Pred pár dňami turecký minister zahraničných vecí Ahmet Davutoğlu bobmasticky vyhlásil, že "V prípade, že svet je v plameňoch, Turecko je hasičom. Turecko sa považuje za aktéra vedúcej úlohy pri zabezpečovaní stability na Blízkom východe."
 Gül vrelo víta Ahmadinedžáda. |
Ukázalo sa však, že tieto chyby priniesli extrémne následky, a viedli k odvrhnutiu dlho etablovaných politických strán a víťazstvu islamistickej strany Adalet ve Kalkınma Partisi (Strana spravodlivosti a rozvoja, AKP), vo voľbách v novembri 2002. V marci 2003, ešte pred nadchádzajúcou vojnou v Iraku nová vláda signalizovala, že nová éra začala odmietnutím povolenia americkým vojenským jednotkám prechod cez turecké teritórium.
V priebehu nasledujúcich ôsmich rokov sa turecká zahraničná politika stávala stále viac nepriateľskou voči Západu všeobecne, a najmä voči Spojeným štátom, Francúzsku, Izraelu, a súčasne nadväzovala vrelé vzťahy s vládami Sýrie, Iránu a Líbye. Tento posun sa stal evidentný najmä v máji 2010, keď Ankara pomohla Teheránu vyhnúť sa sankciám za jeho nukleárny program a poškodila reputáciu Izraela akciou v súvislosti s flotilou vedenou loďou Mavi Marmara.
Plný rozsah ambícií Ankary na Blízkom východe však vyšiel najavo začiatkom roka 2011, paralelne s ďalekosiahlymi prenikavými zmenami v regióne. Zrazu boli Turkovia všade. Medzi ich aktivity v poslednej dobe patrí:
 Erdoğan rokujúci s potešeným al-Assadom. |
Ponuka ekonomického záchranného lana Iránu: Gül vo februári oplatil štátnu návštevu do Teheránu, doprevádzaný veľkou skupinou biznismenov, upevňujúc tak rozvoj, čím sa podľa Jamestown Foundation, "Turecko stáva hlavným [ekonomickým] záchranným lanom pre Irán." Gül okrem toho ocenil iránsky politický systém.
Zabraňovanie zahraničným snahám v Líbyi: Počnúc 2. marcom, turecká vláda vzniesla námietky proti akejkoľvek vojenskej intervencii proti režimu Muammara Kaddáfiho. "Zahraničné intervencie, špeciálne vojenské intervencie, iba prehlbujú problém," vyhlásil Davutoğlu 14. marca, možno kvôli obavám z podobnej intervencie na ochranu Kurdov vo východnom Turecku. Keď sa 19. marca začali vojenské operácie, turecké vojská sa nezúčastnili. Turecká opozícia zdržiavala angažovanie sa NATO v Líbyi do 31. marca a potom ho sťažovala podmienkami.
Podporovanie Kaddáfiho: Turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan pomohol Kaddáfimu pri vydaní oboch demagogických prehlásení ("Turecko nikdy nebude stranou, ktorá namieri zbrane na líbyjský ľud") a praktické návrhy (napríklad že Kaddáfí zachráni svoju vládu tým, že sa vymenuje za prezidenta). Podľa denníka Hürriyet Ankara tiež ponúkla, "že sa zapojí do distribúcie humanitárnej pomoci v Líbyi, bude riadiť letisko Benghází a nasadí námorné sily na kontrolu oblasti medzi Benghází a gréckym ostrovom Kréta." Na znak vďaky Kaddáfí odpovedal, "Všetci sme Osmania." V kontraste k tomu líbyjskí rebeli zúrili a pochodovali proti tureckej vláde.
 Erdoğan by len ťažko mohol byť ešte bližšie Kaddáfimu. |
Anti-sionizmus: Ankara sa stala vodcom delegitimizácie Izraela. Davutoğlu sa pokúša o zjednotenie svojich nepriateľov predpovedaním zmiznutia Izraela; a organizácie priateľské voči vláde plánujú novú flotilu "slobody" pre Gazu, ktorej sa má zúčastniť najmenej 15 lodí; a podpredseda vlády vyzýva k bombardovaniu Izraela v štýle Líbye.
Ambície Ankary musia byť kontrolované. Menej provokatívne a viac inteligentne než iránsky režim, sa snaží pretvoriť moslimské krajiny na svoj islamistický režim. Otvoreným salvám jeho snáh sa darilo, boli efektívne a do značnej miery nepovšimnuté.
Medzi možné metódy, ako zablokovať vplyv AKP patrí: vyjadrenie nespokojnosti s "neo-osmanskou" politikou Ankary; verejné vznesenie otázky, či sú turecké akcie kompatibilné s členstvom v NATO; tiché povzbudzovanie opozičných strán v krajine v júnových voľbách 2011; av tejto chvíli nepriateľského postoja AKP a kurdských nepokojov vo východnom Turecku, opätovne zvážiť delikátnu otázku občianskych práv Kurdov.
