Je Turecko—vďaka svojej veľkosti, umiestneniu, ekonomike a sofistikovanej islamistickej ideológii—vopred určené na to, aby sa stalo pre Západ najväčším problémom na Blízkom východe?
Od obdobia, keď bola 3. novembra 2002 po prvýkrát zvolená Strana spravodlivosti a rozvoja a chopila sa vlády, uplynulo búrlivé desaťročie. Krajina takmer bez povšimnutia opustila pro-západnú éru, ktorú odštartoval Mustafa Kemal Atatürk (1881-1938) a vstúpila do anti-západnej éry Recepa Tayyipa Erdoğana (nar. v r. 1954).
 Turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan na obálke magazínu Time v roku 2011. |
Bola to doba zmeškaných politických príležitostí, zlého riadenia hospodárstva a endemickej korupcie. Obdobie bolo poznamenané škandálom Susurluk v roku 1996—v ktorom viedlo vyšetrovanie provinčnej dopravnej nehody k odhaleniu vládnych spojení s mafiou a podpory atentátov zo strany štátu—a neschopná odpoveď vlády na zemetrasenie v roku 1999 ukázala až doteraz neznáme hlbiny nekompetentnosti a necitlivosti.
Takéto zlyhania boli podnetom pre voličov, aby sa obrátili k čerstvo založenej Strane slobody a rozvoja, známej ako AKP, ani nie tak pre jej islamistickú politiku, skôr preto, že sľubovala členstvo v Európskej únii, lepšiu demokraciu a viac slobody. Vďaka excentrickému politickému systému, ktorý vyžadoval, aby strana, ktorá sa dostane do parlamentu, získala 10% hlasov, AKP v roku 2002 získala 34% hlasov a ovládala 66% kresiel.
 Erdoğan prednáša prejav na schôdzi AKP, ktorá sa konala pri príležitosti 10. výročia prevzatia moci. |
Najdôležitejšie bolo, že Erdoğan obmedzil možnosti vojenského establišmentu (ultimatívna politická moc v Turecku od čias Atatürka) a zvyšok jeho "deep state"— tvorili spravodajské služby, súdnictvo, orgány na vymáhanie práva a ich kriminálnych spojencov, Vláda AKP tiež zmenila Atatürkovo dedičstvo hľadania inšpirácie a vedenia na Západe.
Takmer úplný kolaps antiislamistických síl—Atatürkistov, socialistov, westernizácia, armády a ďalších—je najprekvapivejším vývojom v uplynulom desaťročí. Opoziční vodcovia sotva urobili o trošičku viac, než bolo vyslovovanie "nie" iniciatívam AKP, ponúkali zopár pozitívnych programov a často preberali pozíciu ešte horšiu, než bola tá zo strany AKP (ako bola podpora politiky pro-Damašok a pro-Teherán). Rovnako intelektuáli, žurnalisti, umelci a aktivisti nariekali a sťažovali sa, ale nepodarilo sa im navrhnúť alternatívnu, neislamistickú víziu.
A tak AKP vstupuje do svojho druhého desaťročia pri moci, s Erdoğanom kikiríkajúcim na schôdzach strany o " historickom začiatku" a ovládajúcim krajinu tak, ako to nerobil žiadny turecký politik od čias Atatürka.
Jeho hlavnou výzvou je kontrolovať, ale nezachádzať príliš ďaleko. Ale existujú náznaky, že robí práve to—odcudzuje sa ne-sunnitom, minoritám nehovoriacim turecky; príliš mnoho si vypožičiava; presadzuje právo šaria príliš rýchlo; pozmeňuje ústavu; a podkopáva armádu tým, že uväzňuje členov jej bývalého vedenia. V medzinárodných stykoch flirtuje s nepopulárnou vojnou so Sýriou a udržiava stále napätejšie vzťahy s Iránom, Irakom a Cyprom. Kedysi prekvitajúce spojenectvo s Izraelom sa vyparilo.
Ak sa Turecko len pred rokom ukazovalo v Newsweeku a ďalších médiách ako "nová veľmoc" na Blízkom východe, nadmerné ambície Erdoğana—často prisudzované snu o získanie moci a prestíže v Osmanskej ríši (1200-1923)—by mohli odhaľovať obmedzenia tureckého vplyvu. Tým, že sa Ankara dištancuje od NATO, stále viac sa obklopuje antagonistickými štátmi a zmieta sa vo vnútorných krízach, stáva sa stále viac izolovanou a vzdialenejšou od veľmocenského statusu.
 Turecké samohybné delostrelectvo na ceste k sýrskym hraniciam neďaleko Akçakale. |
Po desaťročí pomerne demokratickej vlády môžu hroziace krízy—ekonomická kríza, kríza so Sýriou a tureckou kurdskou minoritou—signalizovať Erdoğanov okamžik vyskočenia z demokratickej električky. Ak AKP odhalí svoje tesáky, môžeme očakávať, že Turecká republika bude aj naďalej odmietať Západ a zmení sa na podobný represívny, stagnujúci a nepriateľský režim, ktorý charakterizuje moslimský Blízky východ. A sledovať, či západní lídri vnímajú zmeny a podľa toho aj konajú, alebo pokračujú v lipnutí na Atatürkovej vízii krajiny, ktorá už neexistuje.
