Epidémia nedávnych vysoko profilovaných útokov moslimov v mene islamu – v Kanade, Izraeli, Nigérii, Austrálii, Pakistane a Francúzsku – vyvoláva zvyčajnú otázku: ako si to islamistickí páchatelia predstavujú, že vraždami zo cti, zabíjaním automobilom namiereným do chodcov, vraždením nemoslimských cestujúcich v autobuse, braním zákazníkov kaviarne ako rukojemníkov, alebo masakrovaním detí vojakov a karikaturistov dosiahnu svoj cieľ, ktorým je zavedenie islamského práva a budovanie kalifátu?
Logicky, ich násilie pomáha len v tom prípade, ak terorizujú svojich nepriateľov a nútia ich skloniť sa pred prianiami islamistov; veď predsa zastrašovanie je podstatou terorizmu. Islamistický terorizmus niekedy tento cieľ dosahuje. Napríklad, v záujme vyhnúť sa problémom, značný počet umelcov robil vlastnú cenzúru, pokiaľ ide o islam; a neschopná vláda odpovedala na útoky proti vlakovému systému v roku 2004 v Madride tým, že pomohla opozičnej strane vyhrať voľby, a potom stiahla španielske jednotky z Iraku.
Terorizmus však spravidla nevedie k zastrašovaniu, ale vyvoláva hnev a nepriateľstvo. Namiesto zastrašovania obyvateľstva zvyšuje uvedomenie a vyvoláva nenávisť k tomu, čo islamizmus spôsobuje, medzi moslimami aj nemoslimami. Tieto vysoko profilované akcie, namiesto toho, aby boli na prospech islamistickej veci, vyvolávajú násilie a škodia jej. Niekoľko významných príkladov:
- 11. november vytiahol islamizmus z tieňa, v ktorom prekvital, podnietil "vojnu proti teroru" pod americkým vedením a veľký nárast proti-islamských postojov;
- Masaker školákov v roku 2004 v Beslane popudil ruské postoje voči moslimom a pomohol Vladimírovi Putinovi upevniť moc;
- Bombový útok pri Bostonskom maratóne v roku 2013 uzavrel veľkú časť metropolitnej oblasti, čím poskytol miliónom pocítiť následky islamistického útlaku z prvej rujky.
- Zabitie dvanástich ľudí, ktoré sa udialo v stredu v Paríži, vytvorilo celonárodnú náladu vzdoru, ktorá uvrhla islamizmu do takej defenzívy, ako nikdy predtým. Ak na základe prvých hodín možno predvídať ďalší vývoj, bude významná časť francúzskych voličov požadovať účinnejšie opatrenia proti radikálnemu islamu.
 Obálka "Charlie Hebdo", časopisu, ktorý najviac rozhneval islamistov. |
Je iróniou, že teroristické činy nemajú tento kontraproduktívny účinok. Ak si vezmeme jeden z mnohých príkladov, keď egyptskí moslimovia popravili dvoch koptských kresťanov v roku 2013 v New Jersey, len málo ľudí tomu venovalo pozornosť a nasledovalo len málo hnevu. Kvôli neochote polície, politikov, tlače a profesorov, väčšina útokov v džihádistickom štýle takéhoto typu nebývala zverejňovaná, čím sa vyhlo nárastu anti-islamských postojov. (Je smutné, že tí, ktorí majú povinnosť chrániť, tak často zakrývajú pravdu.)
Ak je vysoko profilované násilie kontraproduktívne, prečo islamisti pretrvávajú pri takomto sebazničujúcom správaní? Z hnevu a kvôli dispozíciám k násiliu.
 Yusuf Ibrahim popravil dvoch egyptských kresťanov v New Jersey – a sotva si to niekto všimol. |
Hnev: Islamisti, špeciálne tí najextrémnejší, vyžarujú nepriateľstvo, žlčovitosť, zášť a závisť. Velebia obdobie stredoveku, keď boli moslimovia jedným z najbohatších, najvyspelejších a najmocnejších národov, a vysvetľujú pokles moslimov ako výsledok západnej duplicity a zrady. Len spravodlivou odplatou týmto intrigujúcimh križiakom a sionistom môžu moslimovia získať svoje právoplatné miesto cti a moci. Vyjadrenie hnevu sa stáva cieľom samo o sebe, vedie ku krátkozrakosti, neschopnosti plánovať, absencii strategického myslenia a pulzujúcej veľkoleposti.
Násilné dispozície: Islamisti jasajú vo svojom vnímaní priameho poznania Božej vôle, a preferujú násilie. Prinútiť nepriateľa, aby sa krčil od strachu, a potom mu dať ranu, je konečným snom islamistov, naplnením intenzívnej chorej vôle, triumfom nadradenosti islamu nad ostatnými náboženstvami a tými moslimami, ktorým chýba zapálenosť ich viery. Samovražedné bombové atentáty, vraždy v štýle podsvetia, a ďalšie akty groteskného vzájomného obviňovania vyjadrujú hlbokú túžbu po odplate.
V dlhodobom horizonte potom tieto akty násilia narobia islamistickej veci obrovské škody. A opačne, obete takéhoto násilia – približne 10 000 úmrtí počas 2 800 útokov len v samotnom v roku 2013 – nezomreli zbytočne, ale nevedomky obetovali svoje životy v strašnej vojne vôlí. Cielené atentáty, ako tento proti francúzskym karikaturistom, majú obrovský vplyv na verejnú mienku.
Súhrnne povedané, oddávanie sa vlastným vášňam a strategická neobratnosť sú charakteristickými znakmi islamistickej kampane. Katastrofa islamistického programu zodpovedá neobratnosti jeho taktiky. A tak prichádzam k záveru, že jeho osud bude rovnakou zaprášenou históriou, v akej možno nájsť aj fašizmus a komunizmus. Rovnako ako tieto dve totalitárstva, sľubuje strašlivú deštrukciu a mnohých mŕtvych ešte pred konečným zlyhaním. Vojna bude dlhá a bolestná, ale na jej konci, znovu, sily civilizácie porazia tieto barbarstvá.
Môže sa zdať, že nedávne vírenie bubnov terorizmu v mene islamu by mohlo pomôcť veci islamistov. V skutočnosti to približuje ich vec bližšie k zaslúženému kolapsu.
