Turecko: Už nie je spojencom

Ministri zahraničných vecí Turecka a Sýrie sa stretli v Aleppe v októbri 2009.

"Niet pochýb, že je naším priateľom," povedal turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan, o iránskom prezidentovi Mahmúdovi Ahmadinedžádovi, napriek tomu, že tento obvinil izraelského ministra zahraničných vecí Avigdora Liebermana z toho, že hrozil použitím nukleárnych zbraní proti Pásmu Gazy. Tieto poburujúce tvrdenia poukazujú na zásadnú zmenu orientácie tureckej vlády, ktorá bola počas šiestich desaťročí najužším moslimským spojencom Západu. Erdoğanova strana AKP sa dostala k moci v roku 2002.

Tri udalosti z konca uplynulého mesiaca odhaľujú rozsah tejto zmeny. K prvej prišlo 11. októbra, keď sa objavili správy, že turecká armáda – po dlhý čas bašta sekularizmu a obhajca spolupráce s Izraelom – náhle požiadala izraelské vojenské sily, aby sa nezúčastnili na každoročnom vojensko cvičení "Anatolian Eagle" (Anatolský orol).

Erdoğan nazval toto vyškrtnutie "diplomatickou citlivosťou", a minister zahraničných vecí Ahmet Davutoğlu hovoril o "citlivosti v záležitostiach Pásma Gazy, východného Jeruzalema a mešity Al-Aqsa." Turkovia obzvlášť odmietli izraelské letadlá, ktoré mali uplynulú zimu útočiť na Hamas (islamistickú teroristickú organizáciu) počas operácie v Pásme Gazy. Zatiaľ čo Damašok tomuto vykázaniu aplaudoval, americkú a taliansku vládu to podnietilo k tomu, aby stiahli svoje vojenské sily z Anatolského orla, čo potom znamenalo zrušenie medzinárodného cvičenia.

Čo sa týka Izraela, tento "náhly a neočakávaný" posun od základov otriasol jeho vojenskou koordináciou s Tureckom, ktorá vládla od roku 1996. Bývalý veliteľ leteckých vojenských síl Eytan Ben-Eliyahu, napríklad nazval toto zrušenie "vývojom, vzbudzujúcim vážne obavy". Jeruzalem bezprostredne odpovedal preverením izraelského postupu dodávok zdokonalených zbraní do Turecka, ako napríklad terajší predaj riadených striel za $140 million tureckým leteckým silám. Vznikla tiež myšlienka zastaviť pomoc Turkom pri odvrátení Armenian genocide resolutions (rezolúcie o genocíde Arménov), ktorá sa pravidelne objavuje v kongrese Spojených štátov.

Ministri tureckej a sýrskej vlády sa 13. okóbra stretli v pohraničnom meste Öncüpınar a symbolicky odstránili závoru, rozdeľujúcu ich dve krajiny.

Barry Rubin z Interdisciplinárneho centra v meste Herzliya nielen že zastáva názor, že "izraelsko-turecká aliancia je mŕtva," ale súdi, že turecké vojenské sily už viac neochraňujú sekulárnu republiku, a nemôžu už intervenovať, keď sa vláda stane príliš islamistickou.

Druhá udalosť sa udiala o dva dni neskôr, 13. októbra, keď sýrsky minister zahraničných vecí Walid al-Moallem oznámil, že turecké a sýrske vojenské sily len "vykonávali manévre v blízkosti Ankary." Moallem to správne nazval dôležitým vývojom, "pretože to vyvracia správy o zlých vzťahoch medzi vojskom a politickými inštitúciami v Turecku v záležitostiach vzťahov so Sýriou." Preklad: Turecké vojenské sily boli porazené ich politikmi.

Po tretie, desať tureckých ministrov, na čele s Davutoğlom, sa 13. októbra spojilo so svojimi sýrskymi kolegami pri rozhovoroch o ochrane práve založenej "Turkey-Syria High Level Strategic Cooperation Council." (Turecko-sýrskej rady pre strategickú kooperáciu na najvyššej úrovni). Ministri oznámili, že prijali takmer 40 dohôd, ktoré budú uvedené do platnosti v priebehu 10 dní; že "najobsiahlejšie, najväčšie" prvé pozemné vojenské cvičenie by sa malo uskutočniť v apríli a že vodcovia oboch krajín podpíšu strategickú dohodu v novembri.

Obálka knihy Ahmeta Davutoğla, "Strategic Depth: Turkey's International Position." (Strategická hĺbka: Medzinárodná pozícia Turecka).

Záverečné vyhlásenie Rady oznámilo vytvorenie "dlhodobého strategického partnerstva" medzi dvomi stranami "na podporu a rozširovanie kooperácie v širokom spektre záležitostí vzájomného prospechu a záujmov a posilnenie kultúrnych zväzkov a solidarity medzi ich národmi." Duchom Rady, ako uviedol Davutoğlu, je "spoločný osud, história a budúcnosť; budúcnosť budeme budovať spoločne," Moallem nazval toto stretnutie "festivalom na oslavu" dvoch národov.

Bilaterálne vzťahy sa v porovnaní s predchádzajúcim desaťročím, keď sa Ankara nebezpečne blížila k vojne so Sýriou, skutočne dramaticky zmenili. Zlepšenie väzieb s Damaškom je však len časťou omnoho väčšieho úsila Ankary o zvýšenie úrovne vzťahov s regionálnymi a moslimskými štátmi, ako to strategicky formuluje Davutoğlu vo svojej významnej knihe z roku 2000, Stratejik derinlik: Türkiye'nin uluslararası konumu ("Strategická hĺbka: Medzinárodná pozícia Turecka).

V stručnosti, Davutoğlu vo svojich predstavách redukuje konflikt so susedmi a Turecko predstavuje ako regionálnu silu, druh modernizovanej Osmanskej ríše. Táto stratégia implikuje dištancovanie sa Turecka od Západu všeobecne a obzvlášť od Izraela. Hoci nie je "strategická hĺbka" prezentovaná v islamistickej terminológii, zodpovedá presne islamistickému svetonázoru strany AKP.

Ako poznamenáva Barry Rubin, "turecká vláda je politicky bližšia Iránu a Sýrii, než Spojeným štátom a Izraelu." Caroline Glick, publicistka z Jerusalem Post ide ešte ďalej: Ankara už "opustila západnú alianciu a stala sa plným členom iránskej osi." Zdá sa však, že oficiálne kruhy na Západe si túto momentálnu zmenu lojality Turecka alebo jej následky nevšimli.

Cena za ich chybu bude čoskoro evidentná.