Ako možno vysvetliť nedávny rozruch vo vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Izraelom? Mám na mysli rozhodnutie prezidenta Baracka Obamu zdržať sa hlasovania na zasadnutí Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, ktoré bolo naprosto odlišné od jeho vlastných názorov spred pár rokov; minister zahraničných vecí hlasno a dôrazne 75 minút vystupoval proti izraelskému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi; a prudké odpovede Netanjahua, ako varovanie vlády Nového Zélandu, že jej podpora rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov sa rovná "vyhláseniu vojny."
Na vysokú politiku tohto druhu sa väčšinou pozerá cez optiku ideí a princípov. Ale občas je lepšie nechať to všetko za sebou a pozerať sa na to cez psychológiu – inými slovami, cez základné ľudské emócie a vzťahy, ktoré my všetci prežívame.
Táto úroveň vysvetlenia funguje lepšie v prípade týchto všetkých troch, Obamu, Kerryho a Netanjahua. Trojica toho má dosť. Počas svojich takmer desiatich rokoch v úrade Netanjahu vždy čelil demokratickému prezidentovi bez toho, aby s ním koordinoval. Obama má dosť izraelského vodcu, ktorý ho znepokojuje už osem rokov; a rovnako Kerryho, už štyri roky.
 Nie sú najlepšími priateľmi: Kerry (vľavo), Netanjahu, Obama v novembri 2015. |
Teraz, keď sa konečne zbavili jeden druhého sa zdá, že trio nie je schopné skrývať naďalej svoju frustráciu. Namiesto toho, aby konali podľa zdravého rozumu a plánovite, rozdávajú všetci traja rany v hneve a zlosti. Emócie sú natoľko zahorklé, že sa americký veľvyslanec v Izraeli Dan Shapiro cítil byť donútený k verejnému vyhláseniu, že Obama "nekoná z pomsty, nie je to príčina, na základe ktorej robí rozhodnutia."
Všetci traja budú ľutovať svoje nedávne kroky:
Pre Obamu, ktorý sa teraz snaží o dobudovanie svojho právneho štýlu v plnom rozsahu, budú machinácie v Bezpečnostnej rade znamenať pošpinenie jeho image u veľkej väčšiny Američanov sympatizujúcich s Izraelom, ako to už naznačuje aj kritika zo strany demokratov a židovských vedúcich predstaviteľov.
Pokiaľ ide o Kerryho, jeho pôsobenie vo funkcii ministra zahraničia sa z veľkej časti zameriavalo na Blízky východ (najprv arabsko-izraelská diplomacia, potom Iránska dohoda), je to horké okrem rozhrešenia za jeho odhaľujúce vyhlásenie o jeho vlastných neúspechoch v arabsko-izraelskej aréne (a že Iránska dohoda má byť čiastočne zrušená).
Čo sa týka Netanjahua, jeho nekontrolovaná odpoveď znamenala, že rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov je omnoho významnejšia a tým aj omnoho viac, než by tomu malo byť, znamená porážku; a to, že rozdáva rany okolo seba tým, ktorí podporujú rezolúciu, môže z dlhodobého hľadiska poškodiť národné záujmy Izraela.
A ak počítame straty, pridajme k tomuto mixu aj Palestínčanov. Vzhľadom na falošné nádeje, ktoré v nich vzbudila odchádzajúca Obamova administratíva, je menej pravdepodobné, že ich vedenie bude chcieť prijať konštruktívne kroky smerom k akceptácii Izraeala, ktoré musia nevyhnutne predchádzať budovaniu ich vlastnej politiky, ekonomiky, spoločnosti a kultúry. Namiesto toho sa stále viac utápajú v rejekcionizme.
Takže, je to prehra pre všetkých zúčastnených. Možno sa po odchode Obamu a Kerryho veci zlepšia. Ak však k nimi pridáme prukého a nekontrolujúceho sa Donalda Trumpa, vyvoláva to ešte väčšie obavy.
Vitajte na Blízkom východe, dejisku viscerálnej otravy. (December 30, 2016)
Dodatok 30. decembra 2016: Claudia Rosett súhlasí s tým, že problém je psychologický (t.j. nie politický), ale myslí si, že cieľ je subtílnejší:
Využíva prezident Obama svoje posledné týždne v úrade na to, aby urovnal osobnú zášť voči ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi a izraelskému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi? Obama určite chce vyrovnať skóre, vrátiť to Rusku za pokus o zasahovanie do amerických volieb, a opustenie Izraela v necitlivom milosrdenstve Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.
Ak sa však pozriete do minulosti na opisy konania administratívy, záznamy o Obamovi naznačujú, že jeho zámery nemajú až tak do činenia so skrotením Putina a Netanjahua, ale skôr s tým, aby si udržal pozíciu v očiach amerických voličov a v očiach víťaza, ktorého zvolili za prezidenta, Donalda Trumpa.
