Islamistická vláda sa až doteraz vyznačovala násilím a diktatúrou; mohla by sa vyvinúť do niečoho slušného?
Postavme to inak: v prípade, že brutalita Rúholláha Chomejního a Usáma bin Ládina ich označovala ako mužov včerajška a autokracia Recepa Tayyip Erdoğana a Mohamed Mursího z nich robí mužov dneška; môžu sa stať zajtrajší islamisti – moslimovia hľadajúci konzistentné a globálne uplatnenie islamského práva pod vládou kalifa – demokratickými a humánnymi?
Islamizmus sa výrazne vyvinul v priebehu posledných 13 rokov. Ešte nedávno, v roku 2001 znamenali jeho prívrženci to isté čo zločinci, teroristi a revolucionári. V tomto duchu som napísal tri dni po 9. septembri, že mnohí islmisti "majú mierumilovný vzhľad, ale každý z nich musí byť považovaný za potenciálneho vraha."
Tieto slová teraz, v čase, keď islamisti našli vo volebnej urne omnoho účinnejšie prostriedky na získanie moci, než sú zbrane, vyznievajú archaicky. Samozrejme, terorizmus a násilné donucovanie sa používa naďalej, vykonávajú ho barbarské skupiny ako ISIS a Boko Haram. Napriek tomu sú už v plnom prúde niektoré reformy islamu.
Na špici sa teraz nachádza otázka formy vlády: môžu islamisti prejsť nielen od terorizmu k politike, ale aj postúpiť od diktatúry k demokracii? Môžu eliminovať svoju vlastnú zdanlivo prirodzenú nadradenosť, bojachtivosť, nemorálnosť, mizogýniu a antisemitizmus? Medzi príklady, ktoré naznačujú zmeny, patria tieto:
V Turecku sa zdalo, že niekoľko kľúčových islamistov – predovšetkým Fethullah Gülen, vodca najvplyvnejšej islamistickej organizácie v krajine a prezident Abdullah Gül – sa vyvíjajú smerom preč od agresívnej diktaúry. Napríklad Gülen kritizoval úlohu tureckej vlády v incidente Mavi Marmara v roku 2010 namierenom proti Izraelu. Gülova ochota zaoberať sa protestnými akciami v Gezi Parku je v sympatickom kontraste so zúrivou odpoveďou premiéra Erdoğana.
Gülova manželka Hayrünnisa (ktorá nosí pokrývku hlavy) navštívila v roku 2010 Londýn a keď sa jej spýtali, čo si myslí o tom, aby nosili školáčky na základných školách hidžáby, odpovedala, že "Dievča sa v takomto mladom veku nemôže samo rozhodnúť o tom, či bude nosiť pokrývku hlavy. Malo by sa samo rozhodnúť, keď na to bude dosť staré." Pod dohľadom Güla by sa mohla turecká strana AKP stať sociálnym konzervatívnym hnutím abstinentov, skromne odetých žien osmanských sentimentalistov a kapitalistov, keď zatiaľ iba predstiera, že ním je? Alebo sa stane takou agresívnou, ako je Erdoğan?
 Hayrünnisa Gül, manželka tureckého prezidenta. |
V Iráne sľub Hassana Rúhániho týkajúci sa menej rigorózneho islamizmu našiel súzvuk u voličov, túžiacich po normalite. Symptomatickým je, že hidžáby sa v Iráne vyvíjali smerom preč od strohých a nevkusných pokrývok z dávnych čias. Pod vedením dizajnérky Farnaz Abdoli a jej Poosh línie odievania, sa môžu iránske ženy teraz tešiť módnym voľbám, ktoré boli jednu generáciu dozadu nepredstaviteľné.
 Vľavo: Iránska žena odetá v čádore v dobách, keď Islamská republika odštarovala v roku 1979. Vpravo: Módny magazín pre ženy nosiace pokrývky, ako Âlâ, Aquila štýl a módny štýl symbolizujúci zmeny vovnútri islamizmu a pokusy o to, aby bol menej stroho dogmatický. |
V Jordánsku sa Zamzam Initiative odtrhla od Moslimského bratstva, argumentovala proti jeho "monopolu na islamské názory" a vyzývala k tomu, aby sa islam stal "kultúrnym rámcom, ktorý zahŕňa celý národ a zároveň kladie dôraz na náboženskú, sektársku, politickú a rasovú pluralitu."
V Egypte mnohí mladí aktivisti odvrhli Múrsího uchopenie moci. Hovorca Hamza Zoba'a obvinil Moslimské bratstvo z toho, že sa "dopustilo chýb" a padlo "do pasce toho, že vládne samo." Ali Khafagy, vodca v Gize, konštatoval, že "Príde čas, keď budú musieť naši vodcovia zaujať zodpovedný postoj a prispôsobiť sa zmene dopytu. A budú musieť nastať zmeny. Potrebujeme ľudí, ktorí sú otvorenejší, ochotnejší spolupracovať s každým." Jeden z pozorovateľov, Tarek Osman, konštatuje, že bratstvo uspelo tým, že potláča svoje diktátorské nutkanie a vyvíja sa "takmer na nepoznanie."
V Tunisku, pretože vládnuca strana Ennahda čelí kríze, viceprezident Abdelfattah Mourou preukázal netypickú otvorenosť ku kompromisom s neislamistami, zatiaľ čo strana samotná pracuje so svojím ľavicovým súperom Nidaaom Tounesom.
Po celé desaťročia som argumentoval, že islamizmus, podobne ako fašizmus a komunizmus, je svojou povahou diktátorský, pretože všetky tri zdieľajú radikálnu utopistickú mentalitu, glorifikáciu štátu a úsilie o globálnu hegemóniu. S opovrhnutím som prirovnával umiernených islamistov k umierneným nacistom, zastávajúc názor, že hoci Erdoğan a Usáma bin Ládin vyvíjajú odlišné taktiky, obaja sa snažia použiť rovnaký stredoveký právny zákonník.
Komunizmus navrhuje dve možné cesty k evolúcii. Počas Pražskej jari v roku 1968 sa snažil Alexander Dubček vybudovať "socializmus s ľudskou tvárou," čo znamenalo komunistické usporiadanie s pluralitnou politikou, bohatstvo spotrebného tovaru a slobodu prejavu a pohybu. Komunistická strana Číny kontrolovala radikálny un-marxistický kapitalistický boom.
 Alexander Dubček sa pokúšal vytvoriť "socializmus s ľudskou tvárou", ale intervenovali sovietske vojská. |
Hlboká anti-moderná a autoritárska povaha islamizmu vo mne vyvoláva hlboké pochybnosti o tom, že sa z tejto ideológie môže vynoriť niečo civilizované a hodnotné; je omnoho pravdepodobnejšie, že súčasný politický vývoj je iba taktický a dočasný. Nemôžem však už ďalej s určitosťou odmietať možnosť toho, že sa islamizmus vyvíja a trochu zlepšuje.
Dodatok, 20. mája 2014: Ďalšiu diskusiu o triáde Erdoğan-Gül-Gülen a ich demokratických zásadách nájdete na mojom webovom vstupe: Musí byť islamizmus autokratický? "Must Islamists Be Autocratic?
