Uplynulo presne desať rokov odvtedy, ako Ryan Gingeras uverejnil mimoriadny úvod ku svojej knihe Sorrowful Shores: Violence, Ethnicity, and the End of the Ottoman Empire 1912-1923 (Násilie, etnicita a koniec Osmanskej ríše 1912 – 1923, Oxford University Press). Preto ho obšírne citujem:
Pravdupovediac, táto práca sa zrodila zo zbabelosti. Moje ambície nasmerované ku komplexnému skúmaniu ma viedli k tomu, aby som sa priklonil k určitému radikálnemu, náročnému projektu. Keď som chcel písať svoju dizertačnú prácu o istom cípe Anatólie počas Prvej svetovej vojny a/alebo o ranej Tureckej republike, uvažoval som o niektorých otázkach. Šiel som tomu po krku a nasmeroval som sa na východnú Anatóliu. Napadlo mi zopár myšlienk: možno štúdia o tom, ako sa malé mesto Naxçıvan stalo časťou Azerbajdžanu; a ešte lepšie, rekonštrukcia Karsu a jeho začlenenie do Tureckej republiky. 
Myslel som si, že jedno či druhé bude úžasné. Povedali mi však niečo iné. Priatelia a kolegovia, ktorí mali dlhoročné skúsenosti v oblasti osmanských štúdií ma varovali pred tým, že v podstate uvažujem o profesionálnej samovražde. Ako prvá tu bola otázka zdrojov. Kde by som ich získal? Dokonca existujú takéto dokumenty? A čo je dôležitejšie, dovolili by mi tureckí archivári pozrieť si záznamy (otázka nasledovaná neoficiálnymi strašidelnými príbehmi o učencoch, ktorým bol odmietnutý prístup k štátnym archívom v Turecku)? Potom bolo potrebné zvážiťpolitické dôsledky. Dizertačná práca zaoberajúca sa Kurdmi, Arménmi, alebo inými subjektami, ktorí sú v Turecku tabu by pre mňa nevyhnutne znamenala problémy. Bez ohľadu na to, čo som urobil mi bolo povedané, že niekoho by moja práca urobila veľmi nešťastným. Niekto, či už je to člen tureckej vlády, člen arménskej diaspóry, alebo iní osmanskí učenci, by ma zjedli zaživa za to, že som napádal, potvrdzoval alebo ignoroval niektoré aspekty súčasnej histórie východnej Anatólie. Stručne povedané, dostal som radu: nerob to. Nechaj to tak. Nenič si svoju kariéru ešte skôr, než začala.
Dizertačná práca, ktorú som napísal, vychádzala v zásade z týchto odporúčaní. Čas strávený v archívoch ma nemiesto toho viedol k tomu, že som sa zameral na západnú Anatóliu a svoju pozornosť som uprel na úlohu albánskych a severokaukazských prisťahovalcov počas Tureckej vojny za nezávislosť. Výskum k tomuto projektu šiel v podstate hladko. Neuskutočnil sa žiadny zo scenárov nočnej mory, pred ktorými ma varovali. Žiadne doživotné zákazy. Žiadne nenávistné zásielky. Nič.
Napriek tomu nemôžem s istotou povedať, že moji priatelia a kolegovia, ľudia, ktorým skutočne verím, že posudzujú moje záujmy s tým najlepším úmyslom, sa mýlili. Áno, archivári, učenci a zamestnanci, ktorých som v Istanbule a v Ankare stretol, boli skutočne ústretoví, zdvorílí a občas mali z toho naozaj potešenie. Púha zmienka o mojom záujme o moslimských imigrantov v Anatólii sa stretla s úprimným entuziazmom a podporou archivárov, ktorí mi výskum umožnili. Hoci som sa zriedka púšťal s personálom archívu do debaty na tému Arménov a Grékov. Keďže to nebolo hlavným cieľom mojej práce, paralelný osud nemoslimov v západnej Anatólii počas vojnových rokov bol predmetom, ktorý som držal v tajnosti. Predchádzajúce varovania v mojej hlave pretrvávali.
Poznámky: (1) Opatrnosť sa vyplatila. V roku 2009 bol Gingeras odborným asistentom na CW Post Campus na Long Island University; o desať rokov neskôr je riadnym profesorom na Naval Postgraduate School.
(2) Gingeras verejne potvrdil to, čo sa zvyčajne obmedzuje na súkromnú konverzáciu a dôverné rozhovory, konkrétne že establišment Middle East studies a štáty Blízkeho východu vymedzujú to, čo sa považuje za akceptovateľnú tému výskumu – a beda tomu, kto tieto limity porušuje.
(3) Hoci si Gingeras vybral excelentnú náhradnú tému, často tomu tak nie je. V skutočnosti je to "zbabelosť", ktorá pomáha vysvetliť, prečo sa Middle East studies oddávajú takým trápnym témam. Tu je príklad z konferencie "American & Muslim Worlds ca. 1500-1900," (Americký a moslimský svet asi v rokoch 1500-1900), ktorá sa konala pred dvoma rokmi v University of Pennsylvania; neskôr som napísal, že účastníci konferencie sa vyhýbali "veľkým, zmysluplným analýzam v prospech drobných mikro-tém" a odpovedali na otázky, ktoé nikto nepoložil. Názvy dokumentov zahŕňali:
· "Byronove huristky v Amerike: Vizuálne zobrazenie moslimských hrdinov v gaalérii Gallery of Byron Beauties"
· "'Cudzinci v cudzích krajinách: 'Rebeli a yankeovia' v Khedival Citadel" (v pevnosti miestokráľa)
· "Americkí streštenci: Energeticko-humanitný pohľad na rané americké orientálne príbehy"
Niet divu, že táto oblasť sa nachádza v zlom stave. (1. máj 2019)
1. máj 2019, dodatok: Je len samozrejmé, že ten, kto sa verejne dopúšťa zbabelosti, odpovedá na túto diskusiu zbabelým spôsobom. Gingeras píše: "Všetko, čo k tomu poviem je, že je to dosť hrubé nesprávne pochopenie úvodu k mojej knihe. Nie je to kritika "histórie establišmentu Blízkeho východu" (mimochodom, žiadny takýto establišment neexistuje). Nič z mojich skúseností, vrátane napísania tejto knihy, ma nepriviedlo k myšlienke, že táto oblasť stratila na význame."
Súvisiace témy: Middle East studies
Súvisiace články:
l Letters to the Editor: Middle Eastern Studies: What Went Wrong?
