Prečo už teraz, keď uplynuli iba dva týždne z jeho 209-týždňového funkčného obdobia, hodnotíme doterajšiu činnosť prezidenta v takej ťažko zrozumiteľnej oblasti ako je Blízky východ a islam? V prípade Baracka Obamu ide o tieto dôvody:
(1) Vzájomne si odporujúca činnosť: Jeho minulosť prekypuje extrémistickými antisionistickými radikálmi, akými sú Ali Abunimah, Rashid Khalidi a Edward Said, islamistami, organizáciou Nation of Islam a režimom Saddáma Husajna, avšak odkedy bol zvolený, absolvuje prevažne stretnutia s predstaviteľmi strednej ľavice a jeho výroky pripomínajú výroky jeho predchodcu z Oválnej pracovne.
(2) Príliš veľká rola Blízkeho východu a islamu: Jeho prvých štrnásť dní vo funkcii bolo svedkom inauguračného prejavu, ktorý venuje dôležitú pozornosť prvému diplomatickému telefonickému rozhovoru s Mahmúdom Abbásom z Palestínskej autonómie, stretnutiu s dvoma vysoko profilovanými veľvyslancami a prvému interview, ktoré poskytol televíznemu kanálu al-Arábia.
 Barack Obama sa vyjadruje pre televízny kanál al-Arábia. |
Afganistan a Irak: Žiadne prekvapenie – väčšie zdôrazňovanie Afganistanu než Iraku ("uvidíte, že budem pokračovať a zaoberať sa naďalej redukciou jednotiek v Iraku").
Irán: Ochota k rozhovorom s iránskym režimom pomiešaná s chabým vyhlasovaním o neakceptovateľnosti činností Teheránu ("Irán sa správal spôsobom … ktorý neprispieva k mieru a prosperite").
Arabsko-izraelský konflikt: Zvláštny mix: Áno, sú tu vyhlásenia o bezpečnostných požiadavkách Izraela a neodsudzovanie jeho vojny proti Hamasu. Ale aj prehnaná chvála "Abdullahovho plánu", iniciatívy z roku 2000, ktorá mala viesť Arabov k tomu, aby akceptovali existenciu Izraela, za to sa mal Izrael vrátiť k hraničnému usporiadaniu z roku 1967. Plánu, ktorý sa líšil od iných diplomatických iniciatív kvôli mnohým nedoriešeným detailom a jeho totálnej závislosti od dobrej vôle Arabov. Je pravdepodobné, že izraelské voľby 10. februára privedú k moci vládu, ktorá nebude tomuto plánu priaznivo naklonená, pretože pre budúcnosť by znamenal neisté vzťahy medzi Spojenými štátmi a Izraelom.
Vojna proti teroru: Jeden z analytikov vyhlásil, že "Obama "končí vojnu proti teroru," je to však špekulácia. Je pravdou, že už 22. januára poukázal na "stále pokračujúcu vojnu proti terorizmu," čím sa vyhol výrazu "vojna proti teroru", potom ale toho istého dňa práve tak hovoril o "vojne proti teroru." Ak si spomenieme na mnohé neobratné spôsoby, akými George W. Bush poukazoval na túto vojnu, vrátane "veľkého boja proti extrémizmu, ktorý sa teraz odohráva po celom širokom Blízkom východe," Obamova rozporuplnosť zatiaľ naznačuje skôr kontinuitu s Bushom než zmenu.
Oslovovanie moslimského sveta: Obamove zmienky o tom, že si želá návrat k "rovnakému rešpektu a partnerstvu, ktoré mala Amerika s moslimským svetom len pred 20 či 30 rokmi "revidujú históriu, ignorujú skutočnosť, že rok 1989 bol pre americko-moslimské vzťahy zlým rokom, a rok 1979 dokonca ešte horší (v novembri 1979 Chomejní zvrhol iránskeho šacha a obsadil americkú ambasádu v Teheráne a islamistická vzbura v Mekke vyvolala vlnu útokov proti misii Spojených štátov v ôsmich krajinách s moslimskou majoritou).
Demokracia: Ak sa vrátime späť k starým dobrým časom pred 20 či 30 rokmi, získame podľa Fouada Ajamiho pravdivé posolstvo. Toto vyjadrenie signalizuje "návrat k reálnej politike a že všetko pôjde normálne ďalej," vo vzťahoch k moslimskému svetu. Bushova "agenda slobody" je po dobu viac ako troch rokov na ústupe. Teraz, s Obamom, si tyrani môžu omnoho ľahšie vydýchnuť.
A nakoniec je tu otázka Obamovho osobného vzťahu k islamu. Počas kampane kritizoval diskusiu o svojom vzťahu k islamu ako "šírenie strachu", a tí, ktorí skúmali tento subjekt sa sami cítili byť hanobení. Tak silno sa bránil používaniu svojho stredného mena Hussein, až sa John McCain ospravedlnil po tom, ako sa rozohriaty rečník kampane odvážil zmieniť o "Barackovi Husseinovi Obamovi." Po voľbách sa pravidlá dramaticky zmenili, po tom, ako "Barack Hussein Obama" zložil prísahu a nastúpil do úradu, dobrovoľne vyhlásil: "Mám členov svojej rodiny – moslimov, žil som v moslimských krajinách."
Je dosť zlé, že rodinné vzťahy k islamu sú vnímané ako záväzok, akonáhle ich členovia kampane využijú vo svojom úrade na získanie priazne moslimov. A čo horšie, uvádza Diana West, "už od čias Napoleona žiadny vodca západnej superveľmoci nepodal takú nehanebnú politickú prihrávku ľuďom moslimského sveta."
Aby sme to zhrnuli, Obamov ústup od demokratizačných znakov a nešťastné veľké zmeny v politike, jeho ospravedlňujúci tón a očividné zmeny v okruhu stúpencov znamenajú ešte zásadnejšie a znepokojujúce smerovanie.
