V článku zo začiatku tohto mesiaca "Strategická nekompetentnosť Izraela v Pásme Gazy," som poukázal na tri skutočnosti: na to, že sám Izrael vytvoril súčasný problém v Pásme Gazy, že vojna proti Hamasu znamenala ignorovanie omnoho väčšej hrozby iránskych nukleárnych zbraní, a že cieľ, ktorým bolo posilnenie al-Fatahu, nemá zmysel.
Tieto argumenty vyvolali množstvo odpovedí od čitateľov, ktorí uviedli zaujímavé názory, ktoré si zaslúžia odpoveď. Kvôli zrozumiteľnosti som ich otázky upravil a na niektoré z nich odpovedám:
"Váš článok bol skutočne deprimujúci. Nemáte nejaký povzbudzujúci?"
Blízky východ je v týchto dňoch zdrojom takmer ničím nezmiernených zlých správ. Dva vzácne pozitívne smery vývoja sa týkajú ekonomiky: Izrael sa nakoniec, vďaka reformám, ktoré uskutočnil Benjamin Netanjahu, vyhol zásahom vysiľujúceho socializmu predchádzajúcich rokov a cena energií sa znížila takmer o dve tretiny.
"Akceptujem, že vaše názory sú správne, názov a tón článku však môže len povzbudiť nepriateľov Izraela. Izraelu by viac prospel omnoho opatrnejší jazyk."
Pokúsim sa ponúknuť konštruktívne posúdenie. Aj keď by nepriatelia Izraela našli určité povzbudenie v mojej nie tak úplne povzbudzujúcej analýze, očakávam, že bude znamenať viac ako len pomoc pri ich vyrovnaní sa so svojimi omylmi a ich pochopení.
"Nepriateľom Izraela je zradcovské vedenie, ktoré zámerne pracuje na zničení židovského štátu a na tom, aby na židovský svet priviedlo ďalší holokaust. Odmietaním ujasniť si to a naznačovaním nekompetentnosti vzniká problém, poskytuje to vedeniu možnosť, a tak sa človek sám stáva zradcom."
Ak je niekto zradcom Izraela preto, že nevidí jeho vedenie ako "zámerne pracujúce na zničení židovského štátu, a prinášajúce židovskému svetu nový holocaust,"potom ma označte za vinného. Ja považujem vedenie za nekompetentné, ale nie za škodlivé, či dokonca samovražedné.
"Existuje úniková stratégia z Pásma Gazy: Izrael by si mal prenajať pás zeme od Egypta a použiť ho ako nárazníkovú zónu."
Výborná myšlienka – akurát že existuje nulová šanca na to, že Káhira bude súhlasiť.
"Vaša analýza chybne označuje Izrael ako nezávislého aktéra, pričom americká vláda má hlavnú úlohu pri obmedzovaní izraelských akcií."
Svoje vysvetlenie a odmietnutie tohto bodu, pokiaľ ide o o odsun z Pásma Gazy som vyjadril v článku "Sharon's Gaza Withdrawal – Made in Washington?" (Sharonov odsun z Pásma Gazy – Pripravený vo Washingtone?) vaše tvrdenie ide však hlbšie než len k otázke Pásma Gazy a zaslúži si kompletnú analýzu.
Moja stručná odpoveď: Myšlienka, že Washington presadzuje zlé úmysly proti vôli Jeruzalema ponúka útechu. Naznačovanie, že je tomu tak a že izraelské vedenie vie, čo treba robiť, ale nedokáže to, bohužiaľ neplatí.
Áno, bolo tomu tak v období rokov 1973 – 1993. Po dohodách z Oslo však izraelské vedenie nebolo už len ochotným komplicom svojho amerického partnera, ale často preberalo vedenie – napríklad samotné Oslo v roku 1993, odsun z Libanonu v roku 2000, Stretnutie v Camp David II v roku 2000, rokovania v Taba v roku 2001 a odsun z Pásma Gazy v roku 2005.
Aaron Lerner zhrnul tento problém v "American pressure is not the problem," (Problémom nie je americký tlak), kde uvádza, že " izraelské diplomatické iniciatívy sa takmer bez výnimky vykonávajú s americkým schválením, ktoré prichádza až ex-post," a poskytuje príklady.
"Čo by sa stalo, ak by sa v Izraeli ujala vedenia armáda ako najúčinnejší element izraelskej spoločnosti?"
Ale veď v Izraeli bola pri moci prevažne armáda, od zásadného preorientovania sa od zastrašovania k ústupkom, ktoré sa udialo v roku 1993 - Rabin, Barak a Šaron dominovali v posledných 16 rokoch, spolu s mnohými ďalšími bývalými generálmi verejného života krajiny. V Izraeli, rovnako ako všade inde vo svete, armáda inklinuje k prežitkom ľavičiarstva produkovaným občanmi.
"Nie je čas na to, aby sme sa pozerali späť, a prisudzovali niekomu vinu. Je skôr čas na to, aby sme sa pohli ďalej a sústredili sa na problém."
Prisudzovanie zodpovednosti za chyby nie je len otázkou ukazovania prstom, ale je rozhodujúce pri tom, či ich ten, ktorý ich urobil, nezopakuje.
"Čo teraz musí urobiť Izrael?"
V ďalšom článku uverejnenom v tomto mesiaci, "Solving the `Palestinian Problem'," (Riešenie palestínskeho problému) som podporil jordánsko-egyptskú opciu, kde prvý prevezme Západný breh a druhý Pásmo Gazy.
"Pýtate sa, `Prečo Olmert premárnil príležitosť a postavil sa sa relatívne triviálnemu nebezpečiu, ktoré predstavuje Hamas, namiesto toho, aby sa postavil proti existenčnej hrozbe iránskeho nukleárneho programu?' Odpoveď prináša článok uverejnený 11. januára v New York Times, `U.S. rejected aid for Israeli raid on Iranian nuclear site,' (Spojené štáty odmietli pomoc izraelským útokom proti iránskym umiestneniam nukleárnych zbraní), ktorý vysvetľuje, že vláda Spojených štátov zabránila úsiliu Izraela zameranému na zničenie zariadení v Natanze."
Analýza v článku "Israeli Jets vs. Iranian Nukes" (Izraelské jety versus iránske atómové bomby) naznačuje, že izraelské obranné sily nepožadujú súhlas Američanov na prechod cez Irak, alebo dodatočný americký arzenál potrebný na útok na iránske ciele.
"Je veľmi ľahké kritizovať. Skutočne si myslíte, že by ste to mohli urobiť lepšie? Ak je tomu tak, prečo nejdete do Izraela a nevstúpite tam do politického života?
Športový redaktor sa nemusí stať hviezdou na ihrisku, aby mohol kritizovať hráčov – rovnako ani analytik oblasti Blízkeho východu nemusí šplhať na vratký stožiar izraelskej politiky pred tým, ako prinesie strategickú analýzu. Pokiaľ ide o legitímnosť názorov, ktoré ponúkam, i keď žijem v Spojených štátoch, prečítajte si môj článok "Môže Američan komentovať Izrael?""May an American Comment on Israel?"
"Čo si myslíte o ďalších alternatívnych plánoch, ktoré sú v obehu. Dva z nich požadujú, aby nebol vytvorený žiadny palestínsky štát a aby palestínski Arabi boli vyplatení a presídlení do krajiny, ktorú si sami vyberú, s výnimkou Izraela. "Israeli Initiative" (Izraelská iniciatíva) je dielom člena Knesetu Benny Elona a ďalšia vychádza z Jerusalem Summit, (Jeruzalemského summitu), autorom je profesor z Tel Aviv University Martin Sherman."
Aplaudujem týmto snahám za kreatívne myslenie. Elonov plán mi pripomína jordánsko-egyptskú myšlienku, s výnimkou toho, že sa sústreďuje výlučne na Jordánsko "ako na jediného legitímneho reprezentanta Palestínčanov" a zahŕňa suverenitu Izraela na Západnom brehu, teda niečo, čo ja nežiadam. Jeruzalemský summit má v pláne "veľkomyseľné presídlenie Palestínčanov spolu s inštitúciami z oblastí kontrolovaných Izraelom. Očakávam, že táto myšlienka nájde veľkú podporu.
"V Izraeli existujú skutoční vodcovia. Spomeňme aspoň jedného – Moshe Feiglina. Aký vlastne je?"
Do izraelskej debaty vnáša dôležité myšlienky, ale nenachádza sa na "najvyššom stupni izraelského politického života," ako som už uviedol vo svojom článku, preto som ho nezahrnul do svojej generalizácie.
"Kde sa tu nachádza vodca Likudu Benjamin Netanjahu? Nie je len jastrabom, ktorého odpudzuje myšlienka rozdávania izraelskej zeme z akejkoľvek príčiny?"
Keby som sa zúčastnil izraelských volieb na budúci mesiac, volil by som ho. Videli sme ho v akcii v rokoch 1996 - 1999 ako premiéra a hodnotím jeho výkon vo funkčnom, období a jeho chyby (v kontraste s jeho ďalšou funkciou ministra financií, ktorú zastával úspešne.) Pripomínam najmä jeho slabý výkon v súvislosti so Sýriou (o ktorom som hovoril v roku 1999 v článku "The Road to Damascus: What Netanyahu almost gave away" (Cesta do Damašku: Čo všetko už Netanjahu premárnil). Je možné, že Netanjahu už dozrel ako vodca, ale staré porekadlo hovorí, "Ak ma oklameš raz, hanba padne na teba. Ak ma oklameš dvakrát, hanba padne na mňa." Naznačuje to, že Likud by mal naverbovať nové tváre.
"Teraz, keď generál (vo výslužbe) Moshe "Bogie" Ya'alon vstúpil do politiky, verím, že budúcnosť Izraela má nádej."
 Bývalý šéf generálneho štábu izraelských obranných síl generálmajor Moshe Ya'alon vstúpil do strany Likud v novembri 2008. |
Keď sa však pozrieme zblízka na jeho analýzu uvedenú v "Israel and the Palestinians: A New Strategy," (Izrael a Palestínčania: Nová stratégia), Ya'alon sa nesnaží o víťazstvo nad Palestínčanmi. Chce skôr reformovať Palestínsku autonómiu tak, aby mohla lepšie kontrolovať teritórium, ovplyvňovať uplatňovanie zákona, posilňovať právnu moc, osvojiť si demokratického ducha a zlepšiť kvalitu života svojho obyvateľstva.
"Ekonomická rekonvalescencia, efektívna vláda zákonov a demokratizácia sú základnými podmienkami," píše, "pre rehabilitáciu palestínskej spoločnosti." V závere uvádza, že reorganizácia palestínskej spoločnosti v súlade s jeho myšlienkami "môže realizovateľne slúžiť ako základ budúceho usporiadania, ktoré by uskutočnilo niektoré z nádejí, ktoré sa upínali na proces v Oslo." Mojím záverom teda je, že cieľom Ya'alona nie je víťazstvo, ale iný pokus o kompromis a riešenie v štýle Oslo.
"Čo sa stalo s Izraelčanmi, že už nebojujú tak tvrdo?"
Dobrá otázka. Jednu odpoveď som ponúkol už pred pol rokom. "Strategicky brilantný, ale ekonomicky strádajúci raný štát bol nahradený niečím opačným. Včerajšie vyzvedačské kapacity, vojenskí géniovia a politické ťažké váhy pravdepodobne prešli do špičkových technológií, štát do rúk korupcie, krátkozrakých mentálnych trpaslíkov."
Toto však nevysvetľuje celú situáciu, ktorá je výsledkom obrovského mixu únavy a arogancie. Najlepšiu analýzu tohto problému podáva Yoram Hazony, The Jewish State: The Struggle for Israel's Soul (Židovský štát: Boj o židovskú dušu) a Kenneth Levin, The Oslo Syndrome: Delusions of a People Under Siege. (Syndróm Oslo: Falošné predstavy o ľuďoch po víťazstve).
"Daniel Pipes by sa mal pokúsiť o zmiernenie napätia medzi Izraelom a arabskými susedmi."
Pokusy o zmiernenie napätia sú ústredným ohniskom od dohody Kilometer 101 z roku 1973. Zlyhali, pretože sa pokúšali dosiahnuť rozhodujúci výsledok arabsko-izraelského konfliktu úskokom. Uprednostňujem rozhodujúce výsledky, pretože jedine tie ukončia konflikt.
