Po desaťročiach stagnácie je Blízky východ rozbúrený. Keďže sa príliš mnoho pozornosti sústreďuje na jedno miesto, tu je prehľad vývoja v štyroch kľúčových krajinách.
 Muammar Kaddáfí v plnom vojenskom lesku. |
Možno bude mať Obama šťastie a Kaddáfího kolaps bude rýchly. Nikto však nevie, kto sú rebeli a nasadenie s otvoreným koncom by sa mohlo ľahko predlžovať, bolo by nákladné, teroristické, a politicky nepopulárne. Ak by sa tak stalo, Líbya riskuje, že sa stane Obamovým Irakom – alebo ešte horšie, že krajinu prevezmú islamisti.
Obama si želá, aby sa Spojené štáty stali "jedným z mnohých partnerov" v Líbyi, a prial by si, aby bol prezidentom Číny, naznačujúc, že táto vojna ponúka americkej vláde možnosť veľkého experimentu predstierať, že ide o Belgicko. Priznávam sa k určitej sympatii k tomuto prístupu; v roku 1997 som vyjadroval svoju nespokojnosť s tým, že Washington znovu a znovu zasahuje a preberá zodpovednosť za udržanie poriadku, "Dospelí Američania zobrazujú iných ako podobných deťom." Vyzýval som Washington k tomu, aby ukázal viac zdržanlivosti, dovolil, aby prišli aj iní a požiadali o asistenciu.
To je to, čo urobil Obama svojím netaktným a zle pripraveným spôsobom. Výsledok určite ovplyvní budúcu americkú politiku.
Egypt: Najvyššia rada ozbrojených síl sponzorovala 19. marca ústavné referendum, so schvaľujúcim výsledkom 77-23 percent hlasujúcich. To malo za následok posilnenie Moslimského bratstva, ako aj zvyšku Národnej demokratickej strany Husního Mubaraka, zatiaľ čo odsunulo bokom sekularistov z námestia Tahrír. Týmto nové vojenské vedenie potvrdilo svoj zámer pokračovať v jemnom, ale dlhodobom vládnom spolčovaní s islamistami.
Tento záver podopierajú dve skutočnosti: Egypt bol pod vojenskou vládou od štátneho prevratu v roku 1952; a takzvaní Slobodní dôstojníci, ktorí vykonali tento prevrat, mali úzke väzby s vojenským krídlom Moslimského bratstva.
 "Slobodní dôstojníci " vroku 1952. Všimnite si Gamala Abdela Násira sediaceho celkom vľavo a Anwara Sadata sediaceho celkom vpravo. |
Oduševnenie na námestí Tahrír bolo skutočné a mohlo eventuálne zvíťaziť; zatiaľ však v Egypte neprišlo k žiadnej zmene, vláda pokračuje v známej kvázi-islamistickej línii.
 Mahmúd Ahmadínedžád preukazuje poctu Basharovi al-Assadovi v Teheráne v roku 2010. |
Keď v roku 2011 vetry zmien dosiahli Sýriu, zástupy prevolávajúce Suriya, hurriya ("Sýria, sloboda") stratili svoj strach z detského diktátora. Bashar sa v panike klátil medzi násilím a politikou ústupkov. Ak Assadova dynastia pristúpi k svojej demisii, bude to mať potencionálne ničivé následky pre minoritu Alawiho komunity, z ktorej pochádza. Sunnitskí islamisti, ktorí majú v sebe zakomponovaný vnútorný kurz nasledovania Assada pravdepodobne vylúčia Sýriu z bloku "odporu" vedeného Iránom, čo znamená, že zmena režimu bude mať zmiešané dôsledky pre Západ, a špeciálne pre Izrael.
Jemen: Jemen predstavuje najväčšiu možnosť zvrhnutia režimu a najväčšiu šancu získania moci pre islamistov. Akokoľvek nedostatočná bola samovláda Aliho Abdullaha Saleha, ktorý bol vo svojom úrade od roku 1978 a akokoľvek obmedzená bola jeho moc, bez ohľadu na jeho väzby k Saddámovi Husajnovi a Iránskej islamskej republike, bol aspoň takým dobrým spojencom, v akého mohol Západ dúfať, aby vykonával kontrolu vo vnútrozemí, obmedzoval vzbury a bojoval proti al-Kájde.
Svojím neschopným riešením protestov si dokonca znepriatelil vojenské vedenie (z ktorého pochádza) a jeho vlastný kmeň Hashid, čo naznačuje, že svojmu následníkovi zanechá moc s malou kontrolou. Vzhľadom na kmeňovú štruktúru krajiny, širokú distribúciu zbraní, rozkol medzi sunnitmi a šiítmi, hornatý terén a hroziace suchá sa ako pravdepodobný výsledok rysuje (ako v Afganistane) anarchia v islamistickom tóne.
V Líbyi, Sýrii a Jemene – a nie menej aj v Egypte – majú islamisti možnosti podstatne rozšíriť svoju moc. Nakoľko bude bývalý moslim, sídliaci v Bielom dome,* taký neústupný v otázke "vzájomného rešpektu" vo vzťahu Spojených štátov s moslimami, ochraňovať záujmy Západuproti tejto hrozbe?
