Posledné desaťročia boli sužované islamským terorizmom a vojnami na Blízkom východe, a islam sa teda posunul do centra politickej diskusie na Západe. A Daniel Pipes bol a je v centre tejto diskusie, poskytuje desiatkam miliónov osôb svoju zasvätenú analýzu. Táto analýza robí z Dr. Pipesa autoritu v problematike súvisiacej s islamom a záležitosťami Blízkeho východu. Okrem toho, že túto analýzu poskytuje na svojej webovej stránke a v Middle East Forum, ktoré založil, cestuje pán Pipes po celom svete, prednáša na univerzitách, think tankoch a ďalších miestach. Jeho vystúpenia často vyvolávajú rozkoly a búrlivé protesty, a súčasne vzbudzujú zanietenú podporu.
Sretli sme sa s ním, aby sme si pohovorili o Izraeli, Iráne, o tom, ako zastáva Barack Obama svoju prezidentskú funkciu, a o ďalších aktuálnych témach. Spomínal tiež na diskusiu — ktorú nazýva najvýznamnejším bodom svojej kariéry — v Londýne v roku 2007, v ktorej on, spolu s britským neokonzervatívcom Douglasom Murrayom, porazili svojich oponentov, londýnskeho starostu Kena Livingstona a Salmu Yaqoob, političku z miestnej Respect-Party z Birminghamu.
Pipes našiel pre izraelské politické vedenie ostré slová. Podľa neho sa Izrael jednoducho pokúša zdolať krízu, ktorá nastala; jeho vedeniu chýba stratégická vízia alebo plán na to, aby sa vysporiadalo so základnými otázkami bezpečnosti. Podľa názoru pána Pipesa sa Izrael stal dramatickým protikladom toho, čím bola mladá krajina v 50. rokoch a neskôr, keď ho viedlo talentované vedenie s víziou dlhodobých záujmov Izraela.
Interview sa uskutočnilo v Izraeli, v meste Herzliya, 16. septembra 2010.
Izrael potrebuje politiku
Q: Vzdal sa Izrael myšlienky na víťazstvo?
Daniel Pipes: Povedal by som, že tu nejde o to, pokúšať sa vyhrať; nemá poňatia o tom, čo sa deje.
Q: Súhlasili by ste s tým, že medzinárodné spoločenstvo bráni Izraelu v tom, aby vyhral?
Daniel Pipes: Nie. Je to interný problém. Od roku 1948 do 1993 mal Izrael politiku zastrašovania, ktorá mala viesť k víťazstvu. V roku 1993 prijalo vedenie politiku ústupkov, t. j. dať niečo svojmu nepriateľovi v nádeji, že vás nechá na pokoji. S ústupkami sa prestalo v roku 2000 v prospech unilaterálneho stiahnutia, ktoré sa skončilo v roku 2006. Teraz tam vôbec neexistuje žiadna politika.
Neexistuje miesto, kam by sa pokúšalala smerovať vláda Izraela; je to jednoducho len snaha o uhasenie požiara. O čo sa napríklad snaží v Pásme Gazy? Snaží sa o to, aby sa zbavila Hamasu? Snaží sa dostať do Egypta a prevziať územia? Alebo sa snaží oslobodiť Gilada Shalita? Považujem to za nedostatok politických cieľov. Nie je to otázka vonkajšieho tlaku.
Q: Potrebuje Izrael takúto nekompromisnú politiku, jasnú víziu budúcnosti, vzhľadom k tomu, že jeho ekonomika je na vzostupe?
Daniel Pipes: Izrael je na vzostupe po ekonomickej stránke, ale je stále viac pod kritikou, hraničiacou s delegitimizáciou, s tým, že by mohol nastať ekonomický bojkot zo strany Európy, so zapojením sa ďalších krajín. Izrael by sa mohol stať izolovaným štátom, podobne ako Južná Afrika. Nový Zéland nepotrebuje stratégiu; Izrael áno.
Q: Aké sú šance na mierovú dohodu medzi Izraelom a Sýriou?
Daniel Pipes: Minimálne. Nemyslím si, že sa sýrske vedenie chce oddeliť od Iránu, dynamickej sily na Blízkom východe. Spolu s Iránom sa cíti byť víťazným tímom. Takže dohoda s Izraelom vyzerá byť nepravdepodobná.
Q: Čo ak sa Irán zmení?
Daniel Pipes: Áno, ak by sa stalo niečo, čo by zapríčinilo, že sa Irán stane prehrávajúcim tímom, slabým koňom, potom ostatní, ako Assad, prídu na iné myšlienky.
Q: A ak Irán získa nukleárne zbrane, potom by sa Sýria oddelila od Iránu.
Daniel Pipes: To by poskytlo Damašku o dôvod viac k tomu, aby zostal verný Teheránu.
Q: Nevidíte na sýrskej strane túžbu po tom, aby uzavrela mier s Izraelom?
Daniel Pipes: Sýrčania by na tom boli s takouto dohodou lepšie, pretože je rozumná. Ale prečo by ju chcel Bashar al-Assad a opustil to, čo považuje za víťazný tím, silného koňa? Spomeňte si, že Sýria je spravovaná v prospech svojich vládcov, nie svoho ľudu. Nevidím žiaden dôkaz, že by bola pripravená na zmenu strán.
Rovnaké argumenty sme mohli počuť aj pred desiatimi rokmi, keď mal Hafez al-Assad podpísať mierovú zmluvu s Izraelom, aby získal všetky benefity, ktoré z toho mohli vzísť. Pochyboval som o tom, pretože vedel, ako riadiť diktatúru, nie krajinu s burzou cenných papierov, slobodou tlače a otvorenou kultúrou. Jeho omnoho menej schopný syn sa pokúšal spojiť s Iránčanmi vo všetkom, ešte dôslednejšie. Patrí k ich bloku a bodka.
Takže Netanjahu už takmer dosiahol dohodu s Assadom v roku 1998, zastavil ho jeho minister zahraničných vecí, Ariel Sharon. Túto udalosť som uverejnil v New Republic o rok neskôr. Ak sa chcel Netanjahu vzdať Golanských výšin pred dvanástimi rokmi, mohol by to urobiť znovu.
Q: Netanjahu neskôr poprel svoje úvahy?
Daniel Pipes: Poprel ich. V priebehu hodiny, ktorú sme spolu strávili v roku 2001, ma ostro kritizoval za to, že som reprodukoval jeho rozprávanie nesprávne. Ja si však stojím za tým, čo som povedal.
Pristúpil by Obama k bombardovaniu iránskych nukleárnych zariadení?
Q: Myslíte si, že by Obama použil vojenské sily proti Iránu?
Daniel Pipes: Myslím, že by mohol pristúpiť k úderu, z viacerých príčin: povedal, že nebude akceptovať iránske nukleárne kapacity, a je na tom doma tak zle. A ďalej: ak chce zmeniť diskusiu, bombardovanie Iránskej nukleárnej infraštruktúry zapôsobí omnoho lepšie, než čokoľvek iné.
Takže, vráťme sa k bombardovaniu irackej atómovej elektrárne v roku 1981. Izraelčania nevyslali žiadny signál, že by pristúpili k útoku, a naznačili, že by nemohli pristúpiť k takejto operácii. Potom zrazu, bum, a urobili to. Toto naznačuje, že dezinformácia je vždy časťou hry. Takže ani neviem, čo vieme.
Q: Myslíte si, že útok na Irán by garantoval Obamovi druhé funkčné obdobie?
Daniel Pipes: Nešiel by som tak ďaleko, ale zmenilo by to politickú dynamiku v jeho prospech.
Q: Súhlasili by ste s tým, že prezident Obama preukazuje určitú nekompetentnosť?
Daniel Pipes: Nie som si istý. Existujú dva spôsoby, ako ho interpretovať: buď brať do úvahy klesajúce výsledky v prieskumoch verejnej mienky a všeobecnú nekompetentnosť; alebo ho považovať za ideológa so špecifickými cieľmi, napríklad že štát prevzal viac ako šestinu ekonomiky, a znovuzvolenie nie je nejvyššou prioritou. Ja ho považujem za štvrtého demokratického prezidenta, ktorý sa snaží o modifikáciu vzťahu štátu ku spoločnosti: Wilson, Franklin Roosevelt, Johnson, a teraz Obama.
Q: Je prezident ideológom, a nie pragmatikom?
Daniel Pipes: Áno, ale mohol by sa stať pragmatikom, a bombardovanie Iránu by bolo pragmatické. Mimochodom, ľavica v USA— ktorú hovorca Bieleho domu nazýva "profesionálnou ľavicou"— útočila na Obamu. Ľavičiarsky výklad je niekedy omnoho ostrejší než ten, ktorý prichádza od pravice. Na ľavej strane nájdete ťažké sklamanie.
Narastá v Amerike anti-islamské cítenie?
Q: Ako by ste komentovali iniciatívu Cordoba?
Daniel Pipes: Predstavuje ďalšie snahy o expandovanie islamizmu. Zaujímavejšia je reakcia proti nemu, čo obsahuje odmietanie mešít vo všeobecnosti, v Tennessee a na iných miestach.
Q: Nie sú tam však anti-moslimské incidenty; je tam deväťkrát viac anti-semitistických incidentov.
Daniel Pipes: Isteže, ale sú tam aj niektoré proti moslimom, hoci, ako ste uviedli, vyskytuje sa menej anti-moslimských incidentov, než anti-židovských. Vidíme nárast anti-islamského, nie anti-islamistického cítenia. Neschvaľujem to. Chcel by som, aby bol odpor prirodzený a opatrný.
Q: Moslimská minorita je v Amerike omnoho úspešnejšia než moslimská minorita v ktorejkoľvek ďalšej krajine na Západe. Je anti-islamské cítenie skutočne problémom v americkom kontexte?
Daniel Pipes: Áno, je a narastá.
Q: Ale nie sú tam žiadni fanatici, ktorí by povzbudzovali ľudí k tomu, aby vyšli do ulíc a konali proti moslimom.
Daniel Pipes: Nie, nie je to organizované, ale existuje tu pocit, že tí, ktorí nemajú radi islamizáciu a tí, ktorí nemajú radi moslimov, sa dostávajú k slovu a k problému. Na jednej strane mám radosť, na druhej obavy. Som rád, že Američania odmietajú islamizáciu, ale mali by akceptovať umiernený islam.
Q: Aký je váš názor na muža stojaceho za mešitou, Imáma Abdula Raufa?
Daniel Pipes: Je to oportunista a naháňa sa za publicitou. Nazýva sám seba imámom, ale nedosiahol žiadny stupeň. Islamistický establišment z neho nemá radosť, pretože problém preniesol na nich. Nevadí mi, ak bude jeho mešita postavená, pretože to škodí islamizmu.
Q: Tak či tak Američania vyhrajú.
Daniel Pipes: Áno.
Komplexná povaha arabského sveta
Q: Späť k arabskému svetu. Myslíte si, že tribálny systém je v arabskom svete viac rozšírený než islam?
Daniel Pipes: Islam absorboval tribálny étos a s tým priniesol aj tribálne charakteristiky. Tribalizmus nie je charakteristikou— Egypt nie je tribálnou spoločnosťou—ale je endemický, objektív, ktorý vysvetľuje mnohé charakteristiky.
Q: Zostáva tu islamizmus?
Daniel Pipes: Islamistické hnutie je dominantné práve teraz, ale je dočasné. Už môžeme vidieť nárast moslimov, ktorí odmietajú islamizmus, a ktorí čerpajú inšpiráciu zo západného liberálneho modelu. Nie sú v mocenskej pozícii, ale je tam kvas myšlienok medzi odvážnymi disidentmi, intelektuálmi a organizátormi šíriacimi tieto myšlienky. Mohli by byť dostatočne úspešní, ale nebude to tak skoro.
Q: A čo Yusuf al-Qaradawi, ktorý má v moslimskom svete všetku túto moc a v moslimskej spoločnosti je považovaný za umierneného?
Daniel Pipes: Je umierneným islamistom, čo znamená asi to isté ako umiernený nacista.
Q: Súhlasili by ste s tým, že Qaradawi representuje arabskú ulicu?
Daniel Pipes: Je vedúcou islamistickou osobnosťou a intelektuálom, ktorý má veľký dosah prostredníctvom svojich kníh, televíznych show, organizácií a diplomacie, ale nepripúšťam, že väčšina moslimov sú islamistami.
Q: Nie je islamizmus časťou historického kontinua v islamskej histórii? Neobjavil sa vo vákuu.
Daniel Pipes: Určite, sú tu prechodcovia moderných islamistov, napríklad Ibn Taymiyya. Je to však moderná ideologická elaborácia starej témy.
Q: Ako si vysvetľujete neschopnosť kolektívnej sebakritiky v arabskom svete? Napríklad, nedávny článok v denníku Al-Sharq al-Awsat so sídlom v Londýne tvrdí, že je potrebné ďalšie vyšetrovanie toho, čo sa udialo 11. septembra.
Daniel Pipes: Napísal som o tom celú knihu s názvom The Hidden Hand (Skrytá ruka), o konšpiračných teóriách na Blízkom východe. Mentálna závislosť na konšpiračných teóriách v arabsko hovoriacich krajinách je celkom mimoriadna. Iróniou je, že to vo svojej podstate nie je moslimský fenomén, ale je odvodený od Západu. Jeden z dôkazov toho spočíva v skutočnosti, že moslimovia majú dvoch rovnakých konšpiratívnych nepriateľov ako Európania: Židov a tajné spoločnosti, ako sú slobodomurári. A naopak, sotva kedy obviňujú Hindov, Rusov, Nemcov, Číňanov a Japoncov.
