Problém
Nadácia Helen Diller Family Fund poskytla v roku 1999 univerzite University of California v Berkeley v návale dobrej vôle a štedrosti 5 miliónov USD na židovské štúdium, s cieľom priviesť na univerzitu každý rok izraelského profesora. Cieľom bolo udržať v rovnováhe anti-izraelské invektívy, ktoré prenikali do tejto univerzity. Ako uviedla samotná Diller, "Kvôli protestom a podobným záležitostiam tam musíme dostať skutočný silný program židovských štúdií. Dúfajme, že bude poučným mať tam hosťujúceho profesora." Menovacia komisia prisľúbila, že ak Dillerová preukáže pred komisiou spoľahlivosť hosťujúceho profesora, nebude brať do úvahy jeho politické názory.
Ale Helen Diller Family Programs in Jewish Studies (Rodinný program židovských štúdií Helen Diller) od začiatku narážal na problémy. Univerzita použila finančné prostriedky na prijatie zlomyseľného antisionistického profesora Orena Yiftachela, ktorý si myslí, že "Izrael vytvoril koloniálne usporiadanie, udržiavané násilnou kontrolou a zjemňujúcou ilúziou národného štátu a demokratického občianstva." To zanechalo donora nespokojného a frustrovaného; podľa slov Liel Liebowitz v časopise Moment magazine "keď už raz dal dotáciu, nezostáva mu nič iné iba pretiahnuť tvár."
 Logo pre Dillerovej programy židovských štúdií na University of California-Berkeley. |
Ako uviedol Martin Kramer po preskúmaní prípadu Diller, "akademickí administrátori môžu byť celkom ostrými dílermi na svojej vlastnej pôde." Kramer, ktorý pracoval ako akademický administrátor, odhaľuje postup: "Vezmete peniaze, obmedzíte dosah donora s odvolaním sa na akademickú slobodu a použijete zdroje na to, o čom si myslíte, že je toho hodné." Z tohto smutného príbehu vyvodzuje dôležitý záver: "Peniaze zvonku sú zbytočné, ak sa pokúšate presiahnuť politickú povahu rezortu, programu, alebo centra. Najlepšie to funguje pri posilňovaní priority, že profesori sami vedia, čo je pre nich najlepšie."
Samozrejme, Dillerovej skúsenosť je časťou širšieho vzorca; donori univerzít chcú podporiť špecifické akademické štúdium alebo program, len aby zistili, že boli okradnutí o svoje želanie a zistili, že finančné prostriedky boli použité na niečo úplne odlišné, alebo dokonca na niečo, čo je v úplnom rozpore s ich želaniami. Lee Bass poskytol v roku 1991 pre Yale University 20 miliónov USD; keď vyjadril zdesenie nad ich použitím, jeho financie mu boli vrátené späť spolu s napomenutím, že univerzita "nikdy" neakceptuje dar spojený s podmienkami. Rodina Robertson chcela prevziať kontrolu nad obrovským objemom 558 miliónov USD od Robertson Foundation na Princeton University, kvôli frustrácii z toho, že univerzita použila peniaze na iné účely, než na ktoré ich zaslala nadácia.
Keď univerzity porušujú želania donorov a trvajú na tom, že akademická sloboda vyžaduje od donorov, že nemôžu mať nič viac, ako poradenskú kontrolu nad využitím ich prostriedkov, donori, ktorí chcú financovať vyššie vzdelanie, ktoré "presahuje politickú povahu" majú dôvod na to, aby očakávali, že ich priania budú ignorované.
Riešenie
Ako únik z tejto nepríjemnej situácie odštartovala v roku 2010 National Review svoj prechodný "National Review Collegiate Giving Clubs" s úmyslom podporiť výučbu, ktorá je pro-americká, v prospech voľných trhov, a židovsko-kresťanských tradícií. V podobnom duchu publikovali Anne D. Neal a Michael B. Poliakoff z American Council of Trustees and Alumni (Americká rada správcov a absolventov) v roku 2011 druhé vydanie ich užitočnej Intelligent Donor's Guide to College Giving (Obratnej donorskej príručky pre poskytovanie darov univerzite), ktorá sa sústreďovala na prijímanie správnych rozhodnutí pri poskytovaní darov univerzitám, poskytujúc vhodné rady, ako "buďte selektívni," "definujte svoje ciele," "pozerajte pod kapotu," "vyberte to najlepšie," a "nájdite priateľov fakulty."
Tieto iniciatívy však akceptujú existujúci vzťah donor-univerzita a nevyhnutnosť, že donori budú môcť povedať k dispozícii svojich finančných prostriedkov len veľmi málo. Rád by som vzniesol námietku k tomuto predpokladu a nvrhol alternatívu: namiesto dotovania inštitúcii, ako je to v súčasnosti, by donori mali ponúknuť poskytnutie platby na prevádzkové náklady pre jednotlivých vedeckých pracovníkov.
Podľa tohto scenára si donor vyberie vedeckého pracovníka, ktorého názory a práca reflektujú jeho vlastné záujmy a názory, potom dá ponuku na zaplatenie jeho platu a pridružených výdavkov (napríklad výskumných asistentov). Spárovanie sa uskutoční, donor a vedecký pracovník utvoria tím. Donor potom poskytne vedeckému pracovníkovi zaplatenie výloh pre univerzitu. Tak dlho, ako vedecký pracovník učí na tejto univerzite, donor (alebo jeho majetok) pokrýva výdavky vedeckého pracovníka. Keď vedecký pracovník opustí univerzitu, odíde do dôchodku alebo bude neschopný práce či umrie, finančné prostriedky preňho zaniknú.
Tento prístup zaručuje, že finančné prostriedky donora zostávajú permanentne pod jeho kontrolou, alebo že sú jeho majetkom, takže sa eliminuje problém, že donor bude financovať niečo, čo si neželal podporovať. Táto metóda umožní predovšetkým konzervatívnym alebo pro-izraelským donorom financovať profesorov na základe ich výberu. Zásadne tak mení rovnováhu síl. S postupom času by tak mohla zaviesť do univerzitného života významné rozdiely.
Potrebné zmeny
Poskytovaniu finančných prostriedkov za takýchto podmienoksa budú univerzitní administrátori pravdepodobne brániť a budú sa stavať na odpor, pretože zistia, že to predstavuje posun moci. Predpokladá sa, že ak budú peniaze donora limitované na podporu jednotlivého vedeckého pracovníka, nebudú ich chcieť prijať. Budú trvať na tom, aby sa držal tradičného vzorca kapitálového daru odovzaného univerzite. Tento odpor bude brániť individuálnym donorom uskutočniť takéto zmeny vlastnými silami; bude skôr potrebné, aby sa organizovali pod záštitou sofistikovanej, dobre financovanej inštitúcie.
Táto inštitúcia bude musieť dohliadať na komplexný proces (1) inšpirovať, spájať a viesť donorov, špeciálne tých štedrých a prominentných, za spoločným cieľom, (2) slúžiť ako clearingová banka zodpovedajúca donorom a vedeckým pracovníkom, (3) hľadanie vhodnej univerzity pre každý tím, (4) poradenstvo pre tímy pri rokovaniach s univerzitami, a (5) monitorovanie vedeckých pracovníkov a oznamovanie donorom, ak ukončia pracovný pomer na univerzite.
Tento prístup tiež vyžaduje, aby aj donori zmenili svoje spôsoby jednania. Po prvé to znamená opustenie tradičného zameriavania sa na svoju alma mater v prospech toho, aby boli pripravení poskytnúť dar akejkoľvek inštitúcii, ktorá je toho hodná. Znamená to posun od sentimentálnych názorov k strategickým, menej sa starať o futbalový tím, a viac o odolávanie trvalému úsiliu ľavice o indoktrináciu. Po druhé, vzdať sa výhľadu na budovanie pamätníka svojej rodiny či vlastnej osoby na večné časy. Po tretie, vyžaduje to plánovanie dopredu, aby v prípade, ak donor chcel požiadať o odpis z dane, bude vedecký pracovník a inštitúcia schopná pristúpiť k rýchlej akcii v priebehu kalendárneho roka. Tieto zmeny znamenajú zásadné zmeny v názoroch a vedomí absolventov, ktorí si budú môcť uvedomiť hegemóniu ľavice na amerických univerzitách.
Tím, ktorý tvorí donor a vedecký pracovník, musí byť pripravený na odmietnutie, špeciálne v tých prvých rokoch, a byť pripravený skúšať to na jednej univerzite za druhou, až kým nenájde tú, ktorá bude ochotná akceptovať nové podmienky. V Spojených štátoch existujú stovky významných inštitúcií vyššieho vzdelávania; tento nový prístup pravdepodobne začne s finančne slabšími inštitúciami, ktoré si menej môžu dovoliť odmietnuť finančné dary pre vedeckého pracovníka.
Neexistuje žiadne odmietanie výzvy na implementovanie tejto myšlienky tímov zložených z donorov a vedeckých pracovníkov. Donori však majú moc, ktorú v súčasnosti nevyužívajú: reč peňazí, univerzity pociťujú finančnú núdzu, a potenciálni donori sa stále viac cítia byť frustrovaní zápasom s ľavicovým krídlom.
Hoci donori, ktorí prevezmú kontrolu nad peniazmi, ktoré darujú na profesorské miesto, pomôžu vyriešiť len malú časť tohto obrovského problému elitnej fakulty, tento mechanizmus poskytuje dôležité, čerstvé nápady pre výzvu zastaraným ortodoxným postupom. A ako také oslabí násilné smrteľné zovretie univerzitného života, ktoré vyvíja ľavica.
Aktualizácia 14. februára 2013: Môj dobrý priateľ doktor Bob Shillman, schvaľuje tieto moje myšlienky, a na základe svojich vlastných skúseností s univerzitami dodáva dva nasledujúce návrhy: (1) pokiaľ ide o návrh obsahujúci myšlienku o potrebe vzdať sa budovania pamätníka svojej rodiny či vlastnej osoby na večné časy, píše:
Nie vždy to je nevyhnutnou podmienkou daru, pri každom dare, dokonca i takom, ktorý je poskytovaný v priebehu času (ako uvádzam nižšie), môže donor požadovať, aby obdarovaný súhlasil s pripomenutím rodiny/donora počas obdobia plynutia platby, a robiť tak po celý čas, kým platba dosiahne alebo presiahne určitý objem dolárov. Ja tak robím vždy.
(2) Ohľadne môjho navrhovaného postupu:
Ak donor používa služby odporučenej nadácie, ako napríklad Fidelity Charitable Gift Fund, môže darovať plný objem daru, ktorý univerzita očakáva, kedykoľvek, keď si to donor želá, čím donor získava úplnú kontrolu nad časovým nastavením svojho dobročinného daru a informáciu o príslušných daňových úľavách. Ale … konečný obdarovaný (univerzita) nemôže získať peniaze od odporučenej nadácie, kým donor nedá pokyn nadácii, kedy a aký obnos z pôvodného grantu má poslať univerzite. Opäť pripomínam, ja to robím vždy a perfektne to funguje!
Pri každom z mojich darov, v "očakávanom" celkovom objeme viac ako 50 000 USD, som zvyčajne spísal dohodu medzi sebou a obdarovaným, v ktorej bolo jasne špecifikované, ako budú peniaze odovzdané a potom použité. Ak by som zistil, že v niektorom z predchádzajúcich rokov nevyužil dar tým spôsobom, akým som požadoval, potom všetky plánované budúce dary budú zrušené.
