Daniel Pipes, jeden z našich popredných odborníkov na islam, založil Middle East Forum a v roku 1994 sa stal jeho riadireľom. Narodil sa v roku 1949 a vyrastal v Cambridgi, Massachusetts. Jeho otec Richard Pipes bol profesorom ruskej histórie, teraz je emeritným profesorom na Harvarde.
Daniel študoval arabčinu a islamskú históriu a žil tri roky v Káhire. Jeho dizertačnou prácou na titul PhD bola jeho prvá kniha, Slave Soldiers and Islam (Vojaci-otroci a islam, 1981). Potom sa jeho záujem o čisto akademické predmety rozšíril o moderný islam. Opustil univerzitu, pretože, ako uviedol v interview pre Harvard Magazine, má "jednoduchú politiku vodiča kamiónu, nie komplexnú politiku akademika."
Jeho príbeh o tom, ako bol prenasledovaný prostredníctvom právneho systému moslimom, ktorý neskôr spáchal sebevraždu, bol nedávno uverejnený v časopise The American Spectator ("A Palestinian in Texas," Palestínčan v Texase, TAS, November 2012). Osobne sa mu vyhrážali, avšak nechce hovoriť o špecifikách, s výnimkou toho, že boli zapojené orgány vymáhania práva.
Robil som interview s Pipesom krátko pred Vianocami, keď Egypťana hlasovali o svojej novej ústave. Začal som tým, že počet moslimov v USA sa od útokov, ktoré sa stali 11. septembra, zdvojnásobil.
DP: Moja profesionálna kariéra sa delí na dve časti, pred, a po 11. septembri. V prvej časti som sa pokúsil ukázať, že islam je pre politické otázky relevantný. Ak chtece pochopiť moslimov, argumentoval som, musíte pochopiť úlohu islamu v ich živote. Teraz sa to zdá byť pochopiteľné. Ak aj nič iné, je tam tendencia preceňovať islam; predpokladať, že moslimovia dominujú prostredníctvom Koránu a sú jeho automatmi—ktoré zachádzajú príliš ďaleko. Na to, aby ste pochopili život moslimov, nestačí len čítať Korán. Musíte sa pozerať na históriu, osobnosti, ekonomiku, a tak ďalej.
TB: Vidíte oživenie islamu ako realitu?
DP: Áno. Pol storočia pred tým ako začal islam oslabovať, sa zavádzanie jeho zákonov stávalo stále slabším, a existoval pocit, že islam, podobne ako iné náboženstvá, je v úpadku. Od tej doby došlo k prudkému, a myslím, že aj nespornému obratu. Teraz všetci hovoríme o islame a jeho zákonoch.
TB: Zároveň ste vzniesli zvláštnu otázku: "Môže islam prežiť islamizmus?" Môžete to vysvetliť?
DP: Určil som rozlíšenie medzi tradičným islamom a islamizmom. Islamizmus sa vo svojej modernej forme objavil v 20. rokoch 19. storočia a riadi sa presvedčením, že moslimovia môžu byť opäť silní a bohatí, ak sa budú dôsledne a v plnom rozsahu riadiť islamským právom. Toto je odpoveď na traumu moderného islamu. A napriek tomu táto forma islamu škodí viere, až do tej miery, že uvažujem nad tým, či sa islam niekedy uzdraví.
TB: Uveďte nám historický kontext.
DP: Moderná éra pre moslimov sa začala Napoleonovou inváziou do Egypta v roku 1798. Moslimovia zažili veľký škok pri pohľade na to, akým vyspelým sa stal modrooký národ zo Severu. Bolo by to približne analogické, ako keby prišli na Juh Eskimáci a pustošili Západniarov, ktorí by sa vo svojej reakcii na to nechápavo spytovali, "Kto sú títo ľudia a ako nás porazili?"
 Imaginárna vízia Napoleona čeliaceho Sfinge od Jean-León Gérôma. |
TB: Ako teda odpovedali?
DP: Moslimovia v priebehu posledných 200 rokov vynaložili veľké úsilie, aby prišli na to, kde urobili chybu. Experimentovali s niekoľkými odpoveďami. Jednou bolo napodobňovanie liberálnej Európy—Británie a Francúzska—až asi do roku 1920. Ďalšou bolo napodobňovanie neliberálnej Európy—Nemecka a Ruska—až do roku 1970. Treťou bolo vrátenie sa k tomu, čo bolo v ich predstavách zdrojom islamskej sily pred tisíc rokmi, konkrétne zavedenie islamského práva. To je islamizmus. Je to moderný fenomén, a robí z moslimov centrum svetového nepokoja.
TB: Vytvára to však aj problémy?
DP: Má to strašne škodlivé účinky na moslimov. Mnohí z nich sa zriekajú islamu. Napríklad v Iráne nájdeme mnoho prípadov odcudzania sa islamu, ktoré je výsledkom islamistickej vlády v posledných približne 30 rokoch.
TB: Stalo sa to aj niekde inde?
DP: Počuť správy, najmä z Alžírska a Iraku, o moslimoch, ktorí konvertujú na kresťanskú vieru. A v pohybe, ktorý nemá precedens, ex-moslimovia žijúci na Západe sa organizujú s cieľom stať sa politickou silou. Myslím, že prvé takéto snahy boli zo strany Centraal Comité voor Ex-moslims v Holandsku, ale teraz sa to deje všade okolo.
TB: Avšak islam pretrval 1 500 rokov.
DP: Áno, ale moderný islamizmus sa objavil len až v 20. rokoch 19. storočia, a predikujem, že nepretrvá ako sila, ohrozujúca svet dlhšie než zopár desaťročí. Opustia moslimovia svoju vieru, alebo ju jednoducho prestanú praktizovať? Jedná sa o druh otázok, ktoré, ako očakávam, budú onedlho aktuálne.
TB: Čo k islamu v Spojených štátoch?
DP: V dlhodobom horizonte by mohli byť Spojené štáty pre islam veľkým benefitom, v dôsledku jednoznačného oslobodzovania náboženstva od vládnych obmedzení a umožňovania mu vyvíjať sa pozitívnym, moderným smerom. To je však dlhodobý pohľad. Práve teraz americkí moslimovia pracujú pod saudskými a ďalšími vplyvmi, ich inštitúcie sú extrémne, a veci sa dejú deštruktívnym smerom. Je tiež stresujúce vidieť, ako sú nemoslimskí jednotlivci a inštitúcie, najmä tie ľavičiarske, zhovievaví k islamistickému správaniu, ktoré je v rozpore s právom.
TB: Prečo to robia?
DP: No, zapnite si televíziu, choďte do tried, sledujte prácu ACLU (Americký zväz pre občianske slobody) alebo organizácie Southern Poverty Law Center (Právne centrum pre chudobu), a uvidíte korporácie, neziskové a vládne inštitúcie pracujúce s islamistami, pomáhajúce podporovať islamskú agendu. Americká ľavica a islamisti sa zhodujú v tom, čo sa im nepáči—konzervatívci—a to aj napriek ich hlbokým rozdielom, spolupracujú.
TB: Pravdepodobne niektorí moslimovia odpadnú od viery, však?
DP: Áno, sú tu niektoré prechody od viery, A moslimský establišment v tejto krajine je kvôli tomu dosť znepokojený. Číselne však nejde o významný počet.
TB: Tí, ktorí konvertujú, o tom veľa nehovoria?
DP: V niektorých prípadoch áno; využívajú západnú slobodu na to, aby hovorili o svojom zmýšľaní. Hoci predstavujú výnimky.
TB: Mám podozrenie, že pokles kresťanstva povzbudil islam.
DP: Veľmi, ako odhaľuje kontrast medzi Európou a Spojenými štátmi. Tvrdé jadro americkej kresťanskej viery, ktoré v Európe nie je prítomné, znamená, že islamisti sa omnoho lepšie správajú v Spojených štátoch. Vidia dôležitosť opozičnej kresťanskej sily.
TB: Predtým ste spomenuli Alžírsko. Je to veľký moslimský štát, o ktorom sme doteraz nepočuli.
DP: Pred dvadsiatimi rokmi bolo Alžírsko hlavným ohniskom pozornosti. To sa už dávno skončilo, hoci vo francúzskej sfére je stále významné. Alžírsko je zrelé na rovnaký druh nepokojov, aké sme videli v štátoch Severnej Afriky, ako Tunisko, Líbya a Egypt. Myslím, že nebude trvať dlho, než k tomu príde.
 Mesiac pred útokom na Amenas som povedal: "Alžírsko je zrelé na rovnaký druh nepokojov, aké sme videli v štátoch Severnej Afriky. Myslím, že nebude trvať dlho, než k tomu príde." |
TB: A čo Sýria?
DP: Assadova moc sústavne klesá a ja nemôžem pochopiť, ako môže jeho režim zostávať tak dlho pri moci.
TB: Mali by sa tam zapojiť Spojené štáty?
DP: Nie, Američania nemajú v tomto boji svojho psa a nič v americkej ústave od nás nevyžaduje, aby sme sa zapájali do všetkých zahraničných konfliktov. Dve úbohé sily sa navzájom zabíjajú, stačí sa pozrieť na príšerné videá, kde obe strany mučia a popravujú toho druhého. Vypočujte si tiež to, čo hovoria. Je to občianska vojna a zahŕňa zlé a ete horšie. Nechcem, aby sa zapojila americká vláda. Znamenalo by to nesenie istej morálnej zodpovednosti za to, čo vznikne, čo by, ako predpokladám, bolo veľmi nepríjemné.
TB: Takže podporujete stanovisko Obamu?
DP: Áno, aj keď on to dosahuje s omnoho väčším pocitom úzkosti. Tiež sa zdá, že tam je určitá vážna, tajná americká podpora povstaleckých síl. Stretnutie tureckého a amerického veľvyslanca v Benghází 11. septembra bolo veľmi zvláštne. Obaja sa nachádzajú v Tripolise, stovky kilometrov ďaleko. Čo robili v Benghází? Zdá sa, že šlo o sprostredkovanie amerických zbraní pre Sýriu cez Turecko.
TB: Nakoľko dôležiý bol Izrael pre oživenie islamu?
DP: Je to hlavný faktor v susedných štátoch. Ale inde, v Maroku, Iráne, Malajzii, má menší význam.
TB: Zdá sa, že od "Arabskej jari" bol Izrael stále viac sužovaný.
DP: V skutočnosti nie, hoci súhlasím, s postupom času bude sužovaný viac. Jeho susedia sú natoľko stravovaní svojimi vlastnými záležitosťami, že len ťažko budú venovať pozornosť Izraelu. Ale akonáhle budú mať susedia svoje veci v poriadku, bude Izrael s najväčšou pravdepodobnosťou čeliť novým ťažkostiam.
TB: Položili ste otázku americkej podpory islamskej demokracie, ktorá sa zdá byť naivná.
DP: Spojené štáty boli patrónom demokracie počas storočia, počnúc Wilsonovými 14 bodmi, a bolo to nádherné dedičstvo. Keď Američan cestuje po svete, v jednej krajine po druhej sa ocitá tam, kde hrala jeho krajina monumentálnu pozitívnu úlohu, špeciálne pri demokratizácii systému. Prirodzene to chceme rozšíriť do krajín s moslimskou majoritou. Bohužiaľ, tieto nám niekedy ponúkli nepríjemný výber medzi brutálnymi a chamtivými diktátormi, alebo ideologickými, extrémnymi a antagonistickými zvolenými islamistami. To nie je voľba, ktorú by sme mali akceptovať.
TB: Tak čo by sme mali robiť?
DP: Ponúkam tri jednoduché línie. Prvou je, vždy oponovať islamistom. Rovnako ako fašisti a komunisti, sú totalitárnym nepriateľom, či už nosia dlhé brady v Pakistane alebo obleky vo Washingtone.
Po druhé, vždy podporovať liberálne, moderné a sekulárne národy, ktoré zdieľajú náš pohľad na svet. Hľadajú u nás morálnu a inú podporu; mali by sme im byť verní. Nie sú natoľko silní a nemôžu kdekoľvek hneď prevziať moc, ale predstavujú nádej, ponúkajú moslimskému svetu jedinú perspektívu úniku od ponurej dichotómie diktatúry alebo extrémizmu.
Tretia, a ťažšia možnosť je spolupráca s diktátormi, ale s podmienkou, že ich budeme tlačiť k reformám a k tomu, aby sa otvorili. Potrebujeme Mubarakov tohto sveta a oni potrebujú nás. Jemne, ale vytrvalo udržiavať tlak na nich, s cieľom zlepšiť ich vládnutie. Keby sme boli začali tento proces s Abdullahom Salehom v Jemene v roku 1978, alebo s Mubarakom v roku 1981, veci by mohli byť v roku 2011 úplne iné. Ale neurobili sme to.
TB: Egypt mohol byť testovacím príkladom.
DP: Áno, je trochu neskoro. Mohammed Morsi nie je chamtivým diktátorom, ale prišiel z Moslimského bratstva a od dosiahnutia moci bolo jeho úsilie čisto islamistické.
TB: A čo nedávne voľby?
DP: Neverím, že či už voľby, alobo referendum sa uskutočnili spravodlivo. Prekvapuje ma, že západné vlády a médiá sú v tejto veci natoľko naivné.
TB: Mohli by ste povedať, že sme podporovali demokratické prvky na káhirskom námestí Tahrír. Nebolo tomu tak?
DP: Áno, a je to tak správne. Na čele počiatočných demonštrácií začiatkom roka 2011 boli liberálni a sekulárni vodcovia, ktorí si zaslúžili americkú podporu. Boli však rýchlo odsunutí bokom a Washington im sotva venoval ďalšiu pozornosť.
TB: Poskytli sme zahraničnú pomoc Mubarakovi. Bol to zlý nápad?
DP: Táto pomoc sa datuje späť do úplne odlišných okolností Egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy z roku 1979 a postupne sa stáva stále viac pomýlenou. Mala byť už dávno ukončená. Všeobecnejšie verím v podporu v mimoriadnych udalostiach (polievka a prikrývky) a ako úplatok, ale nie pre hospodársky rozvoj. To, že Obamova administratíva zvažuje podporu, vrátane vojenskej techniky pre Morsiho vládu, ma pohoršuje.
 Americká pomoc Egyptu sa datuje od odlišnej epochy -- Anwar el-Sadat a Jimmy Carter v roku 1979. |
Tom Bethell je senior editorom v The American Spectator a autorom The Politically Incorrect Guide to Science, (Politicky nesprávna príručka k vede), The Noblest Triumph: Property and Prosperity Through the Ages, (Najvznešenejší triumf: Majetok a prosperita v priebehu vekov) a úplne nedávneho diela Questioning Einstein: Is Relativity Necessary? Je relativita nevyhnutná? 2009).
