Analytici sa zhodujú v tom, že "erózia schopností sýrskeho režimu akceleruje," že krok za krokom pokračuje v ústupe, takže prudký pokrok rebelov a vížazstvo islamistov je stále pravdepodobnejšie. V odpovedi na to som zmenil svoje politické odporúčania z neutrality k niečomu, čo ma, ako humanitárneho a dlhoročného nepriateľa Assádovej dynastie, priviedlo k prestávke, než budem pokračovať v písaní:
Vlády západných štátov by mali podporovať zhubnú diktatúru Bašára al-Assáda.
Tu ponúkam moje uvažovanie pre tento odporujúci návrh: Morálne zlé sily predstavujú pre nás menšie nebezpečenstvo, ak proti sebe bojujú navzájom. Toto (1) udržiava ich zameranie na lokálnej úrovni a (2) zabraňuje tomu, aby sa jeden či druhý stali víťazmi (a tým by predstavovali ešte väčšie nebezpečenstvo). Západné mocnosti by mali viesť nepriateľov k patovej situácii, tým že budú pomáhať ktorejkoľvek strane, ktorá práve prehráva, tak aby ich konflikt predĺžili.
Táto politika má precedens. Počas väčšiny trvania Druhej svetovej vojny bolo nacistické Nemecko v ofenzíve proti sovietskemu Rusku a viazanie nemeckých jednotiek na Východnom fronte bolo kritické pre víťazstvo spojencov. Franklin D. Roosevelt potom pomohol Josifovi Stalinovi poskytnutím vojenskej sily a koordinácie vojnového úsilia. V spätnom pohľade bola táto morálne odpudzujúca, ale strategicky nevyhnutná politika úspešná. A Stalin bol horším monštrom než Assád.
 Stalin, Saddám Husajn ... a Bašár al-Assád? |
Vojna medzi Irakom a Iránom v rokoch 1980-88 vytvorila podobnú situáciu. Po prvej polovici roku 1982, keď jednotky Ajatolláha Chomejního vyšli do ofenzívy proti jednotkám Saddáma Husajna, začali vlády západných krajín podporovať Irak. Áno, iracký režim zahájil vojnový stav a bol brutálnejší, ale ten iránsky bol ideologicky omnoho nebezpečnejší a útočný. Najlepšie bolo, že vojnový stav ochromoval obe strany a a bránil každej z nich v tom, aby dosiahli víťazstvo. Apokryfickými slovami Henryho Kissingera, "Je škoda, že nemôžu prehrať obaja."
 FDR, Reagan ... a Obama? |
Pri aplikovaní podobnej logiky na Sýriu dnes nachádzame pozoruhodné paralely. Assád plní úlohu Saddáma Husajna – brutálny baasistický diktátor, ktorý začal násilie. Sily rebelov pripomínajú Irán – pôvodné obete sa postupom času stávajú silnejšími a predstavujú zvyšujúce sa islamistické nebezpečenstvo. Pokračujúce boje ohrozujú susedov. Obidve strany sa zapájajú do vojnových zločinov a predstavujú nebezpečenstvo pre záujmy Západu.
Áno, prežitie Assáda je užitočné pre Teherán, ktorého režim je najnebezpečnejším v regióne. Ale pripomeňme si, že víťazstvo rebelov by bolo obrovskou podporou pre stále viac bezcharakternú tureckú vládu, kým podporuje džihádistov a nahradenie Assádovej vlády triumfálnymi, zapálenými islamistami. Pokračujúce boje spôsobujú západným záujmom menej škody, než to, že by prevzali moc. Sú horšie perspektívy, keď sa zamiešajú sunnitskí a šiítski islamisti, keď džihádisti z Hamasu budú zabíjať džihádistov z Hizballáhu a vice-versa. Lepšie, keď nevyhrá ani jedna strana.
 Obraz ničenia v Aleppe. |
Zároveň musia byť Západniari verní svojej morálke a prispieť k zastaveniu vojny proti civilistom, miliónom nevinných ľudí, bezdôvodne znášajúcich hrôzy občianskej vojny. Vlády západných štátov by mali nájsť mechanizmy na to, aby donútili znepriatelené strany k tomu, aby dodržiavali vojnové pravidlá, konkrétne tie, ktoré separujú bojujúcich od nebojujúcich. Toto by mohlo dotlačiť dodávateľov rebelov (Turecko, Saudská Arábia, Katar) a priaznivcov sýrskej vlády (Rusko, Čína) k podmienkam podpory, aby dodržiavali vojnové pravidlá; dokonca by to mohlo zahŕňať to, že Západ použije silu proti tým, ktorí porušujú zákony na ktorejkoľvek zo strán. Toto by spĺňalo zodpovednosť za ochranu.
V ten šťastný deň, keď Assád a Teherán porazia rebelov a Ankaru až do vzájomného vyčerpania, bude môcť podpora Západu smerovať k ne-baasistickým a ne-islamistickým článkom v Sýrii, pomôcť im ponúknuť umiernenú alternatívu k dnešným zlým rozhodnutiam a priviesť ich k lepšej budúcnosti.
Dodatky, 11. apríla 2013: Niekoľko úvah, ktoré neboli vložené do hlavného článku:
(1) Pred tým, ako vyšiel tento článok, som poskytol niekoľko interview (tu, tu a tu), kde som obhajoval taktickú podporu Assádovho režimu; toto vyvolalo nadávky zo strany CAIR a niektoré hysterické reakcie o tom, že podnecujem genocídu v Sýrii. Nie: Teším sa na deň, keď Sýria bude v mieri so sebou samou, bude dobrým susedom, keď sa jej vláda stane demokratickou, takou, čo dodržiava zákony. Ale dovtedy, kým príde tento vzdialený čas, uprednostňujem, ak tieto zlé sily upriamia svoju pozornosť vzájomne jeden na druhého, namiesto toho, aby ju upriamili na okolitý svet.
(2) Na argument, že včasná západná podpora rebelov by zabránila islamistom v tom, aby ich ovládali (ako to robia teraz), odpovedám, že západné mocnosti poskytli včasnú pomoc rebelom v Tunisku, Líbyi a Egypte a pozrime sa, čo tým dosiahli – islamistti ovládajú všetky tieto tri krajiny. To isté by sa pravdepodobne stalo v prípade Sýrie. Západná pomoc nie je natoľko významná vo vykonávaní zmien smerovania ideologického hnutia.
(3) Nepáči sa mi obhajovanie podpory Assáda a rešpektujem zámery tých, ktorí zdieľajú moje ciele, ale nesúhlasia s mojimi prostriedkami. Avšak myslím si o nich, že ide o ich zbožné priania, nie o strategické myslenie.
(4) Tento môj prístup dáva prioritu strategickému uvažovaniu, v kontexte modernej konzervatívnej západnej politiky. Liberáli sa tešia spoliehaniu sa na svoj vlastný pocit pohody, čo konzervatívcom chýba. Ak liberáli inklinujú k obavám z ostatných (rybičky snail darters), konzervatívci inklinujú k obavám zo seba samých (dostatok dodávok elektriny). V súlade s týmto emocionálnym rozdielom, tí prví sa zameriavajú na občiansky blahobyt v Sýrii a tí druhí na bezpečnosť Západu.
