V roku 2005 som si kládol otázku "Kto by si bol sto rokov dozadu pomyslel, že Židia budú lepšími vojakmi a z Arabov budú lepší propagandisti?"
Najlepší príklad arabskej obratnosti v oblasti PR sa nachádza v ich schopnosti transformovať mapu arabsko-izraelského konfliktu. Počas raných desaťročí ukazovali mapy arabsko-izraelského konfliktu Izrael na obrovskej ploche Blízkeho východu ako maličký fliačik, takže na to, aby sme ho mohli lokalizovať, by sme prakticky potrebovali lupu.
V dnešných dňoch je však konflikt zobrazovaný obrovským Izraelom týčiacim sa nad rozdrobeným Západným brehom a Pásmom Gazy.
Tento posun vo veľkosti sa odráža aj v statuse prehrávajúcej strany. Zatiaľ čo v minulosti jasné pozície slabšieho aktéra zaujímal Izrael, túto pozíciu si teraz uzurpovali Palestínčania, so všetkými sprievodnými benefitmi.
Štúdia autorov Josepha A. Vandella, Nadav P. Goldschmieda a Davida A. R. Richardsa, "The Appeal of the Underdog," (Príťažlivosť prehrávajúcich), ktorá bola nedávno uverejnená v Personality and Social Psychology Bulletin vychádza zo základného predpokladu, že "Ak ľudia sledujú zápas, sú často priťahovaní k tým, ktorí sa im zdajú byť v nevýhode, alebo nie je pravdepodobné, že by mohli vyhrať. ... Ak sú ľudia priťahovaní k tomu, aby sympatizovali s tými, o ktorých si myslia, že budú porazení, môžu byť postoje k stranám v tomto konflikte strategicky ovplyvňované zdôrazňovaním statusu porazeného u jednej skupiny oproti druhej skupine."
Trojica autorov potom testovala túto hypotézu aj v podmienkach arabsko-izraelského konfliktu. Autori v snahe objasniť možnú výhodu toho, byť vnímaný ako porazený, uskutočnili experiment, v ktorom
Operacionalizovali status prehrávajúceho tým, že jemne zvýraznili fyzické rozdiely na mape tak, že posunuli perspektívu a zobrazili vyčnievajúci Izrael ako veľkú krajinu obklopujúcu malé okupované palestínske teritóriá, alebo naopak, výrazne zmenšili Izrael a obklopili ho arabskými krajinami Blízkeho východu.
Autori postavili experiment na týchto dvoch mapách a "vychádzali z predikcie, že tento posun vo vizuálnej perspektíve vytvorí vnímanie statusu prehrávajúceho, ktoré potom povedie k podpore porazenej strany."
Ich predpoklad bol správny. Menší rozmer sa ukázal byť kľúčovým faktorom toho, že krajina bola vnímaná ako prehrávajúca:
Účastníci prieskumu odpovedali na otázku, ktorú stranu považovali v konflikte za prehrávajúcu. V prípade, keď bol Izrael zobrazený na mape ako veľká krajina, považovalo 70 % opýtaných za prehrávajúcich Palestínčanov. Naopak, keď bol Izrael zobrazený na mape ako malá krajina, 62,1 % opýtaných považovala za prehrávajúceho Izrael
Byť vnímaným ako prehrávajúci sa skutočne ukazuje byť výhodou pri získavaní politických sympatií:
Skúmané osoby odpovedali tiež na otázku, ktorú skupinu by skôr podporovali. V prípade, keď bol Izrael zobrazený na mape ako veľká krajina, 53,3 % pociťovalo viac podpory smerom k Palestínčanom. Naopak, keď bol Izrael zobrazený na mape ako menší, ukazovalo 76,7 % opýtaných podporu Izraela.
Rozdiel predstavuje 23 percent, je teda vysoký. Zistili, že malá veľkosť zobrazenia má tiež "signifikantný" vplyv na intenzitu podpory:
Opýtaných požiadali, aby vyznačili na škále od 1 (žiadne) do 5 (vysoké) veľkosť sympatí voči každej zo strán konfliktu. V prípade, keď bol Izrael zobrazený na mape ako veľká krajina, opýtaní vyjadrili o niečo viac sympatií voči Palestínčanom (3,77 oproti 3,73), keď ale bol keď bol Izrael zobrazený na mape ako menší, vyjadrili opýtaní viac sympatií voči Izraelčanom (4,00 oproti 3,30).
Komentáre:
(1) Je trošku nezvyklým postaviť prehrávajúcich do situácie života alebo smrti, akoby nešlo o nič iné ako o športový zápas, ale dobre, nechajme to tak. Moderný život od nás vyžaduje uskutočňovanie rozhodnutí v mnohých otázkach, kde nám chýbajú znalosti problému. Názory slabo informovanej verejnosti môžu potom ovplyvňovať politiku vyspelých demokracií poháňanú výsledkami prieskumov.
(2) Podpora slabšej strany zodpovedá širšiemu kontextu. V roku 2006 som napríklad (v "Zvláštna logika libanonskej vojny") dokumentoval, že "v boji o verejnú mienku pomáha vlastnému statusu, ak máme na svojej strane obete a pôsobíme ako prehrávajúci."
(3) Snaha pôsobiť ako prehrávajúci či takí, ktorí utrpeli viac obetí stavia na hlavu historický imperatív, že "každá strana chce zastrašiť nepriateľa tým, že sa javí ako krutá, neľútostná a víťazná."
(4) Táto inverzia je jedným z mnohých spôsobov, akým sa vedenie vojny v priebehu posledných 60 rokov od základov zmenilo, premenilo sa na takmer nerozoznateľný variant svojej historickej identity.
(5) Formovanie vojny – zobrazovanie, akoby bola očakávaná – nadobudlo taký význam, že, ako som už uviedol v roku 2006, "Clausewitzovo gravitačné centrum sa z bojového poľa presunulo ku komentárom v tlači vyjadrujúcim názory umiestneným na strane oproti úvodníku (op-ed) a televíznym diskusiám. To, ako je vojna vnímaná, je rovnako dôležité ako to, ako sa v nej bojuje.
(6) Slabé, ale inovátorské organizácie ako Hizballáh alebo Hamas sa na túto novú skutočnosť adaptovali lepšie než mocné, ale tradíciou zviazané vlády západných krajín
(7) Tieto vlády sa musia prebudiť a spoznať základný význam public relations vo vojne.
