Už dlho sa predpokladalo, že arabsko-izraelský konflikt sa skončí, keď najdôležitejší arabský štát konečne podpíše mierovú zmluvu s Izraelom. Egyptsko-izraelská mierová zmluva však pochovala tieto očakávania; mala nepriaznivý účinok, pretože ostatné štáty, ako aj egyptské obyvateľstvo sa stali ešte viac antisionistickými.
V 80. rokoch sa zrodila nádej, že ak Palestínci uznajú Izrael, konflikt sa ukončí. Totálne zlyhanie Deklarácie o princípoch z roku 1993 (známej tiež ako Zmluvy z Oslo) potom pochovalo tieto nádeje.
 Ehud Olmert (vpravo) bez úspechu požadoval, aby Mahmúd Abbás uznal Izrael ako židovský štát. |
Olmert bol najhorším izraelským premiérom, tu však rozhodol správne. Arabsko-izraelská diplomacia sa zaoberala nespočetným množstvom podružných otázok, a okolo centrálneho bodu konfliktu: "Mal by existovať izraelský štát?" chodila opatrne po špičkách. Nejednotnosť, týkajúca sa odpovede na túto otázku – a nie otázka izraelských hraníc, jeho výcvik sebaobrany, kontrola Temple Mount, spotreba vody, výstavba domov v mestách na Západnom brehu, diplomatické vzťahy s Egyptom, alebo existencia palestínskeho štátu – boli kľúčovým problémom.
Palestínski vodcovia odpovedali pobúrenými výkrikmi, vyhlasovaním, že "absolútne odmietajú" akceptovanie Izraela ako židovského štátu. Dávali dokonca najavo, že sú šokovaní samotnou predstavou štátu, definovaného náboženstvom, hoci ich vlastná tretia verzia "Ústavy palestínskeho štátu" vyhlasuje, že "Arabčina a islam sú oficiálnym palestínskym jazykom a náboženstvom." Olmertoe snahy viedli do prázdna.
Keď začiatkom roka 2009 prevzal úrad premiéra Benjamin Netanjahu, potvrdil vo svojej diplomacii Olmertovo stanovisko. Žiaľ, Obamova administratíva podporila palestínsku pozíciu, čím opäť odsunula izraelské požiadavky. (Namiesto toho sa sústredila na výstavbu domov pre židov v Jeruzaleme. Toľko k jadru veci.)
Keď palestínski politici odmietajú židovský charakter Izraela, čo potom možno povedať o palestínskej a širokej arabskej a moslimskej verejnosti? Prieskumy verejnej mienky a ďalšie dôkazy naznačujú dlhodobý priemer 20 percentnej akceptancie Izraela, či už v mandátnom období, alebo teraz, či už ide o moslimov v Kanade, alebo Palestínčanov v Libanone.
V záujme toho, aby sme sa dozvedeli viac o súčasných arabských názoroch, zadal Middle East Forum organizácii Pechter Middle East Polls úlohu, položiť tisícke dospelých respondentov v každej zo štyroch krajín jednoduchú otázku: "Islam definuje [váš štát]; akceptovali by ste za primeraných okolností židovský štát Izrael?" (V Libanone bola položená otázka jemne odlišná: "Islam definuje väčšinu štátov na Blízkom východe; akceptovali by ste za primeraných okolností židovský štát Izrael?")
Výsledky: 26 percent Egypťanov a 9 percent mestských obyvateľov Saudskej Arábie odpovedalo (v novembri 2009) pozitívne, rovnako aj 9 percent Jordáncov a 5 percent Libanoncov (v apríli 2010).
Prieskum odhalil široký konsenzus v takých rozdieloch, ako je zamestnanie, socio-ekonomické postavenie a vek. Z neznámych dôvodov akceptuje židovský Izrael viac egyptských žien a saudských a jordánskych mužov než ich opačné pohlavie, zatiaľ čo u Libanoncov sú na tom obe pohlavia rovnako. Existujú určité signifikantné odchýlky, avšak: ako možno očakávať, v Libanone akceptuje na severe krajiny židovský Izrael 16 percent (prevažne kresťania), v kontraste oproti 1 percentu v údolí Bekaa (prevažne šiíti).
Omnoho dôležitejšie je, že váženie týchto odpovedí veľkosťou populácie týchto štátov (79, 29, 6, a 4 milióny) sa premieta do celkového priemeru 20 percent akceptancie izraelského židovstva – čo jasne potvrdzuje existujúci percentuálny pomer.
Hoci 20 percent predstavuje malú menšinu, jej konzistentnosť v čase a mieste je povzbudzujúca. Skutočnosť, že jedna pätina moslimov, Arabov a dokonca Palestínčanov akceptuje Izrael ako židovský štát naznačuje, že napriek takmer storočiu trvajúcej indoktrinácie a zastrašovania existuje základňa pre vyriešenie arabsko-izraelského konfliktu.
Tí, ktorí sa pokúšajú byť mierotvorcami, musia upriamiť svoju pozornosť na zvýšenie rozsahu tejto umiernenej kohorty. Zvýšenie tohto percenta z 20, na povedzme 60 percent, by od základov posunulo politiku na Blízkom východe, vytlačilo by Izrael z jeho zveličenej roly a oslobodilo by národy tohto ťažko skúšaného regiónu, aby si mohli určovať svoje vlastné požiadavky. Nie sionizmus, ale také, ach, menej dôležité problémy, ako je autokracia, brutalita, krutosť, konšpirácia, náboženská intolerancia, apokalyptika, politický extrémizmus, mizogýnia, otroctvo, ekonomická zaostalosť, únik mozgov, únik kapitálu, korupcia a obdobie sucha.
