Môj článok "Cesta k mieru: Izraelské víťazstvo, palestínska porážka" v aktuálnom vydaní Commentary vyvolal kritiku predovšetkým kvôli dvom bodom: moje akceptovanie existencie Palestínskeho národa a moja viera v to, že ho možno poraziť. Moje argumenty:
(1) Neexistuje nič také ako palestínsky národ: V skutočnosti, ako poznamenávajú čitatelia, v priebehu storočí neexistoval žiadny takýto národ. Názov Palestína (arabsky: "Filastin") ako politická jednotka sa začal používať ako triumf sionizmu, keď ho zaviedli britskí okupanti po vydaní Balfourovej deklarácie v roku 1917. Názov Palestínci (arabsky: "Filastiniyun") sa tiež začal používať až v dvadsiatom storočí. Jeruzalem nikdy neslúžil ako hlavné mesto suverénneho moslimského štátu. To je celá pravda.
Ale od roku 1920, po zavedení geografickej jednotky neskôr nazvanej British Mandate for Palestine (Britský mandát v Palestíne), to arabsky hovoriaci moslimovia v tomto teritóriu pochopili tak, že museli prijať palestínsku identitu. V roku 1948, keď židia zanechali termín Palestína v prospech Izraela, sa slovo Palestínčania stalo výlučne arabským. So založením Organizácie pre oslobodenie Palestíny v roku 1964 získala táto identita politické vyjadrenie. Oficiálny status tomu udelila v roku 1994 Palestínska autonómia. Od tohto bodu je márne, dokonca hlúpe popierať existenciu typického národa palestínskych Arabov.
 Palestínčania v Gaze vo februári 2014 protestujú proti americkému ministrovi zahraničia Johnovi Kerrymu. |
To znamená, že identita palestínskych Arabov, ktorá sa vynorila tak rýchlo z politickej nevyhnutnosti, nemusí pretrvávať večne; ako som uviedol už v roku 1989, "nadradenosť palestínskeho nacionalizmu by mohla prípadne skončiť, možno tak rýchlo, ako sa začaala."
(2) Moslimské národy sa nikdy nevzdajú, vždy budú pokračovať vo vedení vojny a tak nemôžu byť porazené: Mimochodom, riešil som to v článku uverejnenom v Commentary: "Moslimovia boli v priebehu histórie vždy náchylní stáť proti nevercom, keď stáli tvárou v tvár rozhodujúcej prevahe, počnúc Španielskom, na Balkáne až po Libanon."
Na to prichádzajú odpovede, že v tomto, ako aj v iných prípadoch, sa moslimovia úplne nevzdali: Islamistický sen o Al-Andalus (alebo Andalúzia v historickom kontexte), turecký premiér Erdoğan má neo-osmanské ambície na Balkáne, a libanonskí moslimovia úspešne skončili so štátom, ovládaným kresťanmi.
 Návrat moslimského panstva v Alhambre? |
Opäť tu platí, všetko je pravda. Ale predstava o opätovnom prevzatí Španielska je ohraničená do ríše fantázie, Erdoğan nemá v úmysle vojenskou silou prevziať Balkán, a libanonskí moslimovia využili plány susedov (Sýrie) na porážku maronitov.
Ak porovnáme moslimov s kresťanmi, tento bod môžeme vidieť jasnejšie: Ak hore uvedené príklady ukazujú nehynúceho ducha moslimov, to isté môžeme aplikovať na kresťanov (a, rozšírene na všetkých, napr. na Číňanov).
- Španielske kráľovstvo si robí nárok na Gibraltar, napriek tomu, že bolo navždy postúpené Veľkej Británii už pred 300 rokmi, v roku 1713.
- Grécka vláda si nárokovala časť Anatólie po Prvej svetovej vojne, časť, ktorá je pod vládou moslimov už 700 rokov.
- Vládca Talianska Benito Mussolini sa pokúšal vzkriesiť Rímsku ríšu po 1 400 rokoch, po zániku západnej ríše v roku 476 nášho letopočtu.
Tento zoznam poukazuje na skutočnosť, že iredentistické myšlienky niekedy prežívajú veľmi dlho, a môžu sa búrlivo prebrať znovu k životu. Toto ale nezmení skutočnosť, že vojny končia, keď sa jedna zo strán vzdá, niečo, čo platí pre moslimov, rovnako ako pre nemoslimov. (10. január 2017).
