V Egypte nastal dlho očakávaný krízový moment a povstania ľudu otriasajú vládami krajín Blízkeho východu, pritom Irán stojí, tak ako nikdy predtým, v centre regiónu. Jeho islamistickí vládcovia majú na dohľad ovládnutie regiónu. Revolúcie sa však uskutočňujú ťažko a ja predikujem, že islamisti nedosiahnu prelom na celom Blízkom východe a Teherán sa nevynorí ako kľúčový vládca. Zopár myšlienok, ktoré viedli k tomuto záveru:
 Káhirské námestie Tahrír, 25. januára 2011. |
Časť studenej vojny na Blízkom východe: Blízky východ je už dlhé roky rozdelený na dva veľké bloky usilujúce o vplyv na studenú vojnu. K bloku odporu vedeného Iránom patrí Turecko, Sýria, Pásmo Gazy a Katar. Status quo blok vedený Saudskou Arábiou zahŕňa Maroko, Alžírsko, Tunisko, Egypt, Západný breh, Jordánsko, Jemen a emiráty Perzského zálivu. Všimnime si, že v týchto ťažkých časoch sa Libanon pohol od stavu status quo k odporu a že nepokoje sa dejú len na miestach, kde vládne status quo.
Zvláštna situácia Izraela: Izraelskí vodcovia mlčia ako hrob a skutočnosť, že krajina je v tomto zmysle takmer bezvýznamná, podčiarkuje centralitu Iránu. Izrael sa síce musí obávať víťazstva Iránu, ale súčasne židovský štát žiari ako ostrov stability a jediný spoľahlivý spojenec Západu na Blízkom východe.
Nedostatok ideológie: Teórie presviedčania prázdnymi slovami a konšpiračné teórie, ktoré dominujú diskusii na Blízkom východe, do značnej miery postrádajú davy zhromažďujúce sa pred vládnymi budovami, požadujúce koniec stagnácie, zvôle, korupcie, tyranie a týrania.
Vojsko vs. mešity: Nedávne udalosti potvrdzujú, že rovnaké sily, ozbrojené sily a islamisti, dominujú v približne 20 krajinách Blízkeho východu: vojsko používa hrubú silu a islamisti ponúkajú víziu. Existujú výnimky – mohutná ľavica v Turecku, etnické frakcie v Libanone a Iraku, demokracia v Izraeli, islamistická kontrola v Iráne – ale tento vzor všeobecne platí.
Irak: V najnestálejšiej krajine v regióne, Iraku, sa očividne nevyskytujú demonštrácie, pretože jej obyvatelia nečelia autokracii trvajúcej celé desaťročia.
Vojenský puč? Islamisti si želajú zopakovať svoje úspechy v Iráne využitím nepokojov obyvateľstva, aby prevzali moc. Skúsenosti Tuniska si vďaka vzoru, ktorý sa môže zopakovať kdekoľvek, zaslúžia bližšie skúmanie. Vojenské vedenie prišlo k očividnému záveru, že jeho silný muž, Zine El Abidine Ben Ali, získal príliš vysoký vplyv – špeciálne prostredníctvom okázalej korupcie rodiny svojej manželky – ktorá ho udržala pri moci, takže sa ho zbavili, a pre istotu vydali medzinárodný príkaz na zatknutie jeho a celej jeho rodiny.
 Generál Umar Sulajmán – štvrtý vojenský vládca Egypta od roku 1952? |
Tento scenár by sa mohol zopakovať kdekoľvek, špeciálne v Egypte, kde vojaci ovládajú vládu od roku 1952 a hodlajú si udržať svoju moc nad Moslimským bratstvom, ktoré potlačili v roku 1954. Skutočnosť, že strongman Husní Mubarak vymenoval do úradu Umara Sulajmána, ukončuje dynastické nároky Mubarakovej rodiny a zvyšuje vyhliadky na Mubarakovu rezignáciu v prospech priamej vojenskej vlády.
Všeobecne povedané, staviam skôr na model väčšej kontinuity než na model zmeny, ktorý sa doteraz objavil v Tunisku. Tvrdá vláda zmierni dačo v Egypte, a hocikde inde, ale vojsko zostane konečným vládcom.
Politika Spojených štátov: Vláda Spojených štátov hrá rozhodujúcu úlohu tým, že pomáha štátom Blízkeho východu pri prechode od tyranie k politickej participácii bez toho, aby tento proces ovládli islamisti. George W. Bush prišiel v roku 2003 so správnou myšlienkou výzvou k demokracii, ale toto úsilie zničil požadovaním okamžitých výsledkov. Barack Obama sa spočiatku vrátil k chybnej starej politike tým, že zaobchádzal s tyranmi jemne; teraz sa krátkozrako stavia na stranu islamistov proti Mubarakovi. Mal by konať podobne ako Bush, ale robiť to lepšie, pochopiť, že demokratizácia je procesom dlhých desaťročí, vyžaduje si vštepovanie doteraz odporujúcich si názorov na voľby, slobodu prejavu a vládu zákona.
