Po tom, ako americké jednotky koncom roka 2011 opustia Irak, sa Teherán pokúsi urobiť zo svojho suseda satrapiu, t. j. satelitný štát, čo bude znamenať veľkú škodu pre záujmy Západu, umiernených Arabov a Izraela.
Intenzívne iránske snahy sú už v plnom prúde, pričom Teherán sponzoruje milície v Iraku a posiela svoje vlastné bojové jednotky do irackých pohraničných oblastí. Bagdad reaguje so slabosťou, jeho náčelník štábu navrhuje regionálny pakt s Iránom a vrcholoví politici nariaďujú útoky na iránsku disidentskú organizáciu Mujahedeen-e-Khalq (MeK), ktorá má 3 400 členov a sídli v Camp Ashraf, asi 100 km na severovýchod od Bagdadu. Problém týkajúci sa MeK odhaľuje irackú podriadenosť Iránu mimoriadne jasne. Pozrime sa na niektoré aspekty posledného vývoja:
7. aprila MeK zverejnil informácie odhaľujúce narastajúce kapacity Iránu na získanie obohateného uránu, odhalenie, ktoré iránsky minister zahraničných vecí rýchlo potvrdil.
 Okienko z videofilmu Fox News ukazujúceho napadnutie Camp Ashraf irackými ozbrojenými silami. |
Tento incident sa odohral napriek čerstvým sľubom Bagdadu, že bude s iránskymi disidentmi zaobchádzať humánne a bude ich chrániť. Predseda zahraničného výboru Senátu Spojených štátov John Kerry správne označil tento útok za "masaker", a bývalý guvernér Howard Dean nazval irackého premiéra "masovým vrahom." Vysoký komisár OSN pre ľudské práva "odsúdil" útok a Pomocná komisia OSN pre Irak (UNAMI) vyjadrila "hlboké znepokojenie."
 Iracký premiér Nouri al-Maliki a iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád. |
24. apríla, napriek tomu, že Spojené národy trvali na tom, aby "boli obyvatelia Camp Ashraf chránení pred násilnou deportáciou, vyhostením alebo repatriáciou," Bagdad a Teherán podpísali dohodu o vydávaní, ktorú štátom kontrolované iránske médiá interpretovali ako mechanizmus násilného presunu členov MeK do Iránu, kde ich očakával osud, vzbudzujúci hrôzu.
Zlé zaobchádzanie s iránskymi disidentmi zo strany Iraku vzbudzuje humanitárne obavy a poukazuje na zvyšovanie sa významu MeK ako mechanizmu na marenie cieľov USA týkajúcich sa minimalizácie vplyvu Teheránu v Iraku.
Znamená to, že Washington – ktorý udelil status "chránenej osoby" obyvateľom mesta Ashraf v roku 2004 výmenou za to, že odovzdajú svoje zbrane – nesie čiastočnú zodpovednosť za útoky na Ashraf; v roku 1997, poskytol úplatok Teheránu a v protiklade k faktom a platným zákonom nesprávne označoval (a naďalej označuje) MeK ako "zahraničnú teroristickú organizáciu."
Bagdad využíva toto teroristické označenie. Napríklad kongresman Brad Sherman (demokrat za Kaliforniu) uvádza, že "v súkromnej diskusii úrad irackého veľvyslanca vyhlásil, že krv nie je na rukách irackej vlády, ale minimálne čiastočne je na rukách Ministerstva zahraničia, pretože MeK je vedená ako teroristická skupina a v súlade s tým Irak nemá pocit, že by mal rešpektovať ľudské práva tých, ktorí sú v tábore." Označenie za teroristov tiež poskytuje Bagdadu zámienku na vyhostenie obyvateľov Ashrafu a možno aj ich vydanie do Iránu.
 UNAMI bola založená v roku 2003 a vedie ju holandský politik Ad Melkert. |
- Vláda Spojených štátov by mala zrušiť označenie MeK ako teroristickej organizácie, v súlade s prianím veľkej majority oboch politických strán v Kongrese, bývalého poradcu pre národnú bezpečnosť Baracka Obamu a prominentných republikánov.
- Európska únia by mala uvaliť ekonomixké sankcie na Irak, ak bude Bagdad naďalej blokovať návštevu parlamentnej delegácie EÚ v Ashrafe. (EÚ je druhým najväčším obchodným pertnerom Iraku).
- Spojené národy by mali umiestniť v Ashrafe delegáciu UNAMI, ochraňovanú menšou americkou vojenskou jednotkou, na zabránenie budúcich irackých útokov a na splnenie požiadavky Vysokého komisára OSN pre ľudské práva' "úplného, nezávislého a transparentného vyšetrenia" útokov na Ashraf, aby "boli stíhané všetky osoby, u ktorých bude preukázaná zodpovednosť za použitie neprimeranej sily".
Camp Ashraf je indikátorom narastajúceho iránskeho vplyvu na Irak. Teraz je čas na to, aby sa urgentne jednalo v záležitosti Camp Ashraf – skôr než Teherán urobí z Iraku svoju provinciu.
