Oficiálna hymna americkej námornej pechoty má slávny začiatok: "From the Halls of Montezuma to the shores of Tripoli, we fight our country's battles on the land as on the sea." (Od siení Montezumovho paláca k brehom Tripolisu, bojujeme naše boje na pevnine aj na mori). Odkaz na Tripolis sa vzťahuje na Boj o Dernu v roku 1805, ktorý bol prvým bojom amerických bojových jednotiek v zámorí a znamenal rozhodujúce americké víťazstvo.
 Maliar americkej námornej pechoty Charles H. Waterhouse zobrazuje "Útok na Dernu, Tripolis, 27. apríla 1805. |
Môj prvý inštinkt je bez váhania súhlasiť s bezletovou zónou, čo by zlepšilo vyhliadky statočnej opozície. Tento inštinkt povzbudzuje niekoľko faktorov: Ľahká prístupnosť Líbye z amerických leteckých základní a základní NATO, hladká a rozvláčna geografia krajiny, takmer všeobecné odsúdenie Kaddáfiho akcií, urgentnosť plného navrátenie líbyjskej ropy na exportný trh a pravdepodobnosť, že takáto intervencia ukončí nešťastné, 42 rokov trvajúce panovanie výstrednej a odpudzujúcej postavy.
Inštinkt je však slabým základom pre rozumnú politiku. Akt vojny si vyžaduje kontext, vodiace princípy a konzistentnosť.
Akokoľvek jednoduchá sa môže zdať táto operácia, môže mať Kaddáfi neočakávané rezervy moci, čo môže viesť k dlhému a chaotickému boju. Ak prežije, môže sa stať ešte zhubnejším. Môže byť akokoľvek odpudzujúci, jeho (islamistickí?) oponenti môžu predstavovať ešte väčšiu hrozbu pre americké záujmy. V širšom zmysle môže vmešovanie sa do vnútorného konfliktu priniesť viac nepriateľov než priateľov, okrem toho to bude podporovať antiamerické konšpiračné teórie.
 Americký minister obrany Robert Gates obklopený vyššími dôstojníkmi vysvetľuje kongresu, prečo sa vyhýba vojenskému zásahu v Líbyi. |
Za diskusiami o Líbyi sa vynára prízrak Iraku a "program slobody" Georga W. Busha. Bushovi stranícki prívrženci to považujú za čas odplaty, zatiaľ čo skeptici sa obávajú nechcených následkov. Ak by Barack Obama použil v Líbyi vojenskú silu, rovnalo by sa to priznaniu, že nekonal správne, keď odsudzoval Bushovu politiku na Blízkom východe. Znamenalo by to tiež, že po Iraku a Afganistane by americké vojenské sily vstúpili do boja s ďalšími krajinami s moslimskou majoritou - moslimskými krajinami, skutočnosť, ktorou by Obama, zdôrazňujúci "vzájomné rešpektovanie" sa s moslimami, musel opovrhovať.
Ešte zásadnejšiou je záväzné pravidlo nevystavovať americké jednotky nebezpečiu kvôli humanitárnym cieľom iných národov; sociálna práca nemôže byť cieľom americkej vlády, namiesto toho musia vojenské jednotky vždy sledovať špecifické americké národné záujmy.
Skutočnosť, že sa americká armáda, ktorú stelesňuje minister obrany Robert Gates, vyhýba prijatiu takejto povinnosti, zdôrazňujúc príslušné náklady a nebezpečenstvá ("veľká operácia vo veľkej krajine"), predstavuje zdravú opatrnosť, špeciálne vzhľadom na chyby americkej tajnej služby. A to, že Líbijčania sa začínajú obracať vo veciach vedenia na islamistov, by mohlo zmeniť Líbyu na ďalšie Somálsko.
Americký arzenál dovoľuje prezidentovi ignorovať iné štáty a rozmiesnňovaž zbrane unilaterálne; je to však rozumné? Iracké precedensy (1991, 2003) naznačujú, že politicky stojí za to nepohodlné získavanie podpory medzinárodných organizácií, ako sú Spojené národy, Severoatlantická zmluva, Liga arabských štátov, Africká únia, či dokonca Organizácia islamskej konferencie.
 Môže niečo ovplyvniť podpora Africkej únie (logo hore)? |
Ak zohľadníme tieto úvahy, akú radu dať Obamovej administratíve? Pomôcť líbyjskej opozícii podporou a stupňovať pomoc v prípade potreby.
V Líbyi sa spájajú humanitárne, politické a ekonomické príčiny, aby prevýšili váhanie zákona. Ak bude americká vláda pracovať s medzinárodnou autorizáciou, môže naplniť svoju zvyčajnú vedúcu rolu a pomôcť líbyjskej opozícii. Akokoľvek riskantný je tento kurz, nepodniknúť nič je ešte riskantnejšie.
