Po tom, ako všetci zalamujú rukami, keď sa dozvedeli o tragédii, ku ktorej takmer došlo na lete Northwest Airlines pri pristávaní v Detroite, spomínam si na rozhovor, ktorý sa uskutočnil na londýnskom letisku Heathrow v roku 1986.
 Nizar al-Hindawi a Ann-Marie Murphy. |
Murphyová, ktorú neskôr opísal prokurátor ako "jednoduchú, prostú írsku dievčinu a katolíčku," bez otázok akceptovala Hindawiho prípravné kroky pre jej let do Izraela 17. apríla spoločnosťou El Al. Prijala od neho tiež batožinu na kolieskach, bez toho, aby vedela, čo obsahuje. Táto bola vybavená falošným dnom, kde sa nachádzali takmer 2 kilogramy silnej plastickej výbušniny Semtexu a súhlasila s tým, že ju Hindawi pripraví, aby vedela odpovedať na otázky, ktoré jej položí pracovník leteckej bezpečnosti.
Murphyová úspešne prešla štandardnou bezpečnostnou prehliadkou na letisku Heathrow a prišla k nástupišťu aj so svojou batožinou, kde jej položil otázky agent El Al. Rekonštrukciu tohto rozhovoru uviedli Neil C. Livingstone a David Halevy vo Washingtonian magazine. Agent začal tým, že sa spýtal na to, či si svoju batožinu balila sama. Jej odpoveď bola negatívna. Ďalej:
"Čo je cieľom vašej cesty do Izraela?" Podľa Hindawiho inštrukcií odpovedala, "Idem na dovolenku."
"Slečna Murphyová, ste vydatá?" "Nie."
"Cestujete sama?" "Áno."
"Je to vaša prvá cesta do zahraničia?" "Áno."
"Máte v Izraeli príbuzných?" "Nie."
"Máte sa v Izraeli s niekým stretnúť" "Nie.
"Plánovali ste svoju dovolenku už dlhšiu dobu?" "Nie."
"Kde budete v Izraeli ubytovaná?" "V Tel Avive v hoteli Hilton."
"Koľko peňazí máte pri sebe?" "Päťdesiat libier." Pretože ubytovanie v Hiltone v tomto čase stálo minimálne £70 za noc, spýtal sa:
"Máte kreditnú kartu?" "Ach, áno," odpovedala a ukázala mu identifikačný doklad na preplácanie šekov.
To stačilo, a agent poslal jej batožinu na dodatočné prešetrenie, pri ktorom objavili bombový mechanizmus.
 Bezpečnostná kontrola na letisku Ben-Gurion v Izraeli. |
Akokoľvek to znie samozrejme, prílišná dôvera, politická korektnosť a právna zodpovednosť takýto prístup na akomkoľvek mieste na Západe znemožňujú. Napríklad v Spojených štátoch vydalo Ministerstvo dopravy mesiac po 11. septembri príručku zakazujúcu svojmu personálu generalizovať "sklony členov nejakej rasovej, etnickej, religióznej alebo národnostnej skupiny angažovať sa v protiprávnej činnosti." (Noste hidžáb, položartom som odporúčal ženám, aby sa mohli vyhnúť dodatočnému skríningu bezpečnostnej kontroly na letisku).
Ešte horšie sú panické mikimausovské a nepríjemné kroky americkej Transportation Security Administration uskutočnené pár hodín po pokuse o detroitský bombový atentát: žiadne oznamy posádky "o trase letu, pozície nad mestami či orientačnými bodmi," a zastavenie všetkých komunikačných služieb pre pasažierov. Počas poslednej hodiny letu cestujúci nesmú vstávať zo sedadla, siahať na príručnú batožinu, ani "mať žiadne prikrývky, vankúše, alebo osobné predmety v lone."
Niektoré posádky šli ešte ďalej, a nechávali v noci zapnuté kabínové svetlá, vypínali prístroje poskytujúce zábavu počas letu, zakazovali používanie akýchkoľvek elektrických prístrojov, a počas poslednej hodiny letu žiadali od cestujúcich, aby im bolo zreteľne vidieť ruky a aby nejdli ani nepili. Veci sa vyvíjali až tak zle, hovorí správa Associated Press , že "požiadavka jedného člena posádky lietadla, že nikto nesmie nič čítať … vyvolala neveriace lapanie po dychu a výkriky smiechu."
Po širokej kritike týchto clouseauovských opatrení sa TSA nakoniec rozhodla pridať "rozšírený skríning" cestujúcich prichádzajúcich zo štrnástich krajín záujmu" alebo takých, ktorí tu mali medzipristátie – ako by výber letiska, z ktorého odlietajú, indikoval sklon k samovražednému bombovému atentátu.
TSA prevádza "bezpečnostné divadlo" – zmätené predstierané kroky, pri ktorých zaobchádza so všetkými pasažiermi ako s rovnými, namiesto toho, aby riskovala, že sa pri niekom sústredí napríklad na náboženstvo. Alternatívnym prístupom je napríklad Izraelifikácia, ktorú definoval denník Toronto's Star ako "systém, ktorý ochraňuje život a telo bez toho, aby vás na smrť otravoval."
Čo chceme – teatrálnosť alebo bezpečie?
Jan. 6, 2010 update: V rubrike som nemal dostatok priestoru na tento krajný scenár: Čo keby do lietadla nastúpila veľká skupina únoscov, dosť veľká, vyzbrojená len svalmi – žiadnymi nožmi, zbraňami či bombami – a premohla by pasažierov a posádku? Čo ak by sa vyhrážali pilotom, že začnú škrtiť pasažierov jedného po druhom až dovtedy, kým nedostanú lietadlo pod svoju kontrolu? Žiadne množstvo technológie nemôže zabrániť takémuto scenáru; môže tak urobiť jedine prísne sledovanie, kto vstúpi na palubu.
A hoci nešlo o takú veľkú skupinu, "Tých štrnásť Sýrčanov na lete Northwest Airlines 327" predstavuje možný krok v tomto smere.
