prvýkrát prevzaté v angličtine v roku 1849 na vyjadrenie "osudu, šťastia."[22]
Úradná Katolícka encyklopédia z rokov 1907-12 vysvetľovala, že moslimský pojem Boha, plus "Orientálna tendencia znižovať individualitu človeka," vedla k islamskej "teórii predurčenia blížiacej sa k fatalizmu." Tvrdila, že ortodoxný islam sa drží toho, že "všetky dobré a zlé činy a udalosti sa konajú podľa večných rozhodnutí Boha."[23]
Neskôr britskí vojaci a správcovia, ktorí jednali s moslimami vnímali fatakizmus ako skutočnosť života a zahrnuli ho do troch činností.
- Winston Churchill, vyjadrujúc svoje skúsenosti zo Sudánu v roku 1899 napísal, že islam zahŕňa "strašlivú fatalistickú apatiu. Účinky sú zrejmé v mnohých krajinách. Neprezieravé správanie, zanedbaný systém poľnohospodárstva, stagnujúce metódy obchodu a neistota vlastníctva existuje všade tam, kde vládnu alebo žijú nasledovníci Proroka."[24]
- Britský hrdina z Prvej svetovej vojny a autor Seven Pillars of Wisdom (Sedem pilierov múdrosti), T.E. Lawrence konštatoval, že Arabi "prijali dar života bezpodmienečne, ako samozrejmý. Pre nich to bola osudová vec, uložená človeku, užívacie právo mimo kontroly."[25]
- Britské ministerstvo zahraničia vypracovalo v roku 1951 memorandum, aby vysvetlilo, prečo Iránčania, napriek zdravému rozumu trvajú na tom, že ich ropný priemysel by mal spadať pod iránsku kontrolu. Memorandum vysvetľovalo: "Často, po zistení, že svet neodpovedá na ich sny, sa vracajú k pohodlnosti a nevytrvajú v žiadnom pokuse o vyjasnenie skutočnosti. Táto tendencia je nadsadená fatalizmom ich náboženstva."[26]
Američania, ktorí prevádzkovali saudské ropné koncesie, čo bol v polovici dvadsiateho storočia v jeho rozkvete takmer koloniálny systém, tiež postrehli fatalizmus, ako to opakuje historik Anthony Cave Brown: "Títo Arabi boli zlákaní, aby pracocali pre Aramco nie z akejkoľvek snahy zlepšiť svoje osudy. Verili, že ich osud v živote bol už určený Alahom."[27]
Zhodovali sa s tým aj odborníci pred rokom 1980. Fínska antroplogička Hilma Granqvist v roku 1947 napísala, že moslimovia veria v "malé veci rovnako ako vo veľké, človek absolútne podlieha osudu."[28] Významný orientalista G.E. von Grunebaum uviedol rovnakú myšlienku vo svojom pompéznom germánskom štýle:
Moslim hlboko cíti bezvýznamnosť človeka, neistotu jeho osudu a všemohúcnosť nekontrolovateľnej moci nad sebou. Preto je možno ochotnejšie pripravený prijať ustálenú skutočnosť, než človek zo Západu.[29]
Americký sociológ Morroe Berger generalizoval, že Arabi sa zmierili s tým, "čo bolo ustanovené Bohom a stmelené tradíciou."[30] Izraelský antropológ Raphael Patai vysvetľoval: "Akýkoľvek je človek, alebo čokoľvek robí, čokoľvek čo sa mu stane je priamou vôľou Allaha"; ako výsledok, "Moslimský fatalizmus ... spôsobuje, že ľuďia majú averziu voči akémukoľvek úsiliu smerujúcemu k hľadaniu zdokonalenia."[31]
Kresťania s vlastnou identitou naďalej obhajujú tento názor. Mediálny mogul a svojho času kandidát na prezidenta Spojených štátov Pat Robertson konštatuje, že "v islame je obrovský fatalizmus, že v určitom zmysle Allah veci ustanovuje a uvádza ich do pohybu. A celá koncepcia Kismetu alebo osudu je Allahova vôľa ... Dostali ste výzvu do tváre; je to Allahova vôľa. Dieťa je hladné; je to Allahova vôľa."[32] Kresťanského teológa Davida B. Burrella zaujalo moslimské zreteľné pociťovanie Božej prítomnosti:
Boh je darcom, ktorému máme prikázané vzdávať vďaku našimi skutkami v mene ostatných. Nikdy nesmieme zabudnúť, že náš život v každom momente prichádza z rúk Boha, a rovnako aj náš osud. Táto zmienka o osude môže byť ľahko príčinou formy 'fatalizmu,' kde sa všadeprítomný výraz 'in sh'Allah' ('Poslušný Bohu') stáva ospravedlnením za všetko všetko postrádajúce iniciatívu.[33]
 Kresťanský mediálny modul a svojho času kandidát na prezidenta Spojených štátov Pat Robertson konštatuje, že "v islame je obrovský fatalizmus...Dostali ste výzvu do tváre, je to Allahova vôľa. Dieťa je hladné; je to Allahova vôľa." |
Západná populárna kultúra sa občas zmieňuje o moslimskom fatalizme. Známa spisovateľka detektívnych románov Agatha Christie žila so svojím manželom, archeológom štyri roky v Iraku a v románe z roku 1951 opisuje povahu Iračanov: "Nerobte si starosti kvôli šanci na úspech alebo zlyhaniu... hoďte zodpovednosť na Allaha milosrdného alebo Allaha múdreho." Tiež uvádzala, žedôsledkom je "pokoj a fatalizmus".[34] Broadwayský muzikál Kismet z roku 1953 hovorí o básnikoch a kalifoch. Hudobná skupina zo Seattlu sa nazýva Maktub.[35]
Kresťania na Strednom východe poznávajú u svojich moslimských susedov fatalizmus. Jezuita a antropológ Henry Habib-Ayrout v roku 1952 konštatoval, že mentalita egyptských roľníkov "má fatalistický a statický poriadok" a umožňuje roľníkom, aby neboli aktívni.[36] Sociologička Sania Hamady uvádza, že "Arab prejavuje dominujúcu vieru vo vplyv predurčenia a fatalizmu." Čerpá z toho priame dôsledky pre každodenný život, počnúc "zodpovednosť človeka za zlyhanie a úspech je postúpená hlavne Bohu, jednotlivec sa necíti byť nútený k práci kvôli tomu, aby získal pozemské ciele." Uzatvára, že výsledkom je, že "priemerný Arab má úplne neprezieravý pohľad na život."[37]
Niektorí moslimskí učenci tiež vnímajú fatalizmus. Iránsky ekonóm Jahangir Amuzegar postrehol "fatalistický ryso perzskej duše" a historik Homa Katouzian píše o iránskom "nepredstaviteľnom fatalizme."[38] Iracký sociológ Kanan Makiya konštatuje, že "extrémny fatalizmus ... môže byť charakteristický pre islamskú kultúru vo všeobecnosti."[39]
Výsledky výskumu a zistenia fatalizmu
Výsledky výskumu tieto názory potvrdzujú. V ankete uskutočnenej u 347 amerických moslimov súhlasilo 33 percent s výrokom "Všetko v živote je určené Bohom"; 38 percent s "Boh nám dovoľuje, aby sme mali v živote určitú slobodnú cestu"; a iba 29 percent s "Boh nám dáva úplnú slobodu výberu."[40] Organizácia Pew Foundation sa v roku 2012 spytovala moslimov v dvadsiatich troch krajinách rozprestierajúcich sa od Bosny až po Indonéziu: "Veríte: v predurčenie alebo osud (Kismat/Qadar)?" a zistila široký rozsah fatalizmu:
Predurčnie, alebo osud... široko zahŕňa moslimov po celom svete. V 19 z 23 krajín, kde položili otázku, minimálne siedmi z desiatich moslimov odpovedali, že veria v osud.[41]
V štyroch z piatich regiónov, kde bola otázka položená, hovorí medián 90 percent o viere v osud. (Tabuľka 1.)
V ďalšej štúdii, z roku 2004 dotazník výskumného projektu World Values Survey ukázal, že moslimovia sú viac fatalistickí než kresťania, hoci len marginálne viac než ortodoxní kresťanskí Gréci, ale omnoho viac než protestanti. (Tabuľka 2 dolu).
Moslimovia vyjadrujú fatalizmus
Množstvo moslimov vyjadruje fatalistické názory. Zdokumentovanie niekoľkých príkladov:
Keď bol zanedbaný Saddám Husejn v decembri 2003 zajatý americkými jednotkami v diere v podzemí, to miestny prívrženec Dhaif Rayhan Mahmoud komentoval s horkosťou: "My moslimovia veríme iba v osud. Bola to Božia vôľa."[42] Na konci roka 2004, bagdadský zmenárnik na otázku, týkajúcu sa pretrvávajúceho náhodného násilia drásajúceho jeho mesto tiež poskytol fatalistický názor: "Musíme pokračovať v normálnom živote, pretože náš osud je v Božích rukách. Sám Boh rozhodne."[43]
Desaťročia nehospodárnosti s vodou ponechalo rieku Shatt al-Arab, sútokTigrisu a Eufratu v stave ekologickej katastrofy; pripočítajme ďalšie problémy, slaná voda z Perzského zálivu zasahuje omnoho viac do rieky než kedykoľvek predtým. Ako vysvetľujú New York Times, "spustošilo to sladkovodný rybolov, chov hospodárskych zvierat, plodiny a háje ďatlových paliem, ktoré kedysi túto oblasť preslávili, čo donútilo desaťtisíce farmárov k migrácii." A ako odpovedala iracká vláda na túto katastrofu, zapríčinenú človekom? "Nemôžeme kontrolovať to, čo robí Boh," povedal námestník riaditeľa vodných zdrojov v Basre, znelo to skôr ako od poisťovacieho znalca.[44]
Nie je prekvapením, že fatalizmus je široko rozšírený v podmienkach vojny. Americký moslim chystajúci sa pripojiť k mudžahedínom v Bosne vyhlásil: "Všetky naše osudy sú už napísané. Náš čas smrti je taktiež napísaný."[45] Sprievodca v alžírskom vlaku, ktorého často napádali islamistickí rebeli, na otázku, či sa obával o svoj život, odpovedal: "My moslimovia veríme v osud. Takže či zomrieme vo svojich posteliach alebo v tomto vlaku, na svojom konci je to to isté."[46] Fatih Çoban, 33 ročný člen súkromnej ochranky sa viezol v metre v Istanbule, pričom ho vážne zranila kovová tyč, pravdepodobne zo staveniska, hodená cez okno vozňa, prepichla mu telo a prebodla boky. Rodina nebude požadovať právnu nápravu od orgánov metra, pretože ich otec vysvetlil, že "Je to Božia vôľa. Všetko, čo je napísané vo vašom osude, sa vám stane."[47]
Fatalizmus má zjavné čaro pre tých, ktorí sa zapájajú do hanebnej alebo neprijateľnej činnosti. Keď sa moslimského predavača pred továrňou na výrobu piva spýtali, ako sa jeho práca zmieruje s náboženstvom, odpovedal: "Čo môžem robiť? Všetko je už vopred napísané, a Boh mi pridelil prácu tu."[48] Niekoľko moslimských homosexuálov vzalo vážne hrozbu AIDS a ďalších prenosných pohlavných chorôb a jeden získal skúsenosť; ich zvyčajné myslenie je, "My sa nestaráme. Život a smrť je v rukách Božích."[49] "Heroín je napísaný v mojom osude," povedal pakistánsky narkoman, s ihlou zapichnutou v ramene a modlitebnou čiapkou na svojej hlave. "Nikto nemôže zmeniť rozhodnutie osudu."[50]
Moslimovia žijúci na Západe tiež vyjadrujú takéto pocity. Turecká študentka v Paríži uvoľnene hovorí o sebe ako o "fatalistke."[51] Po havárii lietadla EgyptAir blízko New Yorku povedal imám Ghazi Khankan z Islamského centra vo Westbury, N.Y., že ako moslimom "Nám bolo prikázané, aby sme boli trpezliví čo najviac, ako je to možné, od chvíle, keď sme sa narodili. Boh vie, kedy sa chystáme zomrieť. Nie je to trest, je to osud."[52] Zatiaľ čo sa podľa správy frátera Alaina René Arbeza kresťanskí väzni vo Švajčiarsku snažia pochopiť, čo ich priviedlo do väzenia, moslimovia "zvyčajne odpovedajú fatalistickým spôsobom, pretože všetko čo sa stalo, bolo prianím Boha."[53]
Učenci nekonštatujú fatalizmus
Napriek tomuto množstvu dôkazov súčasní učenci na Blízkom východe v prevažnej miere nesúhlasia s predstavou, že moslimovia sú neprimerane fatalistickí. Historik R. Stephen Humphreys znevažuje tých "Európskych komentátorov zo začiatku dvadsiateho storočia", ktorí
hovorili o rezignácii a pasivite moslimských národov, demprimovaných snahách proste si udržať inštitúcie a hodnoty zásadné pre islamský spôsob života, ktoré si všímali u moslimských národov. Je absurdné, ako sa teraz zdá, pretože v priebehu desaťročí mnohí vplyvní zahraniční "experti" tvrdili, že islam je neodmysliteľne náboženstvom fatalizmu a letargie, aj keď to samozrejme mohlo byť prerušované nepredvídateľnými, krátkymi a iracionálnymi výbuchmi násilia.[54]
Výsledky prieskumu, ktorý uskutočnil v polovici rokov 1960 v Egypte Hani Fakhouri mohli znamenať prvý úder: Zistil, že 90 percent roľníkov verilo, že sociálne postavenie človeka "je závislé od jeho vlastného úsilia" a len 10 percent si myslí, že je "výsledkom Božej vôle."[55] Antropologička Marcia C. Inhorn, ktorá študovala kvalitu života v Egypte, zisťuje, že
len preto, že život je "napísaný," nie sú ľudské bytosti pasívnymi bytosťami, zbavené možnosti výberu a vôle. Boh očakáva od ľudí, že budú uplatňovať jeho myšlienky, uskutočňovať výber, vrátane rozhodnutí o tom, ako viesť svoje životy.[56]
Olivier Roy píše o obyčajnom Afgáncovi:
Ďaleko od toho, aby bol uväznený úzkym obmedzovaním náboženstva naplneného pocitom fatalizmu, nachádza roľník v tom istom náboženstve [islam] užitočný nástroj analýzy, možnosti porovnávania jednej veci s druhou a vytvárania zmyslu svojho vlastného osobného vesmíru.[57]
Islam: Gary S. Gregg, profesor psychológie, rozdrvil poňatie islamského fatalizmu a jeho vplyvu na plodenie nečinnosti a zastavovanie rozvoja. Tento názor pripisuje západným diplomatom a správcom v krajinách s moslimskou majoritou, ktorí
ventilujú svoju frustráciu tempom pokroku na náboženský "fatalizmus," ktorý ju považujú za hlboko zakorenenú kultúrnu alebo psychologickú črtu. Takmer v každom hlavnom meste sa koná kokteil párty alebo pivná párty Mierových zborov, kde vystúpia jeden či dva hlasy zo zo šumu rozhovoru a vyslovia: "Títo ľudia sú takí zvyknutí sedieť a čakať na to, kým Boh urobí veci, ktoré oni sami neurobia a nepomôžu sami sebe."
Inými slovami, tvrdí Gregg, Západniari chybne interpretujú "nasýtenosť každodenného života Božou mocou," ktorá je pre nich niečím neznámym, ako fatalizmus. Túto domnelú charakteristiku považujú za irelevantnú až nedostatočne vyvinutú:
Ako uznáva väčšina učencov, islam je pozoruhodne flexibilný, a rovnako "čestný", má rôzne formy v rámci regiónu, obce, či dokonca jednotlivej rodiny. Podobne ako iné náboženstvá môže byť islam vyzývaný k obhajobe, oponovať modernizácii, ospravedlňovať alebo odsudzovať násilie, obviňovať tyranskú vládu alebo zastrieť ju legitímnosťou. Či už mobilizuje iniciatívu alebo obhajuje rezignáciu, vyzerá to, že závisí hlavne od prítomnosti alebo neprítomnosti skutočnej priaznivej doby.
Gregg prichádza k záveru, že fatalizmus
nehrá väčšiu úlohu v islame než v hinduizme, budhizme, konfucionizme alebo kresťanstve; ani nie je viac povahovou vlastnosťou Arabov než iných národov. A nespomaľuje vývoj v MENA [Blízky východ a Severná Afrika] viac než v Ázii.[58]
História: Sociológ Gabriel A. Acevedo sa ponosuje, že "Islam bol dlho spájaný so špecifickou nálepkou extrémneho fatalizmu, že je príliš často predstavovaný ako iracionálny a fanatický" a snaží sa toto spojenie vyvrátiť. Pristupuje k tejto téme nepriamo, pýta sa, či je "možné predikovať, že objem západného vplyvu na krajinu ovplyvní úroveň fatalizmu tohto národa"; inými slovami, opadne fatalizmus pod zvyšujúcim sa vplyvom Západu? Hľadá odpovede v množstve veľkých prieskumov; podľa jeho interpretácie ukazujú absenciu korelácie medzi modernitou a fatalizmom. Napríklad indonézski kresťania vykazujú v každodennom živote viac fatalizmu než indonézski moslimovia; väčšina populácie Turecka ovplyvnenej Západom je rovnako fatalistická ako menej vesternizovaná populácia Saudskej Arábie. Všeobecnejšie povedané, zisťuje, že s výnimkou Indie ostatné krajiny "nevykazujú štatistickú významnosť vplyvu toho, že je niekto moslim, v porovnaní s inými náboženskými skupinami v danej krajine."
Na základe toho prichádza Acevedo k záveru, že neexistuje spojenie medzi fatalizmom a islamom. Ponúka dve odlišné (a protichodné) vysvetlenia: "To, čo je pomýlené v pojme 'Islamský fatalizmus' môže byť najlepšie interpretované ako väčšia akceptancia centrálnej autority a zrieknutie sa životných výsledkov v prospech všemocného Božstva." V závere prináša žargónom naplnené postrehy:
je potrebné znovu vytvoriť pojem fatalizmus ako multidimenzionálnu kognitívnu orientáciu, ktorá zahŕňa pocity vnímania osobnej kontroly, ako aj kultúrou ovplyvnenú orientáciu, ktorá smeruje ku kozmologickým silám ako zdroju zvládnutia životných výsledkov.[59]
Inými slovami, to, čo bolo označené ako "fatalizmus", nie je výsledkom viery, ale politických okolností a hlbokého náboženského cítenia. Sú navzájom spojené s neprekonateľnou silou: Bohom nad človekom alebo tyranmi nad subjektami.
Islamská religiozita ako príčina
 Prieskum Pew zistil koreláciu medzi moslimskou zbožnosťou a fatalizmom, populárna islamská webová stránka Allah al-Jalil: Islamské citáty & pripomienky, ponúka moslimom vyššie uvedené rady. Islamisti však predstavujú extrémne aktívny typ islamu, bránia sa akémukoľvek spojeniu medzi islamom a fatalizmom, ktoré by mohlo brániť akciám revolucionárov, džihádistovs, martýrov a samovražedných teroristov. |
Poézia tohto obdobia naznačuje, že prostredie, v ktorom sa islam vyvíjal, obsahovalo silné prvky fatalistického myslenia.[60] Pojem vecí, ktoré sú "napísané", existoval už pred časmi Mohameda,[61] a poézia obsahovala zmienky o prideľovaní, ktoré Boh dáva každému človeku.[62]
Korán obsahuje mnoho fatalistických pasáží[63], rovnako ako mnohé hadithy (výroky a činy pripisované Mohamedovi).[64] Vzory z Koránu:
Duša nemôže zomrieť bez Božej vôle, termín je stanovený ako nápis. (3:145).
Všetci ľudia majú určený čas, a keď príde koniec tohto času, nemôžu ho ani predĺžiť, ani urýchliť. (7:34)
Nič sa s nami nestane okrem toho, čo nám Boh prikázal. (9:51)
Tých, ktorí veria, Boh posilní pevným slovom, na tomto svete aj na onom svete; ale nespravodlivosť vedie na scestie [na tomto svete I na onom svete]. Boh urobí to, čo chce on. (14:27)
Boh vedie tých, ktorí si prajú byť vedení. (28:56)
Ak by sme to my chceli, mohli by sme každej duši priniesť jej poučenie. (32:13)
Boh dovolí zblúdiť, komu chce, a vedie toho, koho chce. (35:8)
Žiadne nešťastie sa nemôže stať na zemi alebo vo vašich dušiach, ale je zaznamenané v knihe ešte pred tým, než sme ho spôsobili. (57:22)
Ale vy nechcete nič okrem toho, čo chce Boh; pretože Boh je plný poznania a múdrosti. (76:30)
Nemecký sociológ Max Weber vnímal priame spojenie medzi islamským dôrazom na Božiu všemohúcnosť a Jeho priamu kontrolu nad ľuďmi: "Islamská viera v predurčenie jednoducho predpokladá fatalistické charakteristiky vo viere más."[65] Prieskum Pew zistil koreláciu medzi moslimskou zbožnosťou a fatalizmom:
Viera v osud sa líši podľa úrovne náboženskej oddanosti. V siedmich z 23 krajín, kde bola položená otázka možno u tých, ktorí sú viac nábožensky oddaní, viac predpokladať vieru v osud. Ukážkovým príkladom je Kosovo, kde 59% tých, ktorí sa modlia niekoľkokrát denne, verí v osud, v porovnaní s 36% tých, ktorí sa modlia menej často.[66]
Iné verše Koránu sú však v rozpore s fatalistickým pohľadom, pretože vyzývajú k osobnej zodpovednosti:
Boh nerobí ľudí zlými, ale sú to samotní ľudia, ktorí páchajú zlo. (10:44)
Boh nemení postavenie ľudí dovtedy, kým to oni nezmenia vo svojich dušiach. (13:11)
Nevedia neveriaci, že ak potešia Boha, on povedie všetkých mužov? (13:31)
Podobným spôsobom arabské príslovia často naznačujú ducha, ktorý je všetkým, ale je pasívny:
"Ktokoľvek namáhavo pracuje, dosiahne to."
"Ten, kto nezasial, nebude žať."
"Najprv si veci premysli, potom sa spoliehaj na Boha."
Islamisti predstavujú nanajvýš aktivistický typ islamu. Samozrejme hlučne oponujú voči akémukoľvek spojeniu medzi islamom a fatalizmom, ktoré by mohlo brániť akciám revolucionárov, džihádistov, martýrov a samovražedných teroristov. Muzammil Siddiqi, imám z Los Angeles vysvetľuje:
Nepoužívame v islame slovo "osud" . Slovo "osud" znamená "moc, ktorá určuje výsledok udalostí ešte pred tým, ako sa stanú." Niektorí ľudia veria v osud ako v nezávislú a neviditeľnú silu, ktorá riadi ich osudy. Takíto ľudia sa nazývajú "fatalisti." Moslim nie je fatalistickým človekom. Moslimovia veria v Allaha a jedine Allah má moc predurčiť čokoľvek.[67]
Vo všeobecnosti sa Korán, ďalšie islamské spisy a národná múdrosť prikláňajú k fatalizmu, ale poskytujú nekonzistentnú správu.
Despotizmus ako príčina
Na iránskom tvrdení, že fatalizmus je "filozofiou vymyslenou kňazmi na kráľovských dvoroch na ospravedlnenie zločinov , ktoré vykonávajú skorumpovaní moslimskí vodcovia" je niečo pravdy, pretože vládcovia využili fatalistickú tému pre svoje výhody: Fatalizmus tým, že bráni iniciatíve, spôsobuje, že si môžu ľahšie udržať svoju vládu. V týchto líniách vysvetľuje americká Colliers Encyclopedia, že fatalizmus je výsledkom "teologickej prázdnoty, ktorá dostihla moslimov v dôsledku sociálneho a politického úpadku."[68]
Fatalizmus bol prijatý prvou moslimskou dynastiou Umayyad, pre ktorú znamenal praktickú implikáciu, zabránenie povstaní proti ich právomoci. A tak to zostalo v priebehu rokov, keď vládcovia dúfali, že fatalistické poňatie by mohlo splodiť politickú pasivitu s ohľadom na výzvy života a rozhodnutia vládcov. Abu Khalil konštatuje, že "prístupy moslimsko/arabských vládcov v minulej aj súčasnej arabskej histórii zamerané na racionalizáciu porážky a zlyhania rezortov na čisté Jabriyah sa stali typickými až k bodu prediktability."[69]
Ich podpora dáva Koránu dostatok sily na víťazstvo. Vychádzajúc z histórie fatalizmu, poznamenáva Abu Khalil, že "Zatiaľ čo história islamského myslenia bola svedkom boja medzi tými, ktorí verili v slobodnú vôľu a tými, ktorí verili v nevyhnutnosť osudu ... táto druhá škola sa stala dominantnou na základe politickej podpory, ktorú získala od rozličných islamských vlád."[70]
Kismet získal podľa správy C.E. Boswortha v Encyclopedia of Islam svoje označenie v Osmanskej ríši
ako všeobecný postoj fatalizmu, rezignovaného prijímania rán a úderov osudu. ...Ovzdušie populárnej viery v osud a náhodu možno dobre vidieť v mnohých príbehoch Thousand and One Nights (Tisíc a jednej noci) a vo veľkej časti perzsko-tureckej moralistickej literatúry.[71]
Moderní vládcovia považujú reč fatalizmu za o nič menej užitočnú, a často sa jej dovolávajú. Egyptský Gamal Abdul Násir pravidelne odmietal nepríjemný vývoj ako nezvratný osud, dokonca hoci on sám spájal svoje vlastné rozhodnutia s nevyhnutným osudom, aby tak podporil prijatie jedného, a zabránil odporu voči inému. Po tom, ako Izrael v júni 1967 porazil egyptské ozbrojené sily, uchýlil sa k arabskému prísloviu ("Opatrnosť nezmení beh osudu") a k domácej analógii ("Ako muž, ktorého na ulici zrazilo auto").[72] Týmto sa Násir snažil zbaviť svoju vládu viny a signalizoval, že nemohla urobiť nič iné než to, čo urobila. Rovnako po svojej porážke v roku 1967, jordánsky kráľ Husajn povedal svojim poddaným,
Ak ste neboli odmenení slávou, nebolo to preto, že by vám chýbala odvaha, ale preto, že to bola Božia vôľa.[73]
 Moderní vládcoviapovažujú reč fatalizmu za užitočnú a často ju využívajú. Po strašnej porážke egyptskej armády v júni 1967 sa prezident Gamal Abdul Násir uchýlil k arabskému prísloviu: "Opatrnosť nezmení beh osudu." |
Keď sa výboje Saddáma Husajna v rokoch 1990-91 v Kuvajte skončili podobnou potupou, tiež sa uchýlil k podobnému jazyku, dramaticky prevracal desaťročia búrlivého, sekulárneho presadzovania kontroly nad osudom človeka.[74] Ospravedlňujúco vysvetľoval, prečo jeho diplomacia tak biedne zlyhala a iracké sily čelili takej širokej koalícii: "Mnohí svetoví vodcovia nás môžu považovať za fatalistických, pretože od nich neočakávame nič dobré v rámci humanitárnych štandardov."[75] Jeho hovorca Tárik Azíz popisoval názory irackého vedenia (čítaj: Saddám Husajn) ako "fatalistické", naznačujúc, že tento postoj by mohol byť skutočný.[76]
Husní Mubarak v roku 2006 reagoval na potopenie egyptskej lode Al Salam Boccaccio 98 a na skutočnosť, že sa utopilo viac ako tisíc a možno až 1 400 cestujúcich a posádky tým, že Egypťania vždy akceptovali ruku Božiu. Požiadal tiež Všemohúceho, aby prijal utopených ako martýrov.[77] Vojenský vládca Gambie, Yahya Jammeh predvádzal "islamský fatalizmus" a neustále odpovedal na otázky o jeho zámere kandidovať vo voľbe s vyhlásením "Je to v rukách Božích."[78]
Ak tieto príklady ukazujú na inštrumentálne využívanie fatalistickej rétoriky vodcov, iné známky naznačujú, že sú skutočné. Je to zdôraznené najmä v diskusiách o ich vlastnej smrti: Saudský kráľ Faisal podľa Davida Holdena a Richarda Johnsa veril, že "jeho smrť bola predurčená presne na sekundu toho dňa, ako to určil Allah. Toto čiastočne vysvetľuje jeho opovrhovanie bezpečnostnými pravidlami vo všeobecnosti. Dráždili ho stráže, ktoré považoval za zbytočnú príťaž."[79] Tento nedostatok ochrany umožnil jeho príbuznému v roku 1975 spáchať naňho atentát.
Je zaujímavé, že tento postoj sa mohol rozšíriť aj na kresťana z Blízkeho východu, akým bol vtedajší minister pre zahraničné záležitosti Butrus Butrus Gálí. Po tom, ako ho v auguste 1979 varovali, že Palestínčania sa ho pokúsia zabiť, odpovedal vyhlásením, že "dátum človeka je napísaný," a nemôže s tým urobiť nič..[80] Jásir Arafat použil podobný jazyk, keď hovoril o svojej smrti: "Keď budem na rade, nikto to nebude môcť zastaviť. Je to súčasť môjho náboženstva."[81]
Ak aj vládcovia niekedy používajú fatalizmus ako nástroj, inokedy sa zdá, že v to naozaj veria.
Moslimský aktivizmus
 Vládcovia, ktorí očakávali politickú pasivitu moslimov sa stretli so skutočným prekvapením: moslimské masy často podnikali dôrazné akcie. Demonštrácia proti Mohamedovi Morsimu v júni 2013 po celom Egypte bola najväčšou jedinečnou politickou udalosťou v ľudskej histórii, zúčastnili sa jej milióny protestujúcich. |
Záznamy z histórie ukazujú, že vládcovia, ktorí očakávajú od moslimov politickú pasivitu často čelia náhlemu prekvapeniu: Moslimské masy často konali veľmi aktívne.
Po Prvej svetovej vojne západní správcovia predpokladali, že Turci sa podriadia spojeneckej dominancii s tým, čo jeden predstaviteľ britského Ministerstva zahraničných vecí nazval "trucovitý fatalizmus." Tento predpoklad bol ale chybný: "Vojna sa, pokiaľ ide o vodcov CUP [t.j. the Mladí Turkovia], ešte neskončila, boli znepokojení a " tvrdo (a úspešne) bojovali za to, aby sa Európanov zbavili.[82]
Posledný iránsky šach Mohammed Rezá Pahlaví veril vo fatalizmus svojich poddaných. Podľa amerického diplomata umiestneného v Iráne Johna Stempela "Tendencia väčšiny moslimov preberať fatalistický pohľad na život ... bola úhľadne votkaná do filozofie šachovej vlády, považovala vládcu za aktívneho ... a národ za pasívny."[83] Tvrdo sa zo svojej chyby poučil v rokoch 1978-79, keď prišiel o trón po celoštátnej revolúcii. Amuzegar prišiel v knihe o tej istej revolúcii prekvapujúco k pozorovaniu "fatalistickej črty".
Aj arabsko-izraelský konflikt vyvracia klišé o fatalizme. Izraelské jednotky porazili svojich arabských nepriateľov na bojovom poli v rokoch in 1948-49, 1956, 1967, 1970, a 1982, potom znovu v roku 2006, 2008-09, 2012, a 2014. Napriek tomu Arabi, hluchí k voči jasnému posolstvu o týchto porážkach, vo svojom boji proti izraelskému štátu pokračujú. Tieto záznamy v priebehu troch generácií sotva naznačujú ľudí, ktorí prijímajú všetko, čo im nadelí osud.
V Egypte viedol v roku 1977 nárast ceny chleba k potravinovým nepokojom. V Iraku po tom, ako brutálny režim Saddáma Husajna v roku 1991 prechodne prežíval, vypuklo v celej krajine povstanie. Arabské nepokoje, ktoré sa začali koncom roku 2010 rýchlo zvrhli vládcov v štyroch krajinách—Tunisku, Egypte, Líbyi a Jemene—a viedli k občianskej vojne v Sýrii.
Saudské úrady možno obviňovali z nešťastia na púti hajj osud, ale inokedy riešili problémy spôsobom, ktorý nepostrádal zmysel. Na inváziu Saddáma Husajna do Kuvajtu neodpovedali šomraním o "Božej vôli", ale pozvali milióny zahraničných vojenských jednotiek na porážku irackého tyrana. Synovec, ktorý zavraždil kráľa Faisala zo Saudskej Arábie tvrdil, že vykonával vôľu Božiu, ale sudcovia mu dali zoťať hlavu za "úmyselnú a vopred premyslenú vraždu."[84] Prudký pokles cien ropy koncom roku 2008 spôsobil, že Saudi energeticky organizovali zahraničných expertov, aby sa znížila produkcia. Dvojitá hrozba iránskeho jadrového budovania a americké štiepenie v roku 2014 spôsobilo, že saudské vedenie udržiavalo vysokú produkciu, aby tak redukovalo ceny energií. V roku 2015 nový saudský kráľ vstúpil do vojny s Jemenom. Takéto príklady môžu byť znásobené stonásobne, a každý z nich vyvracia predstavu o pasivite a prijímaní údelu jednotlivcom.
Nakoniec, dva výrazné príklady: Iránskej revolúcie sa zúčastnilo omnoho vyššie percento populácie, než Francúzskej, Ruskej či Čínskej revolúcie. Demonštrácie proti Mohamedovi Morsimu v júni 2013 boli tou najväčšou jedinečnou politickou udalosťou v ľudskej histórii, zúčastnili sa ich milióny protestujúcich.[85]
Zdôvodňovanie, pokiaľ ide o aktivizmus
Ak tieto záznamy o aktivizme vyvracajú povesť fatalizmu, prívrženci tohto vysvetlenia to môžu šikovne pripisovať hyperaktivizmu; robia to tak, že ho považujú za bezpečnostný ventil. Catholic Encyclopedia (Katolícka encyklopédia) vysvetľuje, že "letargická a nečinná [tendencia] vo vzťahu k bežným životným činnostiam" je v kontraste k "bezstarostnosti v prípade nebezpečenstva, ktorá sa ukázala ako cenný prvok vojenskej povahy ľudí." Iracký analytik Kanan Makiya uvádza, že "Myšlienka podriadenia sa Božej vôli je pasívnym náprotivkom hľadania martýrstva v Jeho dôvodoch."[86] Egyptský žurnalista Abdel-Halim Qandil, hovorí o svojich spoluobčanoch:
U Egypťanov je hlboko zakorenené presvedčenie, že politika je mimo rozsahu ich záujmov. Je pravda, že Egypťania ticho znášajú útlak počas dlhého času. Ale keď toho majú dosť, vybuchnú ako cyklón.[87]
Naopak, Gary Gregg hovorí o "jednom z pokrokovejších mužov" v marockom meste, ktorý vybudoval kaviareň pre turistov, len aby si ju privlastnil vládny úradník. Ale po odznení jeho zúrivosti, keď si uvedomil, že nemôže vyhrať, rádoby vlastník kaviarne postupne rezignoval s horkým šomraním: "Maktub, maktub." Gregg z toho vyvodzuje, že "otvorenie príležitosti plodí druh na úspech orientovanej 'moslimskej mravoučnej religiozity; uzavretie príležitosti plodí rezignáciu na útechu fatalizmu." Inými slovami, rezignácia sa pomaly vkráda vtedy, keď je príležitosť zatvorená
Táto definícia fatalizmu však umožňuje oboje: Moslimovia sú fatalistickí, či už v pokoji, alebo nie, či sú pasívni alebo aktívni. To robí tézu islamského fatalizmu adaptabilnou na všetky možnosti a znamená, že nemôže byť vyvrátená. Nie je to učenosť ani sociálna veda. Skôr ide o sémantický trik. Ak môže fatalizmus znamenať sám seba I svoj opak, jeho užitočnosť ako analytického nástroja mizne. Fatalistickí ľudia pasívne prijímajú svoj údel a strpia všetku tyraniu a brutalitu ako svoj osud. Podľa definície teda ľudia, ktorí sa vzbúria, nie sú fatalisti.
Záver: Fatalizmus a jeho opak
Fatalizmus koexistuje s mocnými prúdmi moslimského aktivizmu, energie a činov. Von Grunebaum hovorí o tomto dvojakom dedičstve:
Moslim sa zvyčajne podriaďuje v úlohách, ktoré mu uloží vyššia sila. Je si vedomý prechodného charakteru ľudskej moci a má sklon minimalizovať jej konečný vplyv. Na druhej strane, pohľad na nespočetné rebélie v moslimských krajinách ukazuje, že podvolenie sa veriacich má veľmi jednoznačné a úzke hranice. Avšak po častom sklamaní svojich očakávaní bol ľud vždy pripravený bojovať za svoju vec, namiesto pasívneho vyčkávania na vopred určený výsledok. Takže sa zdá byť veľmi sporné, či "fatalizmus" môže byť v skutočnosti popisovaný ako spomaľujúca sila v politike.[88]
Alebo, ako to autor napísal o pre-modernom živote v roku 1983:
Hoci sa moslimské subjekty často odvolávali na arabský termín ra'iya (tendencia kŕdľa), s poukázaním na ich pasivitu by bolo výstižnejšie vidieť ich ako dobytok, ktorý je za normálnych okolností kľudný a spokojný, sa niekedy vzbúri proti autoritám a vyvolá masovú paniku. K odmietnutiu [tradičného poriadku] prichádza zriedka, v momentoch extrémnej krízy, ale často to stačí na to, aby moslimským vládcom nahnalo strach.[89]
V krátkosi je "fatalizmus,"zjednodušenou redukciou komplexnej moslimskej reality. Áno, je tu neúmerne fatalistický sklon (zistili to prieskumy Pew); nevynímajúc skepticizmus sociálnych vied, že sa fatalizmus môže javiť ako viac prevládajúci medzi moslimami, než u iných národov. Sú tu však aj protikladné záznamy hyperaktivizmu (symbolizované prípadmi v Iráne a Egypte). Ich mix je nepredvídateľný. Vidieť len polovicu orazu deformuje celok. Fatalizmus nepomáha vysvetliť moslimský život. Termín by mal byť vyradený z analýzy.
[1] Citované Robertom Fiskom v The Independent (London), June 18, 2000; Halim Barakat, "Beyond the Always and the Never: A Critique of Social Psychological Interpretations of Arab Society and Culture," in Theory, Politics and the Arab World: Critical Responses, ed. Hisham Sharabi (New York: Routledge, 1990), pp. 147-50; idem, The Arab World: Society, Culture, and State (Berkeley: University of California Press, 1993), pp. 191-4.
[2] Associated Press, September 13, 2015.
[3] The Washington Post, Feb. 1, 2004.
[4] Saudi Press Agency, July 3, 1990.
[5] Hans Wehr, A Dictionary of Modern Written Arabic (Wiesbaden: Otto Harrassowitz, 1974), p. 763. The Qur'an does not use the word qisma in the sense of "fate."
[6] Encyclopaedia of Islam, 2nd ed., s.v. "qisma."
[7] Radio Tehran, July 4, 1990.
[8] Kayhan International (Tehran), July 9, 1990.
[9] Ibid., July 7, 1990.
[10] Resalat (Tehran), July 5, 1990. Punctuation as in the original. Fahd does not appear to have uttered the sentence attributed to him here.
[11] Saudi Press Agency, July 9, 1990.
[12] The Independent (London), July 12, 1990.
[13] Helmer Ringgren, "Islamic Fatalism," in Helmer Ringgren, ed., Fatalistic Beliefs in Religion, Folklore, and Literature (Stockholm: Almqvist and Wiksell, 1967), pp. 52-62; Maria De Cillis, Free Will and Predestination in Islamic Thought: Theoretical Compromises in the Works of Avicenna, al-Ghazali and Ibn 'Arabi (Oxford: Routledge, 2013).
[14] W. Montgomery Watt, Free Will and Predestination in Early Islam (London: Luzac, 1948).
[15] W. Montgomery Watt, The Encyclopaedia of Islam, 2d ed., s.v. "Djahmiyya."
[16] Bernard Lewis, The Middle East: A Brief History of the Last 2,000 Years (New York: Scribner, 1996), p. 16.
[17] As'ad Abu Khalil, "Al-Jabriyyah in the Political Discourse of Jamal 'Abd al-Nasir and Saddam Husayn: The Rationalization of Defeat," The Muslim World, July-Oct. 1994, p. 241.
[18] Ulrich Schoen, Determination und Freiheit im arabischen Denken heute: eine christliche Reflexion im Gespräch mit Naturwissenschaften und Islam (Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 1976); Mohammad M. al-Sha'rawi, Fate and Predestination, trans. Aisha Abdurrahman Bewley (London: Dar al-Taqwa, 1994).
[19] Dalya Cohen-Mor, A Matter of Fate: The Concept of Fate in the Arab World as Reflected in Modern Arabic Literature (New York: Oxford University Press, 2001).
[20] Louis Alexandre Olivier de Corancez, Histoire des wahabis; depuis leur origine jusqu'a la fin de 1809 (Paris: Chez Crapart, 1810), trans. by Eric Taber as The History of the Wahabis from Their Origin until the End of 1809 (Reading, Eng.: Garnet, 1995), p. 122. See also, pp. 24, 33.
[21] Edward William Lane, Manners and Customs of the Modern Egyptians (London: Dent, 1966; first published in 1860), p. 291.
[22] Oxford English Dictionary, s.v. "kismet."
[23] The Catholic Encyclopedia: An International Work of Reference on the Constitution, Doctrine, Discipline, and History of the Catholic Church (New York: Robert Appleton, 1909), vol. 5, s.v. "fatalism."
[24] Winston Churchill, The River War (London: Longmans, Green and Co., 1899), vol. II, pp. 248-50.
[25] T. E. Lawrence, Seven Pillars of Wisdom: A Triumph (Garden City, N.Y.: Doubleday, Doran and Co., 1935), pp. 38-9.
[26] "Paper on the Persian Social and Political Scene," quoted in Ervand Abrahamian, Khomeinism: Essays on the Islamic Republic (Berkeley: University of California Press, 1993), p. 115.
[27] Anthony Cave Brown Oil, God, and Gold: The Story of Aramco and the Saudi Kings (Boston: Houghton Mifflin, 1999), p. 147.
[28] Hilma Granqvist, Birth and Childhood among the Arabs: Studies in a Muhammadan Village in Palestine (Helsinki: Söderström, 1947), p. 177.
[29] G.E. von Grunebaum, Islam: Essays in the Nature and Growth of a Cultural Tradition, 2d ed. (London: Routledge and Kegan Paul, 1961), p. 70.
[30] Morroe Berger, The Arab World Today (Garden City, N.Y.: Anchor, 1964), p. 156.
[31] Raphael Patai, The Arab Mind (New York: Charles Scribner's Sons, 1976), pp. 148, 310.
[32] Pat Robertson, speaking on The 700 Club, Oct. 20 1994, compiled by People for the American Way, Washington, D.C.
[33] David B. Burrell, "The Pillars of Islamic faith: What We Should Know and Why," Commonweal, Jan. 31, 1997.
[34] Agatha Christie, They Came to Baghdad (London: Fontana, 1954), p. 34.
[35] Gene Johnson, "Seattle's Maktub is movin' on up," July 19, 2003. For more information, see maktub.com.
[36] Henry Habib-Ayrout, Fellahs d'Egypte (Cairo: Editions du Sphynx, 1952), p. 170.
[37] Sania Hamady, Temperament and Character of the Arabs (New York: Twayne, 1960), pp. 185, 213, 187.
[38] Jahangir Amuzegar, The Dynamics of the Iranian Revolution: The Pahlavis' Triumph and Tragedy (Albany: State University of New York Press, 1991), p. 91; Homa Katouzian, The Political Economy of Modern Iran: Despotism and Pseudo-Modernism, 1926-1979 (New York: New York University Press, 1981), p. 65.
[39] Samir al-Khalil [pseud. of Kanan Makiya], Republic of Fear: The Politics of Modern Iraq (Berkeley: University of California Press, 1989), p. 100.
[40] Yvonne Yazbeck Haddad and Adair T. Lummis, Islamic Values in the United States (New York: Oxford University Press, 1987), p. 25.
[41] The World' s Muslims: Unity and Diversity, Pew Forum on Religion & Public Life, Washington, D.C., Aug. 9, 2012, p. 41.
[42] Associated Press, Dec. 16, 2003.
[43] Agence France-Presse, Dec. 31, 2004; Middle East Online (London), Dec. 31, 2004.
[44] The New York Times, June 12, 2010.
[45] Muzaffar Haleem and Betty Bowman, The Sun Is Rising in the West: New Muslims Tell about Their Journey to Islam (Beltsville, Md.: Amana, 1420/1999), p. 29.
[46] The New York Times, Mar. 13, 1999.
[47] Today's Zaman (Istanbul), Sept. 29, 2014.
[48] Karim El-Gawhary, "Religious Ferment(ation)," Middle East Report, Summer 1999, p. 15.
[49] Stephen O. Murray and Will Roscoe, eds., Islamic Homosexualities: Culture, History, and Literature (New York: New York University Press, 1997), p. 274.
[50] The New York Times, Apr. 19, 2000.
[51] Quoted in Herbert Mason, Memoir of a Friend: Louis Massignon (Notre Dame, Ind.: University of Notre Dame Press, 1988), p. 65.
[52] Associated Press, Oct. 31, 1999.
[53] Abbé Alain René Arbez, "Detenus Musulmans Dans Les Prisons Suisses: (Le Constat D'un Aumônier Catholique)," Commission of the Conference of Swiss Bishops for Migrants, Mar. 31, 2000.
[54] R. Stephen Humphreys, Between Memory and Desire: The Middle East in a Troubled Age (Berkeley: University of California Press, 1999), pp. 186-7.
[55] Hani Fakhouri, Kafr el-Elow: An Egyptian Village in Transition (New York: Holt, Rinehart and Winston, 1972), p. 41.
[56] Marcia C. Inhorn, Infertility and Patriarchy: The Cultural Politics of Gender and Family Life in Egypt (Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 1996), p. 78.
[57] Olivier Roy, Islam and Resistance in Afghanistan, trans. by First Edition (Cambridge, Eng.: Cambridge University Press, 1986), p. 34.
[58] Gary S. Gregg, The Middle East: A Cultural Psychology (New York: Oxford University Press, 2005), pp. 30-3.
[59] Gabriel A. Acevedo, "Islamic Fatalism and the Clash of Civilizations: An Appraisal of a Contentious and Dubious Theory," Social Forces, 86 (2008): 1711-52.
[60] Helmer Ringgren, Studies in Arabian Fatalism (Uppsala: A.-B. Lundequistska, 1955).
[61] Abu Khalil, "Al-Jabriyyah," p. 242.
[62] Ibid., p. 243.
[63] For a listing, see Saleh Soubhy, Pèlerinage à la Mecque et a Médine (Cairo: Imprimerie Nationale, 1894), p. 15.
[64] Abu Khalil, "Al-Jabriyyah," p. 243.
[65] Max Weber, Economy and Society: An Outline of Interpretive Sociology, Guenther Roth and Claus Wittich, eds. (Berkeley: University of California Press, 1978), p. 575.
[66] The World' s Muslims: Unity and Diversity, p. 61.
[67] "Fate or Free Will, Nature or Nurture," OnIslam.net (Doha), Aug. 16, 2003.
[68] Colliers Encyclopedia on CD-ROM, r.v. "kismet"; Encarta Encyclopedia, accessed 6/4/15, s.v. "kismaayo."
[69] Abu Khalil, "Al-Jabriyyah," p. 246.
[70] Ibid., pp. 243-4.
[71] Encyclopaedia of Islam, 2nd ed., "Kismet."
[72] Abu Khalil, "Al-Jabriyyah," p. 247.
[73] Michael B. Oren, Six Days of War: June 1967 and the Making of the Modern Middle East (New York: Oxford University Press, 2002), p. 310.
[74] Abu Khalil, "Al-Jabriyyah," pp. 249-55.
[75] Saddam Hussein, meeting with papal representative Cardinal Achille Silvestrini, May 3, 1993, on Republic of Iraq Radio, May 4, 1993.
[76] Quoted in Ghazi A. Algosaibi, The Gulf Crisis: An Attempt to Understand (New York: Kegan Paul International, 1993), p. 38; Milton Viorst, Sandcastles: The Arabs in Search of the Modern World (New York: Alfred A. Knopf, 1994), p. 345.
[77] Eli Lake, "Egypt's Titanic Ups Pressure On Mubarak," The New York Sun, Feb. 6, 2006.
[78] Inter-Press Service (IPS, Rome), Sept. 24, 1996.
[79] David Holden and Richard Johns, The House of Saud: The Rise and Rule of the Most Powerful Dynasty in the Arab World (New York: Holt, Rinehart and Winston, 1981), p. 379.
[80] Boutros Boutros-Ghali, Egypt's Road to Jerusalem: A Diplomat's Story of the Struggle for Peace in the Middle East (New York: Random House, 1997), p. 264.
[81] Channel 1 Television (Jerusalem), Aug. 11, 1996.
[82] Nur Bilge Criss, Istanbul under Allied Occupation, 1918-1923 (Leiden: Brill, 1999), p. 4.
[83] John R. Stempel, Inside the Iranian Revolution (Bloomington: Indiana University Press, 1981), p. 13.
[84] Holden and Johns, The House of Saud, p. 383.
[85] The New York Times, June 30, 2013.
[86] Khalil, Republic of Fear, p. 100.
[87] Associated Press, Mar. 28, 2005.
[88] Von Grunebaum, Islam, p. 70.
[89] Daniel Pipes, In the Path of God: Islam and Political Power (New York: Basic Books, 1983), p. 63.
