Koniec režimu v Sýrii?

Povstanie v Sýrii ponúka veľké humanitárne a geopolitické možnosti. Západné štáty by mali rýchlo a masívne využiť chvíľu a zbaviť sa silného muža Bashara al-Assada a jeho komplica. Ak sa dostanú na pre nich určené miesto na smetisku dejín, prinesie to mnoho prospechu.

Sýrčania strhávajú obrazy Bashara al-Assada a jeho otca Hafeza.

Zahraničné: Zhubný, ale po taktickej stránke brilantný Hafez al-Assad zničil Blízky východ neprimeraným sýrskym vplyvom na celé desaťročia. Jeho syn, neschopný Bashar, od roku 2000 pokračoval v tomto modeli tak, že posielal teroristov do Iraku, dal zavraždiť libanonského predsedu vlády Rafíja al-Harírího, zvrhol jeho syna Saada, pomáhal teroristickým skupinám Hizballáhu a Hamasu a vyvíjal chemické a nukleárne zbrane. Zbavenie sa jeho osoby bude univerzálnym prínosom.

Hlavnou úlohou Bashara na medzinárodnej úrovni je však slúžiť ako spojenec teheránskeho premiéra. A i keď ľudia zo Západu považujú Sýrsko-iránsku alianciu za krehký sobáš z rozumu, trval viac ako tridsať rokov, pretrpel personálne zmeny i zmeny okolností vďaka tomu, čo Jubin Goodarzi v roku 2006 nazval "širšími, dlhodobými strategickými obavami odvodenými od ich národných bezpečnostných priorít" dvoch strán.

Sýrska intifáda už oslabila "blok odporu" vedený Iránom tým, že rozjatrila politické dištancovanie sa Teheránu od Assada a podnecovala rozpory v iránskom vedení. Sýrski demonštranti pália iránsku zástavu; ak by (sunnitskí) islamisti prevzali moc v Damašku, ukončili by spojenie s Iránom, a tým by vážne poškodili grandiózne ambície mullahov.

Kurdovia manifestujú za právo na občianstvo v apríli 2011 v Qamishli, Sýria.

Koniec Assadovej vlády poukazuje na ďalšie dôležité dôsledky. Bashar a vládnuca strana AKP v Turecku vytvorili také úzke vzťahy, že niektorí analytici predpokladajú, že odstránenie Assadovho režimu povedie ku kolapsu celej blízkovýchodnej politiky Ankary. A rovnako, nepokoje medzi sýrskymi Kurdami by mohli viesť k ich väčšej autonómii, ktorá pre zmenu povzbudí spoluprácu etnika v Anatólii pri požadovaní nezávislého štátu, výhliadka, ktorej sa tak obáva Ankara, vyslala príval návštevníkov na vysokej úrovni do Damašku a naliehavo tlačila v smere dohody o protivzbure.

Nepokoje v Sýrii poskytujú úľavu Libanonu, ktorý bol od roku 1976 pod kontrolou Sýrie. Podobne, problémy v Damašku dovoľujú izraelským stratégom aspoň dočasne sústrediť pozornosť na mnohé ďalšie zahraničné problémy krajiny.

Domáce: V okázalom interview 15. marca, týkajúcom sa vývojových trendov v Tunisku a Egypte, a len pár týždňov pred tým, než prepukli v jeho vlastnej krajine, vyhlásil Bashar al-Assad, že nešťastiu tiež čelia jeho vlastní poddaní: "Kedykoľvek máte povstanie, je samozrejmé, že vyhlásite, že ste nahnevaní, [čo] živí beznádej."

Slovo beznádej výstižne sumarizuje väčšinu Sýrčanov; od roku 1970, the Assadova dynastia dominovala v Sýrii stalinistickou päsťou, len o málo tvrdšou než tá, ktorá patrila Saddámovi Husajnovi v Iraku. Chudoba, vyvlastňovanie, korupcia, nehybnosť, útlak, strach, izolácia, islamizmus, mučenie a masakry sú charakteristickými znakmi vlády dynastie Assada.

Pozitívny podporný článok o manželke Bashara a-Assada v marcovom vydaní Vogue v roku 2011.

Vďaka chamtivosti a dôverčivosti Západu však outsideri len zriedka realizujú túto skutočnosť v plnom rozsahu. Na jednej strane sýrsky režim finančne podporuje Centre for Syrian Studies (Stredisko sýrskych štúdií) na University of St Andrews. Na druhej strane, existuje neformálna sýrska lobby. A tak americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton hovorí o Basharovi al-Assadovi ako o "reformátorovi" a časopis Vogue uverejňuje podporný článok o tyranovej manželke, "Asma al-Assad: A Rose in the Desert" (Asma al-Assad: Púštna ruža, kde ju nazýva "okúzľujúcou, mladou, a veľmi šik—najsviežejšou a najpríťažlivejšou prvou dámou.").

Je potrebné uviesť potenciálne nebezpečenstvo, vyplývajúce zo zmeny režimu. Nemožno očakávať relatívne jemný štátny prevrat ako v Tunisku alebo v Egypte, ale nekompromisnú revolúciu namierenú nielen proti Assadovmu klanu, ale tiež proti komunite Alawi, z ktorej pochádza. Jej členovia, uzavretá post-islamská sekta, predstavujú asi osminu sýrskej populácie, dominujú od roku 1966 vo vláde, vyvolávajú hlboké nepriateľstvo medzi majoritou sunnitov. Sunniti vykonávajú intifádu a členovia sekty Alawi vykonávajú špinavú prácu, potláčajú ich a zabíjajú. Toto napätie môže vznietiť krvavý kúpeľ a dokonca občiansku vojnu, čo sú možnosti, ktoré musia poznať zahraničné sily a pripraviť sa na ne.

Keďže v Sýrii pretrváva bezvýchodisková situácia, s demonštrantmi, ktorí napĺňajú ulice a režim ich zabíja, môže západná politika urobiť rozhodujúci rozdiel. Steven Coll z New Yorker správne uvádza, že "Čas na nádejné vyjednávanie s Assadom uplynul." Nastal čas na to, aby sme odhodili obavy z nestability, ako správne zisťuje analytik Lee Smith, "Nemôže byť nič horšie ako Assadov režim." Prišiel čas na zosadenie Bashara z moci, na ochranu nevinných členov Alawi, a na vysporiadanie sa s názorom "diabla nepoznáme."