Palestínčania natoľko hlasno a dlho (takmer celé storočie) odmietali sionizmus, že by sa mohlo zdať, že Mufti Haj Amin al-Husseini, Jásir Arafat a Hamas sa tešia jednomyseľnej podpore Palestínčanov.
Nie je to tak: výsledky prieskumov ukazujú, že výrazná menšina Palestínčanov, a to asi 20 percent je pripravená nažívať bok po boku so suverénnym židovským štátom. Hoci táto menšina nikdy nebola vo vedúcej pozícii a jej hlasy boli vždy zakryté odmietavým hučaním, Hillel Cohen z Hebrew University v Jeruzaleme odkryl jej prekvapujúco rozhodujúcu úlohu v dejinách.
Venoval sa skúmaniu tejto otázky v začlenení pred vznikom štátu v Army of Shadows: Palestinian Collaboration with Zionism, 1917–1948 (Armáda tieňov: palestínska kolaborácia so sionizmom, 1917-1948, preklad uskutočnil Haim Watzman, University of California Press); rovnaký autor, prekladateľ a vydavateľ pripravujú v súčasnosti pokračovanie, Good Arabs: The Israeli Security Agencies and the Israeli Arabs, 1948–1967, (Dobrí Arabi: Izraelské bezpečnostné agentúry a izraelskí Arabi, 1948-1967), vydanie sa očakáva v roku 2010.
V diele Army of Shadows, Cohen demonštruje mnohé úlohy, ktoré tí Palestínčania, ktorí boli ochotní k spolupráci, hrali v jišuve – komunite Svätej zeme pred vznikom štátu. Poskytovali prácu, zapájali sa do obchodu, predávali zem, zbrane, zúčastňovali sa na odovzdávaní štátnych aktív, poskytovali spravodajské služby o nepriateľských vojskách, šírili nepodložené správy a vyvolávali nejednotnosť, presviedčali palestínskych spoluobčanov k tomu, aby sa vzdali, bojovali proti nepriateľom jišuvu a dokonca operovali za nepriateľskými líniami. Ich celková pomoc bola natoľko veľká, že si môžeme klásť otázku, či by štát Izrael mohol vôbec vzniknúť bez ich prispenia.
Muftiho absolútne odmietanie sionizmu bolo zamerané na zjednotenie palestínskeho obyvateľstva, ale malo opačný účinok. Egoizmus, extrémizmus a brutalita Husseinovej kliky podkopali solidaritu: používanie jazyka plného jedu a vražedné taktiky, vyhlasovanie džihádu proti každému, kto neposlúchol muftiho, a považovanie viac ako polovice palestínskeho obyvateľstva za "zradcov" postrčilo mnohých nerozhodných a váhajúcich, dokonca celé komunity (najmä Drusov) na stranu sionistov.
Následkom toho, ako uvádza Cohen, "Ako plynul čas, narastal počet Arabov, ktorí boli ochotní obrátiť chrbát (k odmietajúcim) a poskytovať priamu pomoc Britom a sionistom." Spoluprácu so sionizmom nazýva "nielen všeobecnou, ale centrálnou črtou palestínskej spoločnosti a politiky." Cohen je prvým, kto chápe dejiny takýmto spôsobom.
Konštatuje široký diapazón motívov zo strany palestínskych spojencov jišuvu: hospodárske výhody, triedne alebo kmeňové záujmy, vlastenecké ambície, strach alebo nenávisť z Husseiniho frakcie, individuálnu etiku, dobré susedské vzťahy, alebo osobné priateľstvo. Voči tým, ktorí by takýchto jednotlivcov nazývali "kolaborantmi" či dokonca "zradcami" argumentuje tým, že v skutočnosti pochopili situáciu omnoho hlbšie než Husseini a rejekcionisti: tí, ktorí sa rozhodli spolupracovať pochopili, že sionistický projekt bol príliš silný na to, aby sa mu dalo odolávať a ak by sa o to pokúšali, viedlo by to k deštrukcii a exilu, preto sa rozhodli zmieriť sa s tým.
Do roku 1941 vyvinula mašinéria výzvednej služby sofistikované metódy, ktoré sa pri zbieraní informácií snažili využívať všetky kontakty s Palestínčanmi. Army of Shadows upozorňuje na to, že pokročilý sociálny vývin jišuvu, ktorý Cohen nazýva "hlbokým prienikom výzvedných služieb do spoločnosti Palestínskych Arabov" bol jednostranným procesom – Palestínčanom chýbali prostriedky na recipročné preniknutie do židovskej spoločnosti.
Spolu s rozvojom vojenských síl (Haganah), modernej hospodárskej infraštruktúry a demokratickej politiky je vniknutie do života Palestínčanov tým najvýnimočnejším, čo sionizmus dosiahol. Znamenalo to, že zatiaľ čo sa sionisti mohli zjednotiť a prejsť do ofenzívy, "Palestínska spoločnosť bola ponorená do vnútorných bitiek a nebola schopná zmobilizovať sa a zjednotiť sa okolo svojho vedenia."
Pokiaľ ide o význam jeho výskumu, špeciálne vyhlasuje, že pomoc Palestínčanov "nebola hlavnou príčinou" arabskej porážky v rokoch 1948-49. Je to tak, ale dôkazy, ktoré priniesol, odhaľujú kľúčovú úlohu ich pomoci úspechu sionistickej iniciatíve v prvom diele jeho knihy. Zaujímavé je, že táto pomoc je i dnes stále dôležitá pre pre Izraelské obranné sily (IDF)-(ako inak by IDF mohli zabrániť toľkým teroristickým útokom zo Západného brehu?), i keď v súčasnosti sa štát Izrael v porovnaní s jišuvom omnoho viac spolieha na vlastné zdroje, čím palestínska spolupráca dnes získava omnoho menší význam.
Cohen tiež potvrdil kľúčovú skutočnosť, a to, že nie všetci Palestínčania sú nepriateľmi Izraela - to, čo som ani nie tak dávno zdokumentoval ja sám. Poskytuje to dôvod pre nádej, skutočne, ak by sa podiel 20 percent Palestínčanov akceptujúcich Izrael zvýšil na 60 percent, arabsko-izraelský konflikt by sa ukončil. Takáto zmena postoja v srdciach Palestínčanov – a nie ďalšie "bolestivé ústupky" Izraela – by mali byť cieľom každého potenciálneho mierotvorcu.
