Obamova administratíva sa preukazuje alarmujúco naivným a nebezpečným opisovaním arabsko-izraelského sporu. Vedie ma to k obavám z obrovských politických chýb, ktoré môžeme očakávať. Iniciovala však inovatívnu a pozitívnu politiku, ktorá si zaslúži vysoké uznanie.
Namiesto toho, aby Izrael robil neustále ďalšie unilaterálne ústupky voči Palestínčanom, vyzval izraelský premiér Benjamin Netanjahu koncom mája k tomu, aby "arabské štáty utvorili kruh mieru." Osobitný vyslanec Spojených štátov George Mitchell a izraelský minister obrany Ehud Barak sa toho chytili a vyvinuli plán na integrovanie týchto arabských štátov do diplomatického procesu. V polovici júla ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová vyhlásila, že "arabské štáty majú zodpovednosť ... k tomu, aby podnikli kroky na zlepšenie vzťahov s Izraelom, a pripravili svoju verejnosť na prijatie mieru a akceptovanie miesta Izraela v regióne."
O mesiac neskôr vyjadril Barack Obama svoju nádej, že "uvidíme nielen posun zo strany Izraelčanov, ale tiež Palestínčanov, v otázkach podnecovania a bezpečnosti, a zo strany arabských štátov, ktoré ukazujú svoju snahu o obsadenie Izraela. Podľa Laury Rozen – bloggerky z oblasti zahraničnej politiky – čo bolo neskôr potvrdené Bielym domom – Obama "poslal listy minimálne siedmim arabským štátom a štátom v Golfskom zálive, v snahe nájsť vybudovať spoľahlivé opatrenia na vybudovanie dôvery [CBM] voči Izraelu." (Týmito štátmi boli Bahrain, Egypt, Jordánsko, Maroko, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty.)
V jednom z týchto listov, ktoré poslal 7. júla marockému kráľovi Mohammedovi VI., vyjadril Obama svoju nádej, že arabské štáty uskutočnia kroky na ukončenie "izolácie" Izraela na Blízkom východe a že "Maroko bude vodcom pri premosťovaní medzery medzi Izraelom a arabským svetom." Príklady CBM zahŕňajú obchodné zastúpenie arabských štátov v Izraeli, umožnenie izraelským lietadlám križovať ich letový priestor, vydávanie turistických víz do Izraela a stretnutia arabských predstaviteľov s izraelskými vodcami.
Táto výzva sa stretla so zmiešaným prijatím z arabskej strany. Pozitívne bolo, že korunný princ Salman bin Hamad al-Khalifa z Bahrainu navrhol, že "aby mier mohol dostať šancu, musia všetky strany podniknúť simultánne kroky s dobrým úmyslom," a jordánsky minister zahraničných vecí Nasser Judeh predložil svojej vláde návrh na "vytvorenie správnej atmosféry" a podpory americkej "vízie." Nemenovaný arabský diplomat sa vyjadril, že "na oplátku za symbolický kompromis v osídľovaní budú niektoré arabské štáty ochotné oplatiť to niektorými symbolickými gestami."
|
Diplomatických úsmevov ubúdalo po tom, ako saudský kráľ Abdullah spustil tirádu na Baracka Obamu. |
Naopak, kráľ Abdullah zo Saudskej Arábie odmietol Obamovu výzvu k budovaniu opatrení CBM voči Izraelu počas prezidentovej návštevy začiatkom júna. Rozen priniesla správu, že saudský monarcha "spustil tirádu počas Obamovho dlhého stretnutia v Rijáde." Bolo zlé, že saudskí predstavitelia "sa neskôr ospravedlňovali americkému prezidentovi za kráľovo správanie." Podobne sa aj egyptský minister zahraničných vecí Ahmed Aboul Gheit rétoricky spytoval, či "je možná normalizácia, pokiaľ pokračuje budovanie osídľovania? Samozrejme, odpoveď znie nie." Šéf Arabskej ligy Amr Moussa sa domnieva, že je "nemožné hovoriť o normalizácii, ak Izrael odmieta akékoľvek signifikantné opatrenia."
Nehľadiac na negatívne odpovede, angažovanosť arabských štátov, ktorá môže poskytnúť úžitok Izraelu, by mala obmedziť škody, spôsobené reformátorskými diplomatickými "mierovými procesormi."
Už pred dvadsiatimi rokmi som v článku uverejnenom vo Wall Street Journal (June 1990), vyzýval k zahrnutiu týchto štátov. Všimol som si pozoruhodnú symetriu v tom, čo "Palestínčania chcú od Izraela a čo chce Izrael od arabských štátov – uznanie a legitimitu. Takže Palestínčania čakajú na ústupky zo strany Izraela a Izrael čaká na ústupky arabských štátov."
Navrhoval som spojiť paralelné frustrácie, že "Izrael nemôže získať to, čo chce, od arabských štátov, a Palestínčania namôžu dostať to, čo chcú, od Izraela." Navrhoval som, že americké vláda by mala "spojiť koncesie arabských štátov Izraelu s koncesiami Izraela pre Palestínčanov." Znamená to, že ak arabské štáty dajú Izraelu to, čo chce, od Izraelčanov by sa potom – a iba potom – malo očakávať, že dajú niečo na oplátku Palestínčanom."
Ako príklad som navrhoval, že ak Saudská Arábia ukončí svoj ekonomický bojkot Izraela, Izraelčania to oplatia tým, že zvýšia prístup Palestíny k podzemným vodám na Západnom brehu. Takýto vyrovnaný prístup, ktorý som navrhol, by umiestnil bremeno iniciatívy priamo na arabské štáty, tam, kde my malo byť."
Po dlhej, sterilnej a kontraproduktívnej okľuke exkluzívnych izraelsko-palestínskych rokovaní je potešujúce vidieť pokus priviesť konečne arabské štáty k rokovaniam. Stále trvám na tom, že Palestínčania musia byť porazení pred tým, ako sa uskutočnia potrebné rokovania, zahrnutie arabských štátov však zlepší rovnováhu a zredukuje potenciál škôd.
