Nepokoje v Tunisku

Náhly a doteraz nevysvetlený odchod najmocnejšieho muža Tuniska, 74 ročného Zine El Abidine Ben Aliho, ktorý bol pri moci 23 rokov, má potenciálne následky pre Blízky východ a pre moslimov na celom svete. Egyptský komentátor uviedol, že "Každý arabský vodca pozoruje Tunisko so strachom. Každý tuniský občan pozoruje Tunisko s nádejou a solidaritou." Ja pozorujem s obomi skupinami emócií.

Tuniský Zine El Abidine Ben Ali (vľavo) so svojimi dvomi susedmi, Muammarom Kaddáfím z Líbye (v strede) a Abdelazizom Bouteflikom z Alžírska.

Počas prvého obdobia nezávislosti, až asi do roku 1970, boli vlády v arabsky hovoriacich krajinách často zvrhnuté jednotkami pod vedením nespokojného plukovníka, ktoré vošli do hlavného mesta, obsadili prezidentské sídla a rozhlasovú stanicu, a potom vyhlásili novú vládu. Sýrčania utrpeli tri takéto coup d'état (štátny prevrat) len v roku 1949.

Postupom času sa vlády naučili, ako sa majú ochraňovať, kryť sa prostredníctvom spravodajských služieb, spoliehaním sa na členov rodiny a vlastnej skupiny, represií a ďalších mechanizmov. Nasledovali štyri desaťročia sklerotickej sterilnej stability. Vlády boli zosadené len ako zriedkavé výnimky (Irak v roku 2003, Gaza v roku 2007); a ešte zriedkavejšie (Sudán v roku 1985) hrala rozhodujúcu úlohu občianska opozícia.

Najprv prišla Al-Džazíra, ktorá sústtreďuje širokú pozornosť Arabov na témy podľa ich výberu, potom internet. Okrem jeho lacných, detailných a aktuálnych informácií poskytuje internet aj bezprecedentné tajomstvá (napr. nedávne uverejnenie súboru dôverných správ americkej diplomacie) na WikiLeaks rovnako ako spojenie sa s rovnako zmýšľajúcimi prostredníctvom Facebooku a Twittera. Tieto nové sily sa v Tunisku sústredili v decembri na prípravu povstania a rýchlo vyhnali pevne usadeného tyrana.

Ak má niekto radosť z moci, ktorá zvrhla a zbavila moci ich krutého a nenásytného pána, obáva sa tiež islamistických následkov tohto prevratu.

Tanky a vojaci vyrazili do tuniských ulíc.

Prvé obavy sa týkajú samotného Tuniska. Napriek všetkým svojim chybám bol Ben Ali pevným nepriateľom islamizmu, ktorý bojoval nielen proti teroristom, ale aj (trochu ako v Turecku pred rokom 2002) proti miernym džihádistom v učebniach a televíznych štúdiách. Ako bývalý minister vnútra však podceňoval islamistov, považoval ich skôr za kriminálnikov, než za zaujatých ideológov. Rozvíjanie jeho nepovolených alternatívnych islamských názorov by sa teraz mohlo ukázať ako veľká chyba.

Tuniskí islamisti hrali pri zvrhnutí Ben Aliho minimálnu rolu, budú sa však biť za využitie možnosti, ktorá sa pred nimi otvorila. A skutočne, vodca hlavnej tuniskej islamistickej organizácie Ennahda, oznámil svoj prvý návrat do krajiny od roku 1989. Má dočasný 77 ročný prezident Fuád Mebazaa dostatočné znalosti alebo politickú spoľahlivosť na to, aby si udržal moc? Udrží milícia pri moci starú gardu? Budú umiernené sily súdržné a budú predvídavé, aby odrazili islamistický nápor?

Druhá obava sa týka blízkej Európy, už hlboko nekompetentnej v zaobchádzaní so svojimi islamistickými výzvami. Ak by Ennahda prevzala moc a potom roztiahla siete, poskytla financie a možno pašovala zbrane spojencom v blízkej Európe, mohlo by to veľmi rozjatriť problémy, ktoré tam existujú.

Rašíd Ghanúší, vodca hlavnej tuniskej islamistickej organizácie.

Tretia a najväčšia obava sa týka možného domino efektu na ďalšie arabsko hovoriace krajiny. Tento rýchly, zdanlivo jednoduchý a relatívne nekrvavý coup d'état by mohol inšpirovať islamistov na celom svete k tomu, aby odstránili svojich vlastných tyranov. Všetky štyri severoafrické prímorské štáty– Maroko, Alžírsko, Líbya a Egypt – zodpovedajú tomuto popisu, rovnako ako Sýria, Jordánsko a Jemen na Východe. Skutočnosť, že Ben Ali našiel útočisko v Saudskej Arábii naznačuje, že sa to týka aj tejto krajiny. Tomuto vzoru by mohol zodpovedať aj Pakistan. V protiklade k iránskej revolúcii v rokoch 1978-79, ktorá si vyžadovala charizmatického vodcu, milióny na uliciach a celoročné úsilie sa udalosti v Tunisku vyvinuli rýchlo a omnoho všeobecnejším a reprodukovateľnejším spôsobom.

To, čo údajne povedal o latinskoamerickom diktátorovi Franklin D. Roosevelt, "Je to bastard, ale je to náš bastard," sa týka aj Ben Aliho a mnohých ďalších arabských mocných mužov, a zanecháva americkú diplomaciu v zdanlivom zmätku. Nejednoznačné vyhlásenie Baracka Obamu, ktoré nasledovalo po tejto udalosti, že "aplauduje odvahe a dôstojnosti tuniského ľudu" môže byť príhodne považované za varovanie pred rôznymi ďalšími "bastardmi", alebo za rozpoznanie prekérnych skutočností o krajine, a to radšej skôr, než neskoro.

Pri tom, ako Washington vyhodnocuje možnosti, vyzývam administratívu, aby prijala dve politiky. Po prvé, obnoviť tlak na demokratizáciu, ktorý inicioval George W. Bush v roku 2003, avšak tentokrát s náležitou opatrnosťou, inteligentnosťou a umiernenosťou, pripustením, že jej nesprávne vykonávanie neúmyselne umožnilo islamistom získať väčšiu moc. Po druhé, sústrediť sa na islamizmus ako na najväčšieho nepriateľa civilizovaného sveta a stáť za našimi spojencami, vrátane tých v Tunisku, v boji proti tejto skaze.